Vonku fuci...nie, nefuci, vraj vetry sa cvicia v bojovom umeni. Pekna predstava vychadzajuca z detskej mysle. Detskej? Pripomina mna z cias, ked som este vedela viac snivat, lahsie sa odputat od svetu znameho. Aj ked vtedy, prave ti ini mi boli znamy. Elfovia a hobbiti, carodejnici, hraniciari a alchymisti. Ale to bolo davno. V case, ked som este dokazala snivat o dokonalom. Uz nie som tou, ktorou som byvala a uz nebudem tou, ktorou som teraz. Myslis, ze sa da urcit bod v zivote, kedy sa veci zacnu diat? Mozno ten bod este ani nezacal, mozno este stale len stojim. Ano, mam pocit, ze stojim pred zlomom a uvedomujem si, ze sa zacina blizit, ale este neviem presne ako bude vyzerat. Neviem ako daleko bude tych 60 km a ci sa zmeni aj moj domov. A mozno je to len iluzia zmeny. Mozno si ju uvedomujem teraz este silnejsie, ako ked uz realne nastane. Je to ako v The Hours: „Bol to ten okamih, kedy som si myslela, ze prave zacalo stastie. Ale az neskor som si uvedomila, ze to stastie nezacalo, ale iba bolo. Lebo stastie bol ten jediny okamih.“