"The real Other is different shit." John Sasher


Všetko je mediálne. Nemôžme zaži? žiadny moment, ktorý by nebol sprostredkovaný, žiadny "autentický" moment existencie človeka. Čo nie je priamo viditeľné, citeľné a počuteľné sa niekam ukladá, no je stále nedostupné botom poznávania. Predstava o tom, že existuje mimo-mediálny pozostatok je hnacou silou exkluzívnej turistiky ("Pozrite si Yemen z inej strany"). Mimo-mediálny zážitok robí zo skenovania jedinečnú udalos? - "Spravil som svoju prvú fotku Yetiho." Z tejto perspektívy je mimo-mediálne ako zóna, ktorá musí by? dobytá, alebo ako nepostrehnuté územie prístupné kedykoľvek znovuobjaveniu. Samotná myšlienka existencie mimo-mediálneho je výsledkom vplyvu médií a hlavým zákonom mediálneho impéria.

Médiá nie sú len o prenose informácií. Prenášajú viac ako samotné dáta so symbolickými hodnotami a významom. Tvorí ich niečo viac než súbor technických prepojení. Okrem ich produktívnych a represívnych síl majú aj vnútorné protiklady. Ak existuje mimo-mediálny rozmer, musí by? nájdený v samotných médiách, nie mimo nich. Vzniká na priesečníku medzi "už nie" momentom jedného média a "ešte nie" druhého. V tejto čiernej diere sa dosahuje limitu zmyslov. Návyky sa dočasne strácajú, sila médií je narušená a vzikajú chybné spojenia, vymykajúce sa nadvláde informácií.

Obsah média má pred médiom prvenstvo, napísal Marshall McLuhan. Nevyhnutným dôsledkom tohto pravidla je: ten, kto má záujem o hlbší obsah skončí vždy pri predchádzajúcom médiu. Pre písanie je to hlas, pre fotografiu maľba a grafika, pre film fotografia a divadlo, pre rádio rozprávanie a koncert.
Pre všetky tieto média to je opera 19. storočia ako Gesamtkunstwerk. Všetky možné kombinácie dosahujú hĺbky rovnakým spôsobom. S prihliadnutím na tu použité médium: spisovateľ sa zameriava na zvláštnosti štýlu. Fotograf sa zameriava na techniky "rámovania" svetla, na vz?ahy medzi svetlými a tmavými povrchmi. Tvorcovia filmu experimentujú s kombinovaním statických obrázkov a tmy medzi nimi.

Podmanivos? obsahu je vždy výsledkom pohybu spä?. Tvorca sa musí ponori? do média ktoré používa, aby mohol drža? moment kreativity vo vlastných rukách, aby nebol slepo vedený vlastnými nástrojmi. Len úplná kontrola nad vlastným médiom vedie k autenticite, inými slovami k úplne kontrolovanému s?ahovaniu dátových tokov vo vnútri. Autenticita je cielené využívanie odporu média, so zámerom zabezpeči? životaschopnos? tvoreného diela. "A všetky slová sa riadia mojimi príkazmi." (Yeats)

Na hranici medzi jedným a druhým médiom je podľa ďalšieho McLuhanovho pravidla moment, keď médium A stráca svoj pôvodný obsah a stáva sa obsahom média B. V tom okamiho stráca A svoju imateriálnu funkciu a stáva sa prázdym komunikačným kanálom, ktorý nič neprenáša. Na čas je médium A bez informácie, oslobodené od obsahu, je autonómne, konkrétne a preto sa stáva samotným objektom sprostredkovania. Pri premene na film sú jednotlivé fotografie zoradené do sekvencie a spojené na celuloide. Samostatná fotografia stráca vlastný obsah a význam, je len izolovaná singularita okamihu. Médium B manipuluje prázdno média A a vytára tak nový obsah.

Tvorca čo neguje vlastné médium tak robí preto, aby ho natoľko vyprázdnil, až sa objaví nové médium a prinesie nový a uspokojivý kontext pre bezvýznamnos? toho starého. Negujúci tvorcovia nehľadajú hĺbku, hľadajú cestu von: čo prívrženci autentickosti oslavujú, oni odmietli. Ich médium už prestalo fungova? a nové ešte nie je. Zahrávajú sa s nepredvídateľným, ktoré sa nachádza mimo hranice programu starých médií. Odvažujú sa médiám dokázá? že sú niečo viac ako nástroje na spracovanie informácií.

