uz zase do jeho srsti z plysu stekali moje slzy, z oci. objimala som ho a on objimal mna. v travi ten stary znamy vyraz-usmev pochopenia, ucasti a istoty. z umelohmotnych ociek som citala: neboj bude to dobre, som tu, este ma chvilu drz a hned ti prestane byt smutno.

prestala som plakat. medvedika odlozila do jeho kutika v rohu postele dufajuc, ze spolu so slzami vsiakolo jeho plys aj moj smutok a tuzbu po inom objati.

nevsiakol.
stale ho chcem objat.
jeho.
a nie maca.