...zaciatok niekedy nabuduce....

Bežal som ulicou a uvažoval, kde sa ukryjem. Noc bola studená a mrazivý vietor fúkal
do blatom presiaknutých nohavíc. Nohy som začínal ma? premrznuté, každý krok bol ?ažší.
V ulici, kde žiadny dom nebol ničím výrazný som sa zrazu ocitol pred starými bledými
dverami. Tento dom vynikal iba v tom, že bol ešte menej výrazný ako všetky ostatné.
To je on. Potrebujem zmiznú?.

Na dverách bol namiesto menovky nápis: "Vstupujte po jednom". Výborne, toto potrebujem,
by? nachvíľu sám. Aj keď dos? pochybujem, že dnu nikto nie je. Načiahol som sa ku kľučke
a zamrazilo ma. Čosi strašne staré a bolestivé udržiava tento dom stále neporušený. Nádych
a škrípanie dverí. Plachta snažiaca sa zabráni? nepríjemnému nárazovému prílivu chladu
a za ňou dve smutné oči okolo nej malá nevýrazná, ničím nevýrazná deva sediaca na stole
recepcie niečoho pripomínajúceho kríženca lacného, ale uhladeného hotela, verejného
domu -- akurát namiesto červenej farby bežnej v takýchto inštitúciách, boli rôzne odtiene
modrej a fialovej. Atmosféra bola tmavá, ako keby jediným osvetlením bola UV lampa, ktorá
tu však v skutočnosti nebola. Modrá chladná farba, vzduchom sa vznáša strašný chladný pocit
samoty. "Dobrý večer náhodný návštevník, vitajte v dome samoty." Hmm, predsalen sa mi možno
aspoň niečo dnes podarí. Do tohto domu moji prenasledovatelia nevkročia ani náhodou. Žiadny
šialenec by tak nespravil. Už len ten mrazivý pocit ich odradí a prinúti ich hľada? niekde
úplne inde.

Dozvedel som sa, že toto je miesto pre zúfalcov: tých, ktorí sú odkázaní na samotu. Buď
sa tu s niekým stretnú, za okolností podobných tej mojej a navzájom si padnú do oka. Ak to
však nie je možné, učia sa so samotou ži?. Tu mnohí zomierajú v najnepríjemnejšej možnej
atmosfére, akú si viem predstavi?. Staršia pani "slečna" recepčná je tiež jednou z členov
domu samoty. Recepčná je funkcia, ktorú všetci účastníci z času na čas vykonávajú.

Predsalen by som sa mal ukry?, keď náhodou niekto otvorí dvere a uvidí ma hneď za plachtou,
som v háji. Idem sa pozrie? dnu. Prejdem domom samoty.

Prešiel som do ďalšej miestnosti, zavalil ma chlad a zrazu sa mi čoraz ?ažšie dýchalo.
Miestnos? vyzerala ako z ľadu -- ešte aj sviečky mali modré svetlo. Stredom miestnosti sa
tiahol pás zložený z priestorovo malých ale vysokých stanov zo svetlo modrej látky. Stan
mal tri plachtové steny a jedna vždy chýbala. Plachty boli nastriedačku, aby ľudia sediaci
v stanoch navzájom na seba nevideli. Sedeli oproti sebe chrbtom a to ešte zdôrazňovalo
ich samotu... Aby jej každý mohol čeli? sám so sebou. Zmieri?
sa s minulos?ou, budúcnos?ou a prítomnos?ou. Ľudia vyzerali staro, ako keby im trápenie a
očakávanie smrti predĺžilo život. Niektorí dychtili po spoločnosti a chceli sa hneď rozpráva?.
Niektorí sa ani nepohli a ich snaha zachova? si svoju samotu a prehlbova? jej porozumenie bolo
viac než evidentné. Najväčšie zúfalstvo a samota dohnala sem týchto ľudí. Neboli tu bezdomovci --
tí toto miesto obchádzajú na míle. Aj napriek tomu, že nemajú kde spa? a častokrát ani čo jes?,
bezdomovci sa často navzájom spriatelia a teda nekráčajú životom sami.

Na konci radu bol stan, ktorý bol otočený smerom do čela miestnosti a v ňom -- chrbtom ku všetkým.
V tom stane sedela slečna, vyzerajúca mlado, snáď na dvadsa? rokov, ale jej oči videli mnoho
ľudských vekov. Bola stará, staršia ako vyzerala. Také oči človek často nevidí.

Jej zrak išiel z mojich topánok a nôh a z počiatočného pohŕdania nastalo hrozné prekvapenie.
Preglgol som. Jej zrak sa zameral na krk, na šnúrku s mojim amuletom. Preglgla. "Vitaj, cudzinec.
Odkiaľ máš ten symbol na krku?". Zvláštne. Môj symbol som nikde inde nevidel, ale neviažu sa mi
k nemu nejaké zvláštne spomienky. Mám ho odjakživa. Pozrel som sa jej na krk. "Je odjakživa mojou
súčas?ou. Odkiaľ je ten tvoj?".

Chvíľu sme na seba hľadeli. Pozerali sme sa navzájom do očí a čítali v nich. Naše oči boli
podobné. Nikdy som také nevidel.


.... pokracovanie niekedy nabuduce