je tu znova jeden z tych strasnych dni ked clovek nevie kym by mal ist. kam by polozil svoje unavene telo a komu by sa vyzaloval. ide mi to tak strasne na nervy stale sa zobudzat do rana ked neviem co ma stretne. vlastne viem len cakam co bude negativnejsie. ci ja alebo tento den. nebavi ma sa stale pozerat na ludi ktori stoja za hovno a myslia si ze su naramne uzasni. nebavi ma rozmyslat nad tym co zase dnes poseriem. nebavi ma tento zivot. nebavi ma uz nic. strasne by som to chcela vykricat. citim to sebe ako to rastie a ja to nemozem dat zo seba von. stale vacsi a vacsi tlak a ludia su take svine. pozeraju sa na mna ze ci som normalna a tukaju si na celo. ja bezmocne zizam na nich a zrazu kricim. stale viac a viac. moje hlasivky idu na plno. kricim na cely svet akoby som mu chcela konecne ukazat aky je skaredy a ze ja sa mu prisposobovat nemienim. to je to svinstvo. jedine co mozem je kricat. cely moj den spociva vo vnutornom kriku ktory nepocuje nikto. a on je pritom vo mne a bije ma do hrude zerie moje vnutronosti a hlada cestu von