Ak chcete vysledova? určité charakteristiky média, musíte prís? k momentu keď sa zbavuje svojho obsahu. Ten prichádza ak už médium vyčerpalo svoj program. V tomto momente naplnenia sa obsahom stáva samotné médium a možno sa ho zmocni? pre ďalšie kolo. Vrcholným momentom na mediálnej úrovni je moment paniky a inšpirácie na strane používateľa. Je to príchod nepredstavovaného; médiá odpovedajú.
"Viete perfektne maľova?. No a čo?"
Pokým sa experimenty neskončia, médium sa nafukuje, trasie, strieľa, pokým "to" výde von (alebo nie). "To" nie je zážitok vychádzajúci z subjektivity mediálneho pracovníka; to je techno-efekt, objektová stratégia, darček z druhej strany - technologická rados?.

Rados? je definitívna percepcia, prežitím tej emócie a naladením sa na jej frekvenciu môžeš prejs? len ty, tu a teraz. V roku 1922 si Gottfried Benn spomenul na extatické obdobie, ktoré prežil v okupovanom Bruseli,1916: "Neskutočná jar, tri nezameniteľné mesiace. Pri neprestajom ostreľovaní Yseru sa život triasol v atmosfére ticha a bezvýchodiska; žil som na okraji kde Dasain zlyháva a začína Ja. Často myslím na tieto dni, boli život, už sa nikdy nevrátia; všetko ostatné bol zlom." Tieto týždne sa už nikdy nevrátia pretože zostali uložené v príbehoch Rýnu a básne "Caryatid" ktoré Benn vtedy napísal. Jeho médium, písanie, ho malo úplne pod kontrolou a on mal pod kontrolou ono. Výstupom bola absolútna próza, zvrchovaná poézia.

Pri vzniku prepojení medzi jeho telom a jeho médiom, medzi A a B, medzi Dasein a Ja, naprieč všetkými prechodmi, si tento zážitok našiel Benna na pomedzí života a smrti. V atmosfére ticha a bezvýchodiska nemá Benn čím prispie? ani obranova?: je v pozícii fotografa, jediná fotka na prúžku celuloidu. Čas? vyššieho celku, ktorý ovplyvňuje osamelú existenciu a robí ju produktívnou. Nadviazanie mediálnych spojení, moment neprítomnosti akejkoľvek mediálnej správy prechádza cez priestor jeho zážitku ako spojenie medzi Dasain a Ja. Spojenie médií mu dáva jeho vlastný moment. Na krátky čas balansuje na hranici medzi ľudskos?ou a médiami.

Médiá začínajú zmocnením sa predchádzajúceho média ako obsahu. V televízii 50 rokov 20. storočia púš?ali divadelné hry celé dopoludie (vrátane prenosov); prvé prostredia virtuálnej reality boli vystavané podľa obrazu strohých kancelárskych interiérov. No potom niekdo objaví, alebo nechá médium objavi?, že so starým materiálom sa dá spravi? niečo odlišné; je to jediný spôsob ako poukáza? na to, čo bolo v predchádzajúcich médiách skryté. To odlišné pridáva ďalšiu zónu k oblasti zážitku alebo ho nanovo sprístupňuje. No hneď ako médium odhalí svoje tajomstvo, zanecháva prechod z predchádzajúceho média za sebou a stáva sa samostatným. Keď nie je médium ničím viac ako médiom a odhaľuje svoj jedinečný moment, netrvá na nadvláde dát, ktoré by malo prenáša? a nerobí nátlak na tých, čo sa naň naladili. Benn písal básne "bez viery, nádeje alebo lásky". Počas Bennovho zážitku v Bruseli dalo jeho médium život niečomu, čo nemohlo existova? pokým bolo médium zvrchované. Povedané antropolologicky, to čo bolo mŕtve pokým nebol vykonaný rituál zámeny mŕtveho a živého, ticha a slov na papieri. Rituál potuľovania sa a písania počas Bennových "troch nezameniteľných mesiacoch" robil jeho život znesiteľným, spravil ho viac než len prežívaním. Ponúkol cestu von a cestu spä?: udržoval jeho svet pri živote.

