smutok za niekym kto zomrel je fakt strasne silny pocit,ale ked si to vezmes tak,ze on prameni z tvojho ega, ktore vlastne zo sebeckych pohnutok chce mat tu osobu nadalej pri sebe, a pri tom pre nu je to vyslobodenim /teda moze byt;/, tak mas hned lahsi pocit. Je to urcite velmi tazke takto si to pretransformovat,tiez som len teoretik, lebo /klop klop/ dlho mi nikto v blizkosti nezomrel a neviem ako mi bude, ked sa to stane. Na smrt sa treba pripravovat, na cudziu, aj na tu svoju.
Dufam, ze som nikoho tym egoizmom neurazila;)