Po obede, asi okolo 2, keď už cez otvorené okno do sídliska nebolo poču? cingotanie tanierov a príborov, som namiešala nebo. Vlastnou rukou, trochu predĺženou o drevenú varechu s dierou uprostred. Ten veľký hrniec, v ktorom sa vždy robí táto masa na krémeše, keď prichádza bratranec z talianska, sa pár hodín odmáčal v dreze. To aby v ňom neostalo ani kúsok vône plnenej papriky. (Aj keď vôbec neviem, prečo sa to volá plnená paprika, keď tú papriku nikto neje. Ak sa teda vôbec tie guľky varia aj s ňou.)

Najprv sa zohrialo mlieko. Bolo také vanilkové, aj keď tam vôbec nebola vanilka. Len vajíčka. Takže vanilkovú malo iba farbu.
Vidličkou som pár chvíľ pobehovala po dnes nádoby s ďalším mliečkom a piatimi zlatými klasmi. Neviem, koho napáda dáva? tomu taký názov, keď je to len škrob so syntetickou chu?ou vanilky, stabilizátorom a farbivom. Ale to sú už asi tie také obchodnícke finty, do ktorých netreba kafra?, len sa nimi necha? sem-tam oblbnú?.

Od mala sa mi strašne páčilo, ako sa biely prášok zmení v bielom mlieku na žltý puding.


Máme nový šlahač. Má dva nástavce...teda dva druhy metličiek. Ten starý bol už ozaj starý, s metlami dolámanými, šnúrou dokrútenou a tými dvoma tyčkami na tej veci čo sa dáva do steny skríženými, takže sa veľmi ?ažko zapájal do elektriny. Moulinex. Jediný spotrebič tejto zna?ky v našej domácnosti.
Je nový a to, čo je nové treba hneď vyskúša? a pochváli? si aké je to super, ako sme dobre kúpili. Ako bude zrazu šľahačka omnoho chutnejšia, nafufňanejšia a nikdy nespľasne.
Už nastal čas prida? do pariaceho sa mlieka tú "zlatú masu". Povedala som si, že aj tak to budem musie? zmixova?, tak to zmixnem rovno teraz, nech nie sú hrudky. Najprv som vystrašila mamu, keď som jej metličkami, len tak naprázdno zavrčala pod nosom a po chrbte. Šľahač nemá moc dlhú šnúru, tak išiel cez predlžovačku po celej kuchyni.
Ľavou rukou vlievam, pravou mikslujem. Mlieko do pol hrnca. Zrazu ho už nie je vidno. Všade preveľa peny, bublinky praskajú a vymrš?ujú ach, tú opojnú vôňu etylvanilínu do ovzdušia kuchyne a môjho nosa. Sú stále menšie, ale je ich stále viac. Metličky sa točia o 106 na najvyššom stupni č. 5, lebo chcem ma? z toho prešlahaný vzdušný puding. Ten nie je vzdušný, ale poriadne hustý a na dne. Ale nad ním pučí vanilkové nebo. Spod rúk mi sála voňavé teplúčko, pena sa stále zväčšuje, puding dole zhus?uje, ale metly nespomalím, lebo je to krásne.Všetky tancujú podľa vrčania mašinky, premiestňujú sa, na chvíľu naberiem hranu hrnca a zvuk sa trochu pozmení, ale tak sa mi zdá, že sa mi dostalo cti vyrába? nebo. Niekomu sa už nechcelo, tak to tí, čo to majú nastarosti prenechali mne. A to, na čo sa ľudia dennodenne pozerajú, keď vyvrátia krk, to čo sa sľubuje naivným dievkam, len v modrom...to sa mi tu hromadí a o chvíľku aj možno uletí tam kam má. Aj so mnou na poslednej bubline.
Mama od stola postrehne, že krémešová masa by nemala pod dohľadom dospelej osoby kypie? z hrnca. Upozorní ma, že už by som to asi mala vypnú?, stíši oheň a tvrdo rozmýšľa čo s tým. Miešame napreskáčku varechou, puding ešte nevidno. Radšej to vzala do vlastných rúk a starostlivo, trpezlivo sme masu doviedli do zdarného konca. Stierku som dolízala, zahustené nebo sa skrylo pod šľahačku a čokoládovú polevu a všetko spolu si našlo miesto v druhom regáli chladničky.
Presne viem, čo budem ma? zajtra na raňajky, aj to, čoho sa bratranec nebude môc? dožra?:)
ak by vám bolo zajtra/dnes málo neba, tak ja za to nemôžem, to mama, čo chcela, aby som vypla mixér.