V roku 1949 napísal Benn úvod k jeho prvej práci: "Väčšinou neviem čo píšem, čo mám pláne písa?, alebo ako niečo vo mne vzniká, v minulosti alebo teraz; viem len kedy je písanie ukončené. Ale celok nie je ukončený. 'Vyvrcholenie tvorby, sviňa, človek,' píše s váhaním a odmietaním môj priateľ Oelze. Je to rozhodujúci verš v tejto knihe. Nie je len diabolský, ale aj ne-goetheovský; zpácha po síre a absinte, no vraciam sa k nemu v tvorbe celý život." K čomu vlastne sa vracal?

Po tom, čo rozrezal 2000 mŕtvol na lekárskej škole stratil mladý Benn akúkoľvek predstavu o ľudskosti. Všetko úplne stíchlo; na papieri sa objavilo šes? básní - prvá poézia čo napísal. Umenie vzišlo z prázdna mŕtveho tela, z úplnej negácie tela ako média pre život a prázdno odpovedalo, stalo sa hlasom jeho poézie. Médium poézie si zvolilo jeho. Prepojenie medzi strateným telom a textom, ktoré sa objavilo na papieri bol mediálny link čo Benn vložil do písania. Či chcel alebo nechcel, musel sa Benn prí písaní každej novej básne vráti? k bráne pred márnicou, kde navždy vyprázdnil telo aby z neho vytvoril poéziu.
Aby napísal niekoľko utešujúcich riadkov musel Benn naprv uvidie? úplné rozloženie a zkazenie života za dverami márnice, ktoré boli určené jemu - ktoré si ho určili. Každý má takéto vstupné dvere. Toto je tvoj uhol pohľadu. Benn orezal médium tela na kos? a skončil pri médiu poézie. Tak sa jeho a iné telá stali základom pre jeho jazyk.

"Média" v ich dnešnej podobe hľadajú tiež dvere k ďalšiemu médiu, k vonkajšku, aj keď sa zdajú by? vzdialené tomuto bodu. Súčasné médiá ešte stále získavajú ich obsah z niečoho mimo nich; chcú by? naplnené, chcú vyčerpa? celý svoj program. Masové médiá sú stále vo fáze, keď musia zniči? všetok materál čo absorbovali na to, aby mohli fungova?. Tí čo sa nechajú uloži? alebo zaznamena? do obrazu v tomto procese "zomierajú", strácajú svoju telesnos? a prítomnos? na jednom mieste - stávajú sa súborom bitov, ktoré môžu by? kamkoľvek prenesené. Tieto vampírske médiá ešte nenašli ich vlastné tajomnstvo mimo materiálnej reality. Až po úplnej dematerializácii sa môžu sta? imateriálnymi. Médiá už teraz vytvárajú systém, v ktorom sú ľudia potrební len ako vstup pre skener. V mediálnej sieti sú ľudia skôr iritujúca zá?až (brzdiaci obvod, generátor šumu...) ako podmienka pre ich existenciu. Ak chcú médiá skutočne pocíti? krásu vlastného fungovania bez statických výbojov, budú sa musie? zbavi? ľudí. Sila digitálnych médií je v ich produkcii obrazu, zvuku a textu výhradne cez matematické postupy. Prežijú aj bez vonkajšieho sveta.

Mimo-mediálne je to, čo nemôže by? nikdy vyjadrené a pochopené vo vnútri daných médií, akokoľvek môže by? každé z nich úplné za pomoci techník reprezentácie, akokoľvek ich môžu používatelia kontrolova?. Médiá vytláčajú mimo-mediálne z oblasti poznania, no zároveň ho umožňujú zaži? ako to, čo chýba. A to je ojedinelý moment určitého média. Ticho môžte poču? len ak neprehovoril hlas, no reč je možná jedine s tichom. Mimo-mediálne je ako model atómu: ak môžte vytvori? jeho trojrozmernú reprezentáciu, nepochopili ste ho. No to je základ všetkého čo existuje.

