krik. pocut ozvenu nesucu sa chodbou pod tarchou vojenskych topanok. strach. beznadej. stojim pri mreziach a obzeram sa vokol. vidim, to co po vsetky posledne dni. kusy ludskych tiel, v strede stoly. bozie ten krik. zarezava sa do usi, vlieza pod kozu a najhorsie je realitou poslednych dni. vojna. padanie bomb. chaos.nie su potraviny. nie je co jest. ziju ako potkany pozaliezane v dierach. zivia sa vlastnymi mrtvymi. vsade su kachlicky. oprskane krvou. to je cena za vedu. za pokrok. na pociatku bola len tuzba zbavit ludi nedostatkov, vad, dnes ich tvoria. skladaju ich ako skladacky, nahradzaju ich kosti a menia im krv. boze a tie oci.to nie su oci, to su len dve jamky naplnene ciernou diabolskou mocou. zostava len cakat, kedy pridem na rad aj ja. strach. bolest. beznadej. chceli nam dat potraviny pestovali ich, geneticky upravovali. su krasne, velke, zrele plody, nedaju sa jest. je to ako trest. mas a nemas. stojim a cakam. vymenit krv. prilis sa to nedari. nie je uz svet. nie su uz ludia. existuje len peklo. peklo, co sme si stvorili. sme podeleni. ti, co nas nasli. sme v dierach, kde to pachne smrtou. nezastrelia vas, neotravia vas, oni vas rozoberu, v najlepsom zmenia. nie sme viac ludia. oni su nasi frankensteini...........

nepozeram sci-fi. snivalo sa mi to. bolo to desive. zobudila som sa. ale stale to pokracovala. ako ina realita.