Dychame trosku krcovite. Uz tolkokrat a zase prvy raz. Laurika sa na mna
usmeje tak ako to nedokaze ziadna ina zena na svete. Nakloni sa a posepka
mi do ucha. Najdi si ma, nezlakni sa, spoznaj ma. Mam prekonat svoj strach.
Uz sa to zacina, som tak vydeseny, ze mam po celom tele zimomriavky. Zavriem
oci. Postel sa trasie a kazdou vibraciou sa zruti cast reality okolo mna. Zima,
strasna zima. Pocut lamanie ladovcov. Biela tma. Ladovcova tma. Prask, prask,
prask. Vsetko sa rozpada.

Stojim na hore. Pod nou kopce, na kazdom jeden dom. Nad nou kopce a nad nimi
dalsie. Dole, v hlbke, ligoce sa jazero. Neviem, co tu hladam, neistota.
Prechadzam sa dalej a dalej po kopcoch. Vsade je tma, strasna tma. Fuka mrazivy
studeny vietor. Dokonca aj skalam je neprijemny a maju z neho strach. Pichlave
studene snehove vlocky. Tma sa meni na este vacsiu tmu. Je zima, stojim pred
Trollenheimskymi kopcami. Alebo skor pod nimi. Som na brehu jazera. Vietor je
tu cistejsi ako kdekolvek inde. Vianoce su v plnom prude, Norski rybari
produkuju neskutocny smrad pri spracuvani vylovenych ryb a vsade na okolo
citit rybacinu. Len tu je prijemne vonavo. Citim Laurine vlasy. Ked si ich umyje
iba vodou, presne takto vonaju.

Zda sa mi, ze na druhej strane ktosi stoji. Nevidim nic, snehove vlocky ma
atakuju ako dopadajuce meteority kdesi z najstudensich casti nasej galaxie.
Bezim. Aspon niekoho stretnut. Aspon niekoho.

Lesna cesta odbaca od jazera. Vydam sa nou a stromy ma aspon trochu chrania
pred vetrom. Ale je tma. Takto na severe uz v zime nie je svetlo ani hodinku
denne. Matne rozoznavam koru stromov. Stupam na cokolvek.

Pocut hudbu. Chladnu, staru, studenu. Trollovia si robia koncert? Fukanie
vetra, pukanie konarikov ako niekto prechadza. Hudba lesa. Zaznie ton. Hrozne
disharmonicky, sekany. Ale pevny. Husle. Niekto v tomto sialenom pocasi
vytiahol husle, chytil pevne slacik a zahral dlhy ton. A este jeden. Zacina
sa lesny koncert. Z tej hudby ide strach, ale je na nej aj nieco strasne,
strasne pritazlive. Ist prec? Nechcem byt sam. Skusim najst bezvetrie, zalozit
ohen a pocuvat hudbu.

Kracam za nou.

Kraca odo mna.

Kracam za nou.

Bezi odo mna.

Kricim: "Neboj sa!"

Odpovedou je mi este tvrdsi a hlbsi akord. Este pevnejsi, istejsi.

Hudba stichne, nachvilu prestane. Cas na nadych a priprava. Zacina symfonia
vetra, husli, vetviciek. Hrozna, desiva symfonia. Hladame si cestu k sebe.
Utekame od seba.

Nevladzem. Stojim a za mnou stoji postava. Vietor sa jej hra s vlasmi, rozhadzuje nimi na vsetky strany a ona nevidi. Ma tmavsie vlasy ako Laura. Je to ona?
"Laura?" Si to ty?

Neodpoveda. V lavej ruke drzi husle, v pravej slacik. Chvilka ticha,
pozera sa na zem. Zdvihne hlavu, prebodne ma pohlad, v ociach ma ohnivy
chlad, husle pod bradu, pevne chyti slak a udrie nim do strun. A taha,
strasne dlho.

Cie to boli oci. Este nikdy nemala take oci, kto je to? Fuka mi do oci sneh.

"Lauuuuuuuraaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa! Laaaaaaauraaaaaaaaaaaaaaaaa!
Si to ty? Lauuuraaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa! Si to ty?"

Hudba stichne. Hra pomalsie a pomalsie. Stichne. Nadychne sa.

Jej pohlad sa nachvilu zmeni. Vyhasne chlad a nachvilu sa tam objavi iskra
tepla. Uz to vyzera trosku viac ako jej oci. Sustredene sa na mna pozrie.
Je vazna, strasne vazna. Laurika s najkrajsim usmevom na svete nikdy nie je
takato vazna. Najprv trosku neisto rozlepi pery. Nadychne sa. Pevny,
silny hlas, znejuc akoby odniekial zdaleka krici: "Utekaj!". Do oci sa vrati
chlad. Citim, ako sa jej noha odliepa od zamrznutej zeme. Pevne chyti husle
a slak a rozbieha sa za mnou.

Bezim, narazam do veci. Netusim kde som, len mi do oci fuka studeny vietor,
nevidim. Len ma ktosi nahana. Bojim sa volat o pomoc. Je stedry den, vsetci
su doma v teple. Bezim, bezim. A za mnou puka hudba vetviciek v rovnakom rytme.
Vietor hra symfoniu najchladnejsieho miesta v galaxii. Citim, ze sa blizi.
Obzriem sa dozadu, pohladom plneho strachu. Ale nie je v nom ziadna kapitulacia.
Huslistka sa otoci a zacne bezat opacnym smerom.

Citim bolest nosu a tvare. Asi mi skrizil cestu nejaky tmavy strom, kym som sa
obzrel. Mam tvar celu od krvi a sialene ma boli. Krv je vsak tepla, prijemne
tepla. Konecne citim aspon trosku tepla na tvari. Krvave teplo....

Tma zmizne a zmizne aj vsetko okolo. Pocujem vibracie. Ticho. Nic.

Otvaram oci. Laurika ma hladi svojou teplou rukou po nose. Tvari sa vazne
a potom sa velmi nesmelo, ale najkrajsie usmeje. Nema krvave ruky. Nos
ma uz neboli. Chytim ju za ruku, aj ked spociatku trochu nesmelo, ale predsa:
zavriem oci. A spim.

Laura, som rad, ze si tu, ze ta mam. Aj ked pred sebou stale utekame. Cely
zivot viem, ze si tu so mnou, ze ked tu nie je nikto iny, som najviac sam a
ked mi hrozi nebezpecie, odniekial sa ozve tvoj hlas a krici: "Utekaj!". A
ja ta posluchnem a bezim prec.

Nahaname sa. Pocas dlhych zivotov pred sebou utekame. Ale je to lepsie, ako
keby sme mali zostat jeden bez druheho.

Znova otvorim oci a vidim strop. Zlomeny nos az tak neboli. Teplo lieci.