Mimo-mediálne sa objavuje pri negácii informácie v médiu. Nie je to súbor dát, ktoré sa objavili v istej situácii pred kamerou, ani vec zobrazená na fotografii, ale jej fotogenická kvalita. Bez fotografie by nikto nevedel, že niektoré tváre, pozície, alebo a časti krajiny v určitom svetle a možno z určitého uhla majú niečo, čo je bez fotografie neviditeľné: sú fotogenické. No to nevypovedá nič o tom, čo je vyobrazené na fotke. Foto-génius je technologická rados?. Keď sa fotograf pozerá cez objektív, je to práve tá sila, ktorá ovládne konečný záber. Čo bola reprezentácia (fotografia) mení sa na niečo doteraz v danej veci neprítomné (foto-génius). Vo filme je fotogenický efekt známy ako tretí význam – to, čo zostane následne po analyzovali významu filmovej sekvencie v rámci príbehu a jej symbolickú interpretáciu. Budík, mlieko rozliate na zemi, papuče, zavesené prádlo. Pridaná hodnota, prítomnos? mŕtveho, to ticho. Vyvolané textom, fotografiou, jazykom, filmom, alebo videom, v naratívnej alebo symbolickej podobe, no stále zostávajúce mimo ich dosah, akokoľvek môže by? široký. A práve pre túto skutočnos? je tak široký. Mimo-mediálne je tá najmenej kritická kategória akú si môžte predstavi?, rovnako tiež najmenej pohyblivá.

Ten zvláštny moment môže by? objavený len z vnútra iného média, no on samotný sa nedá vyjadri? žiadnym z nich. Existuje len ako spojenie medzi dvoma médiami: to čím je fotografia pre film je rozdielne od toho, čím je film pre fotografiu a niekedy dochádza aj k tomu, že na fotografiu je nahliadané z pohľadu maľby, písania, zvuku, alebo hmatateľnosti vecí. Obsah média je používateľom média. Komunikácia neexistuje. Dve médiá sa dotýkajú, každé zaznamenáva percepcie z jeho vlastnej perspektívy - po rozpoznaní mediálne-špecifických momentov toho druhého zažívajú vzájomnos?.

To je porozumenie: A vidí v B len to čo môže A vidie? v B a B neodpovedá ničím spä?, vidiac v A len to, čo je B v A vidie? schopné. Ak je na tejto planéte vzájomnos?, potom je v zásade nekomunikovateľná, mimo-informačná, nemediálna, rozpoznateľná len ako posun z jedného média k druhému. Toto nedorozumenie môže budi? kreativitu ako nič iné.V prenosoch nachádzame jeden druhého, staviame veci. Nedorozumenie je pohon pre kultúrne prenosy: režisér doma označovaný za nostalgického nacionalistu môže by? v inej krajine vyhlasovaný za výnimočného umelca, ktorý posúva kino na novú úroveň.

Mimo-mediálne nie je subjektívna, psychologická reakcia, ale fyzický zážitok spôsobený médiami. Zoberte si tretí význam vo filme. V čiernobielych filmoch sa tretí význam objavuje ako erotický efekt. Nadproporčné zväčšenie tváre na plátne budí svojou blízkos?ou dojem, akoby sa k vám dostávala tak blízko, že ju musíte pobozka?. Pomocou kombinácie hereckých výkonov a nasvietenia je tvár odľahčená od všetkých rozpoznateľných výrazov, čím dostahuje fyzickú silu. Garbo a Dietrichová nepotrebovali lascívne pohľady aby u publika vyvolali fyzické reakcie. Zaostrenia na tvár vo farbe nemajú taký efekt, no dosahujú to isté pomocou celého tela. Madonna manipuluje telá televíznych divákov nie tvárou, ale zábermi na celé telo. U nej to zariadi poprsie a vyzývavé pohyby. Z pohľadu samotných médii nie je mimo-mediálne tretí význam, alebo fotogenický efekt – je ním telo používateľa. Stadiaľ plynie posadnutie kamery krúži? okolo tela. Všetko a všetci musia by? natlačený do obrazu, úplne a najlepšie naživo. Pretože filmové telá sú nad-informačné: informatívne obrazy sa môžu dotýka? tiel, ale nikdy sa nedostanú ďalej. To je dôvod prečo sa publikum nikdy nenasýti pozerania filmov a udrží tak filmový priemysel na nohách. Médiá sa sami pohybujú k naplneniu mimo-mediality, ich jedinej možnej formy telesnosti. Ale prepnutie sa naň nepríde len čo je dostatok tiel v obraze. Stane sa tak v momente, keď nadíde čas Významu č.3. Je to viac ako kvalita a kvantita; je to háčik na ktorý sa chytíte.

