Stojím tu a je mi zima. Sneží a na vlasoch mi pomaly rastie vrstva bieleho prachu. Ľudia nevšímavo chodia okolo. Zapálim si cigaretu a snažím sa na seba upozorni? tým, že si ju zapáleným koncom prikladám raz na hornú, raz na spodnú peru. Nikto sa ani neobzrie. Každý sa ponáhľa nakupova?, konzumova?, požiera? jeden druhého. Na mňa sa môžu vysra?. Je to jasné, sú tu vianoce.
Stojím tu a je mi zima. Môžem to jeba?, preblesne mi hlavou a pohnem sa smerom k najbližšej krčme. Razím si cestu cez masy ľudí ovešané taškami a cítim sa ako pierko, ako keby som bol neviditeľný. Snažím sa vrazi? plecom do okoloidúcej ženy, no nič sa nedeje. Nemám viac sily ako vzduch. Jej tlsté telo by mnou mohlo prejs? ako cez papierovú stenu. Pomaly zrýchľujem až celkom zadychčaný vrazím do jednej s lacných krčiem. Ovalý ma pach rozliateho piva. Všetko je obmotané chuchvalcami cigaretového dymu. Sadám si k najbližšiemu stolu a všetko mi pomaly začína pripada? normálne. Už som opä? tu. Zaklopem po stole, aby som sa uistil, že som opä? hmotným objektom. Keď už som celkom vydýchaný zakývam na čašníka, ktorý postáva pri výčape. Nereaguje. Vstanem pevne rozhodnutý da? si pivo z vodkou. Prídem k výčapu a päs?ou, ktorou po ňom búcham sa snažím svojej požiadavke doda? na váhe. Čašník sa na mňa otočí so zamračeným pohľadom.
„ Pivo a vodku.“ poviem zmierlivo a ruka mi z pultu rýchlo mizne vo vrecku.
Čašník si zoberie dva poháre. Jeden malý, na vodku a jeden pollitrák, na pivo. Potom nechutne zachrčí a hutný chrcheľ vypľuje rovno do pripraveného pohára. Slina hádam ešte ani nedopadla na dno a čašník už čapuje a veselo si pri tom pohmkáva nejakú prijebanú vianočnú koledu. Všetko to sledujem so znechuteným výrazom v tvári. Čašník si to všimne a vyzývavo na mňa zavrčí pri čom mu ďalšia slina stečie rovno do pivovej peny, čo sa tvorí na vrchu pohára. To už nevydržím a rozhodnutý odís? sa otočím smerom k východu. Na moje veľké prekvapenie však žiaden východ nevidím. Nachádzam sa v miestnosti bez dverí. Ešte aj okná prepúš?ajú tak málo svetla až sa zdá, že sú zamurované. Zmätene sa obzerám okolo. Ostatní hostia na mňa len tupo hľadia. Rozbehnem sa popri stene a a snažím sa nájs? nejakú možnos? uniknú?. No obídem dookola celú miestnos? a zis?ujem, že je obklopená len nepriepustnou stenou. Moje zmätenie narastá. Dávam si druhé kolečko popri žltých múroch. Tento krát bežím rýchlejšie. Zrazu sa predo mnou objavia dvaja svalnatí chlapi. Chytia ma pod pazuchu a dovlečú k výčapu. Naprotestujem, nevzpieram sa. Viem, že to nemá cenu. Pri pulte čašník predo mňa postaví pivo a spiklenecky na mňa žmurkne. Dvaja svalovci mi pustia ruky no ostanú stá? vedľa mňa. Rezignovane zoberiem pivo do ruky a priložím si ho k ústam. Smrdí ako š?anky. Prosebne pozriem na čašníka, no ten len autoritatívne založí ruky v bok a zaškerí sa na mňa. Už niet východiska. Na jeden krát si vlejem celý nápoj dole hrdlom. Napne ma raz, druhý raz, tretí, štvrtý... Na piaty zo mňa vypadne...
a) hustá tyčka.
„ Tak ty my tu budeš robi? bordel.“ zreve čašník a kývne na svalovcov, ktorý ma sledujú z očividným opovrhnutím. Tí ma chytia a poutierajú so mnou celý lokál. Nakoniec ma dovlečú opä? pred výčap.
„ Bude to za tridsa?. „
S poníženým výrazom vytiahnem peňaženku a zaplatím. Na to ma chlapci chytia pod pazuchy a vlečú k východu. Je to ten istý východ, ktorým som prišiel a ktorý tu ešte pred chvíľou nebol. O chvíľu ním už letím. Ešte chvíľu dezorientovane ležím v snehu zmiešanom z blatom. Potom sa postavím a idem domov. Ľudia sa na mňa ani nepozrú. Je to jasné. Sú tu vianoce.