Erik Davis pozoruje tekuté pohyby myslenia Manuela DeLandu


Vo svojej knihe Vojna v čase inteligentných strojov necháva Manuel DeLanda humanizmus za sebou a berie na seba úlohu "robota-historika." Niečo ako techno-Foulcault, stopuje evolúciu samo-organizujúceho strojového vedomia pod vplyvom selektívnych tlakov zbraní človeka.

Ešte zaujímavejšia je skutočnos?, že vo svojej práci kombinuje tri teoretické vplyvy: nelineárna dynamika, "nomádske myslenie" francúzskehj dvojice post-štrukturalistov Gilles Deleuze and Felix Guattari a psychedelické skúsenosti (kadžý rok sa vracia do Oaxaca na trip so šamanom). Spájamím týchto už zmutovaných smerov sa DeLandovi podarilo vytvori? analytický stroj, ktorý sa nezastaví pred ničím. Okrem spomínanej knihy má v poslednom Zone článok o "neorganickom živote" a momentálne pracuje na knihe, ktotrá bude sledova? kapitalizmus ako samo-organizujúci sa systém, spolu s geológiou, hydraulikou a lingvistikov (pozn. prekladateľa - kniha vyšla pod názvom "Tisíc rokov nelineárnej histórie" a je moc moc dobrá:)

Manuel DeLanda sa narodil v Mexico City, dnes vyučuje na Columbia University (School of Architecture), no nie je akademikom, ani temperamentom ani pochybným šplhaním za titulmi. Je to polyhistor bez domova v ére mikrošpecializácie. Po tom, čo sa pred sedemnástimi rokmi pres?ahoval do New Yorku, začal študova? umenie, natočil oceňované undergroundové filmy a nakódoval porkočilý 3D softvér. Umenia a filmu sa vzdal, teraz žije modelovaním v 3D programoch a písaním. Čo nasleduje je menej rozhovor ako snapshot veľmi zvláštnych slučiek, ktoré sa točia v jeho mysli.
(pozn. roztáčajú sa hlavne po 6 odstavci, nechechajte sa odradit prvými)

--------------------------------------------

MANUEL DELANDA: Ak si prečítaš eseje od prvého človaka ktorý videl spontánne oscilujúce chemické reakcie, zistíš že nedostal šancu ich publikova?. To bolo v pä?desiatych rokoch, nie tak dávno. Myšlienka že usporiadané správanie môže spontánne vzís? z hmoty bola tak kontra-intuitívna.. V tom čase prevládal názor, že jediné dva spôsoby ako môžu v prírode vzniknú? pevné veci bolo racionálne zdokonaľovanie (najlepší možný výsledok), alebo premena v entropii. Čo prináša nelineárna veda je úplne nová šírka štrukturálne pevných foriem správania, čo nemá absolútne nič dočinenia s racionalitou alebo smr?ou v entropii. Teraz sa atraktory objavujú všade. Objavili sme úplne nový zdroj foriem stabilizácie. Je to prielom paradigmy.

Chcel by som vidie? návrh niečoho čo volám "stratometer." Stratometer by mohol by? počítačový program, ktorý vytvára fázové portréty komplexných dynamických systémov a ukazuje čo je konzervatívne v ekvilibriu, čo je disipatívne blízko ekvilibriu a čo je disipatívne ďaleko od ekvilibria. Len tie prírodné systémy ktoré sú disipatívne a sú ďaleko od ekvilibria majú prístup k plnej šírke atraktorov a nelineárnych stabilizácií.

Ak prejdeme k hudbe, zistíme že určitým tonálnym systémom stačia jednoduché atraktory, zatiaľ čo Deleuze a Guattari chcú viac "zovšeobecnených chromatizmov", spôsobov ako oslobodi? zvuky od rezonancií, ktoré formujú tonálne systémy a utvárajú voľnú sonickú hmotu. Stratometer by mohol ukazova? ako umelecké diela, ako napríklad novela od Kafku, sú nielenže schopné uchopi? rozvrstvené časti spoločnosti okolo seba, ale aj tie časti, ktoré boli úplne destratifikované a boli aktuálnymi tvorivými silami, ktoré tlačili spoločnos? smerom k novej bifurkácii.