Média nemôžu vytvára? materiálne telá, prinajlepšom môžu podzdvihnú? uvedomenie si tela. Médiá tvoria len ďalšie médiá a tajomstvo svojho prístupu si nechávajú pre seba. Tajomnstvo statických fotografií je pohyb, tajomstvo filmov je všadeprítomnos? televízie, tajomstvom televízie sú autonómne generované digitálne obrazy a sebestačný pokoj biologických a chemických drôg. Z pohľadu tela sú všetky obrazy externé. Telo sa zaobíde bez celuloidových a strieborných plátien, ale vizuálne médiá to bez tiel nedosiahnu. No veci sa príchodom počítačovej grafiky a psychedélie menia.
Staré médiá neodhalili žiadnu z mysterióznych záhad, naopak. Ukázali, že každý prázdy priestor má svoju vlastnú záhadu, svoj mimo-mediálny rozmer, tajomstvo zachytiteľné len určitým médiom – tak ako jazyk objavil ticho. V každej práci s médiom je dôležité práve spojenie. "Spravte to nanovo" (Ezra Pound) znamená prispôsobi? staré médium dnešku prepojením ho s novým, tak ako to spravil Pound v jeho diele "Cantos". Rimbaudove "Il faut etre absolument moderne" je presný opak: nechajte staré médiá za sebou a nechajte sa vtiahnu? novými. Všetky doteraz vynájdené médiá môžu by? preložené do jazyka. Kyberpriestor mal svoj debut prekvapivo v knižnej podobe (Neuromancer Williama Gibsona). Jazyk absorboval toľko médií ako televízia, čím sa zároveň rozvíjal, zatiaľ čo fotografia a film to mali ?ažšie. Dnes je jazyk ešte stále univerzálnym, alebo minimálne tak rozšíreným programom ako sú digitálne dáta.
Teória médií nepozná smr?, je to vitalistická teória. Médiá sú so smr?ou prepojené len dátovým kanálom a prenášajú po nej jej spektákl. Smr? je nemediálna. Rovnako tu nie sú žiadne zážitky blízko smrti. Mimo-mediálne však nie je to isté ako nemediále, pretože mimo-mediálne je nemysliteľné, nedá sa zaži? bez mediálneho prostredia. Mimo-mediálne je negáciou informačného obsahu média, smr? je negáciou samotných médií. Mimo-mediálne je zážitok, pre ktorý nemôže existova? žiadna reprezentácia v podobe informácií, ale smr? je miesto pre to, čo nemôže by? zažité. Možno nie je smr? ani tak okrajom zážitkov, ako ostrovom mimo pevninu. Komunikova? s s mŕtvymi je rovnako ľahké ako s mŕtvymi: každý si nájde svojich. Zábery duchov, filmy plné zombíkov udierajúcich na dvere, zatvorené miestnosti pre anielov, zastreté hlasy na zvukovom páse: žiadne médium sa nebojí necha? mŕtvych prehovori? vo formáte, ktorému rozumieme. Kedže živí už výpravu za svätým grálom, definíciou života, vzdali, mŕtvi o tom, čo vlastne smr? je mlčia. O tom si navzájom nemajú čo poveda?.
10. august 1941, Klaus Mann sedí v New Yorku. Je horúce leto, každý odišiel z mesta. On tam musí zosta?, aby dokončil piate číslo časopisu Decision, ktorý založil pre americkú a exilovú literatúru. Horko. Závan chladu v nedohľadne. Otvára svoj denník. Posledný záznam je z 29 júla. Hitlerova armáda práve vpadla do Sovietskeho zväzu: "Aké pekné od Hitlera. Spravil chybu, rozhodujúcu chybu. Toto je začiatok konca." Rodina a priatelia, inak vždy v jeho blízkosti, zaujímave stretnutia a kontakty, to všetko sa odobralo do chladnejšieho prostredia. August desiateho. "Einsamer nie als im August..." V priestore pod riadkami o invázii v Rusku si Mann zaznamenáva neistú spomienku, citát takmer v opotrebovanej podobe. Len jedna veta. Pomaly si začína spomína? na názov pôvodného zdroja – "aha!" – a potom si zapíše dva odstavce od Benna, ktoré mu zostali v pamäti:

"Einsamer nie als im August
Erfüllungsstunde, im Gelände
die roten und die goldenen Brände,
Doch wo ist deiner Gärten Lust?

Wo alles sich durch Glück beweist
und tauscht den Blick und tauscht die Ringe
im Weingeruch, im Rausch der Dinge,
dienst du dem Gegenglück, dem Geist."

