Zobudili ma nemožné vibrácie môjho telefónu, ktoré spôsobila ešte nemožnejšia sms-ka. „Ahoj, čo je s tebou, prečo mi neodpovedáš, keď sa o niečom bavíme!“
Pretrel som si oči, skúsil, či ma ešte moje telo poslúcha a zívajúc som vstal. Vyšiel som z izby, zámerne som ignoroval veľké zrkadlo na chodbe, pretože pohľad na toho trosečníka, ktorého by som tam zbadal by ma asi zabil. Umyl som si ruky a poobzeral som sa v rozbombardovanej kuchyni. Už dávno som si uvedomil, že účel svätí prostriedky a môj pocit prázdna v žalúdku ma utvrdil v potrebe akýmkoľvek spôsobom prekona? hlad. V hlave mi prebehol obraz letáku so sloganom „Čo je zdravé, môže by? aj chutné.“ Ale my „gurmáni“ vieme svoje. Trochu ako ázijský kuchár v teleshopingu som automaticky hodil do panvice šunku, vajcia a onedlho boli na svete moje chutné raňajky.

Je sobota. Čas rodinných nákupov a upratovania. Mňa to však podvedome ?ahá preč z domu.
Som totiž presvedčený, že deň sa dá strávi? aj inak.
Hodil som si očistnú sprchu a obliekol sa do vecí zo včerajšieho večera. Skontroloval vrecká, či tam toho nemám ani veľa ani málo a vybral som sa z domu.
Tak ako si automaticky zaväzujem šnúrky na topánkach, automaticky chodím vždy na to isté miesto. Odtiaľ vždy odchádzam do ďaleka a blízka a tam sa vždy aj vraciam, som tam doma. Malá kaviarnička v centre mesta má svoje čaro. Dobrá káva a čerstvé noviny a príjemný ľudia. Čašník rozbitý z piatkovej noci mi automaticky prináša na stôl kávu a Vineu, medzi tým pohľadom skontrolujem prvých hostí. Je tu skupinka debatujúcich 25 ročných chalanov. Jeden z nich sa však vyníma. Usmieva sa, vášnivo rozhadzuje rukami a kričí na celý podnik „ v noci sa mi narodila dcéra!, 3,425! Som otcom!.. .“ Už je rozhodnuté, bude to Klára.
Š?astnému otcovi venujem blahoprajný a zároveň závistlivý pohľad. Kedy prijde čas aj na mňa, kedy sa aj ja stanem otcom hrdým na svoju ratoles?? Nemal som nikdy š?astie na ženy a väčšinou to boli len chvíľkové romániky. Nie, že by som sa s?ažoval na nedostatok potešenia, no niekde v hĺbke cítim potrebu pevného vz?ahu a rodiny. Ešte je však priskoro nad filozofickými úvahami o svojej existencii a tak sa radšej idem zaobera? mobilom s nemožnou es-em-es-kou. Kto je vôbec to dievča čo mi píše? Kamarátka Miška.

Nakoľko sa neudržateľným tempom blíži koniec roka a je čas na zúčtovanie výsledkov celoročnej práce, pribúdajú aj príjemnejšie pracovné povinnosti typu Vianočné posedenie. Tohoročné bude v našej českej materskej firme. Nejaká večera, nejaké drinky a nijaká možnos? uniknú? nudným debatám o práci. Ale človek nemôže ma? všetko. Všetci kolegovia si ako morálnu podporu berú manželky a manželov. Ja slobodný, bez záväzkov, mám viacero alternatív. Ís? sám, narýchlo si niekoho zbali?, alebo objedna? si služby profesionálnych hostesiek. To viete moja mužská ješitnos? potrebuje zados?učinenie a chcem sa vytiahnu? pred ostatnými inteligentnou kráskou, ktorú by mi ostatní v kútiku duše závideli. Ja som sa rozhodol pre inú možnos?. Zalovil som v pamäti a objavil som úplne ideálnu kandidátku. Je ešte mladá a na ceste za pravou láskou putuje od jedného vz?ahu k druhému. Zoznámil nás jeden spoločný kamarát asi pred pol rokom, chvíľu sme na seba hľadeli a šli si da? kafe. Rozprávali sme sa o infantilnom správaní spoločnosti, plánoch na leto a svojich osudoch. Vymenili sme si čísla s prísľubom ďalšieho stretnutia. V tom čase mala novú známos?, tak sme ostali v rovine kamarátstva.





Medzičasom sa osadenstvo kaviarne zmenilo. Objavili sa dve skupinky stálych hostí. Jedna ženská a druhá mužská. Preberajúc vtipné zážitky posledných dní sa smejú a bavia. Spozorovala ma jedna holka a prišla k môjmu stolu poďakova? sa za blahoželanie k jej meninám. „Rado sa stalo Simonka, veď od toho som tu!“ a už hopká spä? ku kamarátkam. Ešte chvíľu budú debatova? chalani a baby osamote a potom príjde dlho očakávaný moment, kedy sa skupinky spoja a jednotlivé príbehy sa začnú rozpráva? zas a znova. Hodím pohľad na titulku slovenského pseudo bulvárneho plátku a bavím sa na novom senzačnom odhalení. Už som si vypestoval odolnos? aby som nemusel za každým, keď zočím podobnú správu vyprázdni? obsah svojho žalúdka. Je mi stále záhadou, ako sa v maličkej krajine Slovensko, kde každý pozná každého môže vytvára? tzv. spoločenská smotánka. Poznáte ich všetci, postaršie herečky, ktorých krása už pred rokmi zmizla a „páni“ herci, ktorí si už len s ?ažkos?ou hľadajú angažmán sa pretŕčajú na obrazovkách a dávajú rozhovory časopisom, len preto aby sa opä? o nich chvíľu hovorilo, pričom aj tak nemajú nič nové a keby ste si vzali niektoré z ich interview s pred roka sú o tom istom. Umelo sa podporujú a tvoria si pozitívny image. Priznávam, že sú aj prirodzené celebrity, ale prečo ma chce niekto na silu presvedči?, že medzi ne patrí aj spevák, ktorý za „socíku“ vydal svoju poslednú platňu a pesničky z nej stále spieva po koncertoch. Zrazu sa niečo deje. Už je to tu, páni sa zdvíhajú zo svojich miest a prisadajú si k dámam. Laškovaním o tom, ako dobre dnes vyzerajú im aj tak ide iba o potešenie dnešnej noci. V zmysle doteraz potláčaných zvieracích pudov dvaja z nich si idú zmera? svoje sily a pristupujú k terču so šípkami. Tu v tejto „mužnej“ hre sa ukáže kto z koho. Atmosféra sa zhus?uje, napätie rastie, dusno by sa dalo krája? nožom..

Miške som pred pár dňami napísal, že ako kamarátku by som ju chcel poprosi? o láskavos?.
Spýtala sa o čo ide. V stručnosti som jej vysvetlil čo by som potreboval a poprosil nech si to premyslí. Predstava, že ju niekto má vníma? ako inteligentnú krásku – moju „reprezentatívnu manželku“ ju síce pobavila no cítil som, že bola potešená. Včera chcela ešte vedie? pár detailov, no po pár odpovediach som už rezignoval na ďalšiu debatu. Preto tá ranná sms, ktorou sa to vlastne začalo.

Začínajú si ku mne prisada? ľudia, viac či menej známi. Pýta? sa ma na názory na to či ono, rozobera? ich vtipné zážitky z posledných dní a veľké hodiny na stene mi dávajú na známos?, že už je čas obeda, čas skonči? s úvahami a zača? opä? ži? svoj život najlepšie ako viem.