Ústa sú orgánom, ktorý je pevnou súčas?ou vrstiev v prírode, v tom zmysle že je napojený na potravinové re?azce, ktoré sú najrozvrstvenejšou podobou života -- jeme a snažíme sa vyhnú? zjedeniu. Potom prechádzajú ústa momemntom bifurkácie a napríklad vtáci začínajú spieva?, aby označili svoje teritórium.

Ústa, ktoré boli úplne využité pre účely vnášania potravy a sú zatvorené sa stávajú schopnými robi? expresívne zvuky. Po destratifikácii úst od jedenia k spievaniu, stávajú sa znova rozvrstvené (stratifikované) pri teritoriálnom vyznačovaní. Vták spieva hlavne preto aby prilákal samičky a aby dal druhým samcom vedie? že táto čas? zdrojov je jeho. Napriek tomu spozorujú pozorní študenti vtáčieho spevu, že niektoré druhy v niektorých momentoch prejdú k jazzovej jam session, preberajú noty od iných vtákov a začleňujú ich do svojich vlastných, spievajúc omnoho krajšie ako pri obyčajnom vyznačovaní teritória. Väčšina hmoty a energie našej planéty je zjavne rozvrstvená (stratifikovaná.) Musíte sa bližie prizrie? na tie zvláštne momenty, kedy hmota a energia skutočne ukazujú čoho sú schopné ak im to dovolíte.

Nemyslím si že existuje niečo ako postmodernizmus. Ten pojem sa vyčerpal. Naozaj potrebujeme úplne novú vec a Tisíce plošín od Deleuzeho a Guattariho sú jedným zo smerov. Tí chlapíci predbehli všetkých o nejakých pä?desiat alebo šes?desiat rokov. Čítate to a najprv sa zdá že píšu poéziu: "Kovy sú vedomím planéty." O čom? Čo to má akože znamena?? Potom si čítate o kovových katalyzátoroch, o tom ako sú v istom zmysle sondy, ktoré nevedome akcelerujú určité reakcie a iné zasa spomaľujú. O tom, že umožňujú prieskum abstraktného chemického priestoru sondovaním a skúmaním v tme. A potom prídete nato, že tí dvaja majú pravdu.

Dokonca zachádzajú k projektovaniu technológií budúcnosti: ako da? dohromady vtáčiu pieseň s vetrom a s indiánskym odriekavaím, ako urobi? z týchto troch stroj. Nezaujímajú ma ich nasledníci, ktorí si myslia že stačí recitova? slová ako "deteritorializácia" a "binárne stroje" ako krátke mantry, bez toho aby pochopili že tí chlapíci sú inžinieri. Nie filozofi - inžinieri z roku 2035. Nikto nie je môj hrdina a nikto ma nemôže mystifikova?, až na tých dvoch. Neviem odkiaľ berú svoje poznatky. Musia tripova?.

Mexiko je úžasná krajina. Niekde som čítal že má zdaľeka najvyšší počet psychedelík vyskytujúcich sa v prírode. Všetko vás tu odpáli. Všetky pred-kolumbovské kultúry boli veľmi ovplyvnené psychedelikami. Mám veľmi blízsko k rodine roľníkov, ktorí žijú pôvodných horách Oexacy kde rastú lysohlávky.