Kontra-rados?. Niečo sa v živote Klausa Manna zmenilo. Ja a môj úžasný život. Nič než úspech. No nič na dosah. Jeden medzi mnohými. Všetko prišlo tak jednoducho. Vždy počúva? druhých a uči? sa. Vždy nakazený vecami, vzájomnými pohľadmi a tým čo prišlo potom. Ale tamten doktor… Je Rozhodnutie kontra-rados?? Stačí to, že už nemôžem ís? ďalej len kvôli hľadaniu štastia? Prečo niekomu neslúžim, ako Tomski (jeho priateľ)? Kadždý týžden mi volá z cvičného tábora: pochodovanie, strieľanie, rozhnevaní seržanti! A ja taký lenivý. To mi závidí. Je toto sloboda?

Následne po týchto úvahách vidí Mann metamorfózu ktorou prechádza takto: Rozdhodnutie nestačí, nestačí písa? články, chcem spravi? niečo viac, niečo veľké: knihu! Vždy žil v literárnom prostredí a to teraz tvorí literárne kódy, ktoré sa v ňom začínajú pohybova?. Rovnako sa v ňom ozýva atmosféra priateľstva, v ktorej vždy žil a tá tvorí túto vetu: "… tak aby som mal nové správy pre Tomskeho keď mi zavolá zo Savannah. 'Predstav si to! Prvú kapitolu mám už takmer hotovú...'" Len čo napísal túto vetu, vstáva Mann náhle od stola a kráča von. Gottfried Benn napísal štvrtého septembra 1936 v Hannoveri verše, ktoré sú vlastne potvrdením toho, čo mu Klaus Mann napísal v roku 1934 o svojej náklonnosti k Nazistom: "Ak nejaká vysoko postavená hlava nevie kam patrí, medzi nimi určite zistí, kto k nim istotne nepatrí – Geist (duch)." Benn poslal svoju báseň štvrtého septembra na pohľadnici svojmu priateľovi Oelzemu. Po prvý krát sa objavila v zbierke Ausgewählte Gedichte (1936). Klaus Mann ju recenzoval v roku 1937. Pri tej príležitosti povedal: “Nie je na prvý pohľad jasné, že Benn bol v poslednom čase so sebou nespokojný, že sa izoloval, náchádzal sa v dezilúzii, že sa vmanévroval do nemožnej a podivnej, dokonca grotesknej pozície? Pretože ho Nacisti vďaka ich bezchybnému inštinku napriek všetkým vlastnostiam nechcú? Preože nemá v Nemecku po deportácii tých zopár čitateľov žiadne publikum? Teraz je zatrpknutý vojejnský doktor v Hannoveri, čo určite nie je závideniahodná pozícia." No potom Mann dodal: na tom už nezáleží; Benn je včerajškom.
Až kým si po rokoch nespomenie na túto báseň, toto vyjadrenie nezávideniahodného postavenia vojenského doktora, ktorý vie že jeho pár čitateľov bolo umlčaných. Tak dochádza u Klausa Manna k posunu. Uistenie. Ten básnik a všetci moji zaujímaví priatelia, zabudni na nich – záleží jedine na práci. Na veľkej práci. Staraj sa o svoje veci a nechaj ostatným ich vlastné.

