mam pocit ze som jedna velka kopa negativizmu ktora neviem kedy vybuchne. uz to na mne aj vidno. vidim to ja a vidia to aj vsetci ostatni. radsej som ticho lebo by som asi vsetkych znicila. neviem co s tym ma robit a ide mi to na nervy. bola som osoba ktora mohla radost rozdavat na vsetky strany a teraz je zo mna casovana bomba. jedna velka zla vec. pramen?. po 4 rokoch za zacina prebudzat moje vlastne ja ktore som potlacala tym svinstvom ktore mi malo pomoct. vsetky psychofarmaka su sracky. ano cloveku je po nich lepsie. problemy zrazu niesu problemy a vsetko ide uzasne lahko. len na oko. nikto a nic za nikoho nevyriesi. nieje to ako antibiotika ktore vyliecia anginu.
proste som sa na ne vykaslala a prestala ich brat. zrazu sa vidim celkom ina. nechodim naspeedovana a mam vsetky pocity. len su nejake ine. som odporna striga kora nema nikoho rada a je stale nervozna. vlastne sa nezmenilo nic len to ze musim bojovat sama zo sebou. a to je to najtazsie. vidim to co som pred tym nevidela. mozno som odporna ale som to ja a chcem nieco so sebou robit. nechcenm ostat okyptena a pripravena o vsetko to co prezivaju ostatni ludia. neverim ze su vsetci taki uzasni ze nevedia aky ma clovek pocit ked chce zomriet a vie ze tento zasraty debilny zivot je vlastne nieco krasne.