Neverím vo všeobecné delenie na slnko/mesiac mužského/ženského, ale tak to je v Mexiku naozaj je. V severozápadnej púštnej oblasti prevláda peyotl a väčšina šamanov sú muži. V tejto slnkom ovládanej púšti chutí všetko ako hovno. Keď tripujete na peyotle musíte vraca?. V juhozápadnej časti sú všetci šamani ženy a prevládajú lysohlávky, ktoré chutia výborne a vychádzajú počas splnu. Všetko je príjemne sladké a presvietené mesiacom, zem naokolo je plná tropických rastlín. Mám tam svojho šamana od 19 rokov, ženu menom Julietta. Je priamym potomkom dlhejdlhej línie mazatéckeho poznania.

Neznášam mysticizmus. Všdy sa mi protivila celá myšlienka pojedania psychedelík a následného prehlasovania, že "západná veda je všetko odpad, musíme prepnú? na východnú filozofiu." Vždy sa snažím o materialistické objasnenie toho, čo sa deje. Vždy som si myslel, že hmota je niečo viac ako nehybné čosi, čo stojí na mieste. A dnes sa zdá, že mám pravdu.

Pozri sa na Game of Life (počítačový celulárny automat, ktorý vyvinul matematik John Conway). Najskôr boli pravidlá interakcie malých buniek v abstraktnom priestor tak jednoduché, že si všetci mysleli že to je hra. Potom však našli spontánne vznikajúce rebríky a klzáky tvoriace pištole. Takže tento malý, abstraktný a hlúpy priestor začal zničoho nič prekvita? možnos?ami.

Chris Langton z Los Alamos sa neskôr rozdodol klasifikova? všetky možné celulárne automaty (v podstate abstraktné priestory s mnohými dimenziami), podľa toho, koľko pravidiel zahŕňali. Zistil že existuje oblas?, alebo magický priestor ak chceš, kde si celulárne automaty (hry) vyvinú všetky nepravdepodobné vzorce, ktoré si vytvorila Game of Life. Ak sú pravidlá priliš rigidné, nestane sa nič zaujímavé. Ak sú príliš voľné, nestane sa nič zaujímavé. Ale ak sú v strednom priestore, ktorý volajú okraj chaosu -- spustia sa rôzne druhy procesov organizovania.

Metafory ktoré používajú sú hmota, tekutina, plyn. Ak je systém z pevnej hmoty, príliš krištalizovaný, je jeho dynamika celkom nezaujímavá. Ak je plynný, je tiež nazaujímavá -- všetko čo treba spravi? je zobra? priemery správania a viete čo sa deje. Tekutiny majú oveľa viac možností, s rôznymi atraktormi a bifurkáciami. Takže teraz začínajú prichádza? na to, že tekutý stav v prírode (nie doslova tekutý, ale tekutý v abstraktnom zmysle, nie príliš rigidný alebo príliš voľný), tieto tekuté systémy "na hrane chaosu" sú prirodzenými počítačmi.

Začíname teda prichádza? na to, že každá tekutina v prírode môže počíta?, že vedomie je možno emergentná vlastnos?, ktorá môže preskoči? organickos? a prejs? k silikónu -- možno cez nás. Možno sme len hmyzom - roznášačmi strojov, ktoré práve teraz nemajú svoje vlastné reproduktívne orgány.

Počas tripu si rozpúštaš štruktúry v mozgu, lingistické štruktúry, intencionálne štruktúry. Zatiaľ čo ony sa stávajú menej konzistentnými, tvoj mozog pracuje rýchlejšie a rýchlejšie - niečo ako super-počítač. Môžeš premýšla? v pojmoch, ktoré ti boli predtým nedostupné. Informácie prúdia mozgom, čo dáva pocit zjavenia. Ale nikto ti nič samozrejme nezjavuje. Jeto len samo-organizácia. Deje sa to vlastným pričinením.

