Posledné dni ako sen -- zrazu sedím vo vlaku a pozerám; na krajinu ako uháňa, záblesky svetiel, vysoké chladné stromy; i ja by som asi niekedy chcela byť --- tak nehybná. Keď som liezla po skalách, tak sa mi zdalo, že som to ja, že sa vraciam dakde, kde som Doma - a zrazu som si spomenula, že som videla skalu, v ktorej bola hruda zlata a ja som ju odtiaľ musela vytesať, dostať ten zlatý kameň odtiaľ von čistý. Kedy to bolo? Keď som liezla na tie skaly, alebo keď som ležala potom hore a nevedela, čo presne robiť a ponárala sa do snov, alebo sa mi to snívalo, alebo -- ja neviem. Bola som zase nervózna, chcela som preč, ale vedela som, že nie je kam ísť, že látky už pôsobia, ale naspať už nemôžem, ale tam tiež nič neurobím - Veď to nie som ja! Ja predsa nie som takáto! Kto mi to urobil? Nehľadala som čosi iné, nesnívala, neverila a nemilovala som dakedy? Milovala som drogy - a myšlienky a obrazy a hudbu a samotu - len my, len my!! Ale kto môže pochopiť, kto môže vedieť - mal by vôbec niekto? Nenávidím všetky ego hry a sračky, nenávidím povrchnosť, nedokážem hovoriť frázy, nedokážem hrať a správať sa tak, ako si to želajú ... A počkám na začiatok a zavriem oči a zdá sa mi, že sa vraciam Domov -- len my, len my!! Ten zlatý kameň, ktorý je uprostred skaly a musím ho odtiaľ dostať. A sedela som s ľuďmi, ktorých som videla prvýkrát a vnímala každé ich slovo a vedela som, že oni rozumejú, že vnímajú podobne, že tiež milujú a snívajú a idú za tým a - a po dlhej dobe som si niekoho hlboko vážila. A napomínali ma za moje mlčanie, ale bolo to ako Doma medzi svojimi a vedela som, že neprehovorím, lebo zatiaľ len spím, spím, spím ... A bolo načase sa rozlúčiť a ísť medzi ďalších ľudí a chcela som si chvíľu posedieť a oddýchnuť vnútri, ale hneď ma vytiahla von, lebo s takými očami nemožem sedieť medzi normálnymi ľuďmi ať nedělám ostudu .. a kráčali sme pražskou nocou a rozprávala som o ľuďoch, ktorí milujú drogy a o návrate Domov a o zlatom kameni a všetko sa mi zdalo magické, presne ako vtedy keď ma osud v Prahe zadržal a zanechal ... Došli sme a hneď ma postavila pred zrkadlo a predomnou belasé oči s mikroskopickými zreničkami, belasé ako nebo nekonečnej hĺbky ... Smiala som sa a zobrala som ju tiež tam, kde som bola ja a seba ešte trochu ďalej a prepadol ma veľmi, veľmi hlboký kľud, hlboký a chladný kľud nesmrteľných a dýchal na mňa chlad hviezd a vznášala som sa v priestore a v diaľke sa ozýval smiech nesmrteľných .... Otvorím oči, izba uprataná, heh niekto nelenil za ten čas a asi čosi iné zažíval a hneď ma zase postavila pred zrkadlo a zas tie oči a jej také isté a hovorí, ať jej to již nikdy nenosím, cokoliv, ale tohle už nikdy, nikdy nechce! Ale ja chcem, chcem -- len my, len my!! Zaspala som hlbokým spánkom bez snov a večer som sa pobrala znova niekam a znova som zavrela oči, ale zrazu sa mi niečo v hlave otočilo úplne naopak a všetko bolo také hlúpe a povrchné a každý bol niekde inde a bolo mi nanič a nechala som všetko a všetkých tak a ušla som na vlak a v hlave zúfalstvo a nenávisť a všetky udalosti jedna cez druhú - To sa bude ťažko vysvetlovať -- Je mi to jedno, len nech sa hýbeme, len nech som už preč z Prahy --- a - a - v hlave sa pomaly vyjasnievalo, ale oči stále úplne čierne a zazvonila som pri dverách, zrak otočený k zemi, letmé zvítanie, rýchlo do izby, len nech sa nikto nič nepýta, lebo kto pochopí, že kto sme to my, len my!! A zaspala som hlbokým spánkom a snívalo sa mi, že sedím s Ľuďmi opäť ako Doma a cítim ten mrazivý kľud a že musím nájsť tú skalu a vytesať z nej zlatý kameň.