V poslednej dobe dost rozmyslam o zivote..
Porovnavam predstavy a realitu a dako sa mi to cele zmiesalo
Vlastne zijem zivot aky som si predstavovala..
Byvam v meste, ktore milujem
Robim pracu, kt milujem
A napriek vsetkym okolnostiam mam pocit, ze ma to zabija..
Stracam sa.
teda nie
Stratila som sa..

Stava sa zo mna uuplne male dieta
Nebavi ma usmievat sa i ked sa mi nechce
nebavi ma tvarit sa, ze som niekto iny..
vysvetlovat co som ako myslela..
cakat, kym si ma niekto vsimne..
potlacat akekolvek pocity

Tak som si vymyslela plan..
ako zmyt zo seba cele to znechutenie..
Citat, vela citat, pisat a kreslit..
a najma hrat..
chyba mi vsak disciplina..
no a najhorsie je, ze zacinam mat pocit,ze hram svoj vlastny zivot..

navokol sama "konstruktivna" kritika..
-nemozes takto zit..
-nemozes takto rozmyslat..
-nemozes takto citit..
-nemozes sa takto spravat, to sa uz k tv veku nehodi..
-nemozes nic ocakavat a ani v nic dufat..


//absolutna sloboda//


do ticha sa mi vnara vykricnik samoty a nepochopenia
a vo vnutri sa to opat raz buri..

ticha rebelia pretransformovana do ironickeho usmevu na perach

Amen