Ale môžeš to aj prehna? - predávkuješ sa lsd, alebo sa prehúliš na tripe, čo sa mne samému stalo viackrát - prejdeš druhou bifurkáciou. Staneš sa plynným. Náhle máš fakt zlý trip, začínaš cíti? že nie si ničím. Si vystrašený k smrti až kým znova nenadobudneš tú konzistentnos?. Raz som mal neskutočne dobrý trip, Central Park bol plný jesenných farieb... A potom som si odpálil posledného, osudového jointa. Bolo to ako fázový prechod v mojej hlave a zničoho nič sa každá čas? môjho tela rozpustila. Všetko to Ja bolo kamenné. Stal som sa automatom z kostí a nervov a bol som vystrašený k smrti.

Sú dve možnosti: v prvej je príroda rebríkom pokroku, začína geologickou vrstvou a potom prechádzam k organickému životu, ktorý je "lepší" -- vyvynutejší. Organické správanie potom umožní vznik vedomia a neskôr super-vedomia. Existuje však taký rebrík zlepšovania? Alebo žiaden nie je a všetko čo tu máme sú štatistické akumulácie?

Na začiatku sú ploché kremene a kamene patriace do geologickej vrstvy, ktorá tvorí substrát pre organický život -- a na vrchole život ako súbor vrsiev. Rastlín, bylinožravcov, mäsožravcov, ktoré sú manipulované súbormi génov, čo preskúmavajú prostredie. Jazyk je potom len ďalšia vrstva, ktorá používa ako substrát určitú čas? organickej vrstvy (mozog) a následne organizuje emergentné vlastnosti neurónov a neurálnych sietí.

Rozdiel medzy týmito dvoma obrazmi je nasledovný: na jednej strane máš rebrík pokroku; na druhej dichotómiu medzi hmotou a energiou, ktorá sa sedimentovala a stvrdla (skaly, organizmy, jazyky, čokoľvek) a voľne plynúcou hmotou a energiou, ktorá je schopná samo-organizácie. Neverím v logiku pokroku v ľudskej histórii. Posuny od nomádskych lovcov-zberačov k poľnohospodárskym spoločnostiam až k civilizáciám sú skôr fázovými prechodmi, z plynného stavu k tekutejšiemu až ku kryštalizovanému, vrstviacemu sa typu spoločnosti, kde sa ľudia začínajú obklopova? s kamennými monumentami.

Jedna z vecí ktoré ma udivujú sú Himaláje. Pre ľudí sú bežne akousi paradigmou pre stabilitu, no v skutočnosti sa stále pohybujú asi po milimetri za rok, pretože India ešte stále naráža na stred Ázie. Sú vlnou na povrchu Zeme. Nevieme si predstavi? stret, ktorý trvá milióny rokov -- náš časový pohľad je príliš obmedzený. Predstavte si pozorovateľa v tak veľkej časovej šírke, že by tento stret videl. Nás by si ani nevšimol. Organizmy by videl ako vysoké počty bio-masy v neustálej zmene. Videl by evolúciu. Všetko čo je dôležité pre evolúciu sa odohráva tisíce rokov. Ten pozorovateľ by videl organizmy mutova? a plynú?. Pravdepodobne by vyznával toky -- na rozdiel od nás, ktorí ako pozorovatelia vo veľmi, veľmi malých časových šírkach zvykneme vyznáva? skaly.

To čo je rozvrstvené (stratifikované) si nás úplne podmanilo. Obklopujeme sa trvalými domovmi, hovoríme o skalopevných vz?ahoch, túžime po pevnom. No začína by? jasné, že všeko čo je štrukturované sú len historicky vytvorené konštrukcie ktoré spevnievajú a sedimentujú. Všetká akcia je vo veciach čo tečú. Myslím si, že prídeme na to, že v určitom bode destratifikácie sú destratifikované geologické veci, destratifikované organické veci a destratifikované mentálne veci vo vzájomnej koexistencii. Je to iný svet. Je to hraničný bod, ktorý si schopní vníma? keď tripuješ. Deje sa to stále, len si toho niesi vedomý.