Keď sa Mann vracia do izby, pokračuje s whisky a sódou po ruke v písaní svojho denníka:"Ale akú knihu? Toto je vážny moment. Viem že to je vážny moment. Vážnos? je niečo, na čom mi veľmi záleží. Chcem napísa? vážnu knihu, úprimnú knihu. Môže by? novela úplne vážna, úplne úprimná? Možno. Ale tú nechcem teraz písa?, nie teraz, nie v tento moment. Som unavený z všetkých literárnych trikov a klišé. Som unavený zo všetkých masiek, všetkých trikov simulácie. Som snáď unavený zo samotného umenia? Už sa nechcem na nič hra?. Chcem sa spoveda?. Vážny moment – to je moment spovede. "
Rozhodne sa napísa? knihu v angličtine, ktorú nazve The Turning Point (Bod obratu) a neskôr sám preloží do nemčiny ako Der Wendelpunkt a doplní o záznamy z denníka počas vojny. Mann prechádza obdobím transformácie, dokončuje jednu etapu písania: ukončenie, ktoré je negatívom jeho vlastnej existencie, vrátane kníh, ktoré nepovažuje za niečo, čo prežil a napísal, ale ako podklad určený pre spracovanie na vyššej úrovni, úrovni autobiografie. A v tomto priestore už konečne nemusí by? výnimočný. Najprísnejšie kritérium.
Ale čo spraví absolútna poézia s Mannom, čo sa stane so starým médiom, keď sa stane obsahom ďalšieho? Rilke to vysvetlil v jednej zo svojich absolútnych básní, štyridsa? rokov predtým ako to Mann zažil. Vo svojich veršoch popísal Rilke zvrchované médium: dokonalú sochu z obdobia antiky, dielo ukončené zmiznutím hlavy, rúk, nôh a pohlavia. Zostalo iba torzo: uzatvorené samo v sebe, bez možnosti pohľadu von. Hermetické. Samotný Rilkeho popis tohoto média bol uzavretý, všetky časti do seba navzájom zapadali; úplné ovládnutie jazyka ho priviedlo k autenticite vyjadrovania. No hneď ako tento dokonalý popis ukončil, doplnil ho o túto vetu: "Musíš zmeni? svoj život." Východisko je dostupné všetkým naraz. Zážitok typu musíš-zmeni?-svoj-život sprevádzajúci videnie/čítanie/počutie zvrchovaných médií – bolo to, čo Klaus Mann zažil. Uvedomil si ho a vyvodil z neho dôsledky.
Táto Rilkeho veta môže by? samozrejme vykladaná rôznymi spôsobmi. Existuje nespočetno spôsobov akým interpretova? jej význam. Znamená: zmeň svoj život aby si mohol sám tvori? zvrchované umenie – tak ako to spravil Rilke – nechaj svoju ženu a deti, staň sa tulákom? Alebo: zmeň svoj život aby si sa ty a tvoj život stali zvrchovanými? Možno tiež znamená: postav sa, zmeň sa a staň sa mäsom. Ale pre tých, ktorí sú dotknutí týmto kúzlom niečoho absolútneho, je táto hermeneutika len súčas?ou hry. "Už sa nechcem na nič hra?." (Mann). Zmeň svoj život, v tomto momente ukončenia je zároveň počiatok, teraz! – práve ono presvecuje zvrchované médium. Zmena sa už začala. Teraz si už iným.

Neskôr nasleduje prekvapivé zistenie: už ďalej nemôžem ži? svoj život bez tej básne, bez toho dňa, bez toho tvaru čo sa objavil na prahu a náhle ma prinútil uvedomi? si čo som vždy pokazil. Skutočnos?, že ono absolútne sa nezaujíma o to, čo sa deje vonku v tom utvrdzuje osobu, ktorá to pozoruje vo vlastnom živote; toto je zmena. Od bodu túžby orientovaného vždy a pre všetkých niekde inde, až k tebe, pohybuješ sa do bezbečia tohto miesta, k jedinému bodu v čase a priestore, v tomto egu, v tomto Dasain. Len ten, čo je sám so sebou za jedno je schopný tejto metamorfózy, ktorá ho vedie smerom von zo seba a mení ho. Toto je ukončenie. Hermetika je tvorba diskontinuity, priestor sa objavuje mimo Ich a Dasain: metamorfóza začína. Niečo, odniekiaľ inokadiaľ, zvonka, objavuje sa v súčasnosti. To. Nevysloviteľné. Atmosféra ticha a odcudzenia. Technologická rados?. Zvrchované médiá. Prečítaný riadok. Presakovanie svetla.
To bol však až príliš jasný deň. Silueta sa objavila pred oknom. Pomyslel som si: si to ty?

Vedomie človeka sa posúva od média k médiu a stáva sa vedomým svojej mediálnosti v momentoch prechodu. Kde sa jedno médium stráca, iné sa začína, na moment nie je žiadne médium. Nedekódovatelé sa odkrýva, bez priechodu, ticho v mysli boha, l'inhumain. Priestor, priestory možností. Neľudské ticho. Toto mimo-mediálne je negativita. Negácia je nedekódovateľný tok cez médium a následne jeho kolaps. Len ten, čo zničí svoje médium dokáže vyjadri? to čo má by? vyjadrené, čo nemá žiadnu podobu a existuje mimo médiá. Zvrchované médiá preto kombinujú mediálne s deštrukčnou silou médií a od každého média požadujú dokonalos?. Pretože dokonalos? je najlepšia deštrukcia. A nové médium sa potom odhalí samo.