na zaciatku sme mali jeden par oci, ktore hladeli na tento svet spolu
dve priamky, ktore splynuli a vedeli spolu ist do nekonecna priestoru lasky
spojenie nasix ruk a pier vytvaralo take krasne pismenka, ktore ma robili stastnou.
nase myslienky a spolocne rozhovory boli plne skvelyx napadov a boli aj rovnako zabavne
dnes uz neviem ci este vobec existujeme spolu
ci to nie je uz len paralelny vesmir ktory mam ja a ktory mas Ty.

obcasne svetle miesta radosti a pocitu lasky vytvaraju mozno len iluziu spolocneho stastia
neviem, nedokazem do zhodnotit
ale lubim Ta