Nemyslím si že existujú akési vyššie stavy vedomia. Ide len o rozpustenie samého seba, podstúpenie fázovými prechodmi, ktoré ti pripadajú ako vyššie stavy vedomia. Keď tripujem, rozmýšľam v pojmoch, o ktorých som presvedčený, že v nich nikto predomnou nemyslel. V istom zmysle to je akoby vyšší stav vedomia, no nie je to rovina, ktorá čakala aby som na ňu vstúpil. Je to niečo čo staviam v ten moment, destratifikáciou môjho mozgu. Ak destratifikuješ a myslíš si že tam vonku je nejaký benevolentný boh, tak si to posral. Pretože tam nenájdeš svet večnej harmónie. Všetko tam je niečo čo my postavíme.

Môže tu by? otázka etiky: ako ži? život osciluúci na okraji chaosu, ako necha? samo-organizujúce sa procesy prejavi? sa vo všetkých vrstvách, čo ?a oslepujú. V tvojom živote by si mohol vytvára? mapy atraktorov, ktore viažu tvoj lokálny osud -- rôzne druhy správania, ktoré skameneli zvykom a podobne. Pokúsi? sa nájs? tie bifurkácie, ktoré by ti dovolili preskoči? ak nie k úplnej slobode (také neexistuje), ale k inému súboru menej obmedzujúcich atraktorov, menej viažucich, menej vrstviacich. Alebo sa nauč ži? život blízko bifurkáciám bez toho, aby si ich prekračoval -- lekcia života na okraji chaosu. Deleuze a Guattari stále zdôrazňujú, že ak raz nastúpiš na cestu destratifikácie, je vysoké nebezpečenstvo že sa stane fantastickou, že sa obráti sama proti sebe. Pre nich boli isté aspekty nacizmu značne destratifikovné -- napríklad nacistická taktika. To je dôvod prečo každého mlátili. A k tomu bol ešte pach smrti -- holokaust. Sami sa destratifikovali, no znova sa rozvrstvlili do omhoho hrubšej, diabolskej a neznášanlivej podobe, v ktorej nebola žiadne potešenie.

Nedávno som videl film Doors. Jim Morrison sa chcel dosta? cez príliš rýchlo, mysliac si, že stačí dáva? viac a viac LSD. Ale keď už ďalej nevieš ako sa dosta? cez, odrazíš sa odtiaľ, staneš sa neznášanlivým a obrátiš sa k smrti. Nenájdeš svet čistoty ktorý si očakával, odcudzíš sa sám sebe, staneš sa suicidálnym. Deleuze a Guattari to volajú čiena diera. Vstúpiš do toho nesprávneho atraktoru. Šes?desiate roky boli extrémne destratifikujúce, no preto, že očakávali že všetko dosiahnu v 60 rokoch (a to čo chceli dosiahnuteľné nebolo) dostali okraje tohto pohybu zlé smerovanie. Potom sa objavili Weathermen, úplne patetickí teroristi, čo sa vyhadzujú do vzduchu. To je nedočkavos? a nechu? pred ktorou varujú Deleuze a Guattari.

Hovorí sa, že dôležitá nie je ani tak múdros? ako obozretnos?. Nevieš čo sa deje počas bifurkácií. Nemáš nad tým vôbec žiadnu kontrolu. Najmenšie fluktuácie môžu všetko pokazi?. Prediktívna schopnos? ľudí a technológie sa približovaním k bifurkácii znižuje na nulu.
Čo zostáva je pomalé približovanie sa, pretože necha? sa zhltnú? chaotickým atraktorom vo veľkom fázovom priestore je posledná vec, čo by si chcel aby sa stalo. Ako hovorí Deleuze: "Vždy si ponechaj pri sebe kúsok nedotknutej krajiny." Vždy si ponechaj malý bod, kam sa môžeš vráti? k spánku po dni destratifikovania. Vždy si ponechaj malý kúsok teritória, inak sa zblázniš.

http://www.techgnosis.com/delandad.html