moje milované neurčito sa stratilo, pár týždňov dozadu. usilovne šplhám hore a dno pod nohami cíti? už len sporadicky, no čo, aspoň by to stále nebol tvrdý pád...
naivne sa tvárim, že som našla... Trochu ojeb... Viem, že hľada? treba stále, viem, viem...

a vlastne stále hľadám, hľadám, čo mám vlastne hľada?, a nachádzam nádherné maličkosti, ktoré ako vedľajší produkt hľadania onoho oného, často zatienia hľadanie samotné...
bohužiaľ a naš?astie

tu a tam sa strácam
hľadám a nachádzam, dávam a dostávam...
niekedy sa mi zdá, že sa toho zmenilo strašne veľa
niekedy sa to zdá aj ostatným
ale keď tak sedím a rozmýšľam, zmenilo sa vôbec niečo?
detaily náznaky...
veci znamenajú čosi iné ako zvykli, v rovnaké sitácie dopadajú ináč... alebo aj rovnako

dajú sa vôbec veci meni?, keď je toľko rôznych možností? ako to spozna?... ako vedie?, že toto áno a toto nie... toto možno... mám rada

takmer som sa stratila. ci nie? stále som to ja. dúfam. cítim. verím. teším.

stále. dokážem to. aj keď to nič neznamená. pre svet. pre mňa. všetko

odraz v zrkadle, bordel v skrini, knihy na compiku, občasne vypenenie v praci, haluze, obkúsane nechty, a moje paranoje mi ma denne pripomínaju. zostávajú so mnou aj keby som ich nechcela. sú vlastne ja, v takej trochu inej forme. a možno ich niekedy nenávidím. mám ich rada. mám. naozaj...

*