Skolenie pre mediacnych a probacnych uradnikov, v Omseni, kusok nad trencianskymi teplicami. SKore vstavanie, dialnica, hotel.Okolo 3 idem von, chcem sa prejst, nadychat cerstveho vzduchu a zmenit prostrednie i myslienky. Zimny bukovy les, aj ked bez snehu. Hladke kmene stromov, nizke mraky, jeseno-zimna nalada. Prichadzam na luku v sedle a po par krokoch TO opet citim. Uzas, krasa, ucta, ocarenie. AKO vyjadrit tieto stavy, ked dokazem dlhe minuty stat bez pohnutia a len hladiet na tu nadheru okolo mna. A pritom nevidim nic zvlastne: srienom obielene koruny stromov na strani predo mnou, oblaky a hmla valiaca sa nizko nado mnou. A Ticho. Vsade ticho. Len osamely pes ho narusa a ozvena jeho hlasu sa v tom tichu nesie ako kruhy po hladine jazera, no nakoniec aj ona odoznie.

Toto je skutocne Slovensko, nie to v com zijem, umela ,vykonstruovana realita v kotrej prezivam vecsinu svojho zivota (hovorim si, sediac vo vykurenej miestnosti hotelu,pisuc do laptopu - to jsou ty paradoxy...)

Akoby na potvrdenie mojich slov sa zrazu z tej hmly vynara najprv pes a potom za nim aj clovek. Je daleko, nevidi ma, ale ja jeho ano. Rozprava sa - neveim ci so psom alebo sam so sebou. Pomaly kraca po luke akoby bez ciela, nikam sa neponahla. Film, kotry mi vtedy bezi hlavou: ja tu stojim na kopci, blavak, ktory to co vidi vnima ako neco krasne,zvlastne, nezvycajne, on je jednodcho na vychadze so psom a berie to ako samozrejmost. Kto z nas vnima tuto situaciu blizsie k skutocnosti?

A opat ma napada: aj iny zivot je mozny. Nie je to nejaky sen alebo prelud, vlastne stale este vela ludi zije takto, v prirode a s prirodou. Minimalne su jej a asi este aj dlho budem.

Clovek so psom odchadza a odchadzam aj ja, tam odkial som prisiel, vraciam sa do svojho sveta a on do svojho. Blizke stretnutie 3. druhu sa skoncilo.