Citil obrovsky strach. Vacsi ako ked bol maly, rodicia spali a on nemohol zaspat v izbe plnej tych ohavnych stvoreni skryvajucich sa v temnych kutoch.
Citil sa osamely ako nikdy predtym. Osamelejsi, ako ked ho nechalo prve dievca. /Povedala mu to na namesti. Obklopovalo ho mnozstvo ludi, ale aj tak sa citil sam/
Cakal na nieco... cokolvek... co mohlo v tejto chvili prist. Nemal sa o co opriet. Ziadny tunel, ziadna priehrst spomienok, ziadny anjeli.
Jedine co navzdory slnecnemu dnu citil bol absolutny chlad... a tma.
Naprazdno lapal po dychu. Padajuc na kolena sa zachytil stola.
Oci mu kricali. Na perach mal mnozstvo otazok ale z ust vychadzal len chrapot.
Tvar sa mu premenila na grimasu pripominajucu vrcholoveho vzpieraca. Prechadzala nou triaska.
Nebol tu nikto kto by mu pomohol.
Nevedel, ze sa dokaze az takto bat.

...srdce mu nebilo...

na boha nemyslel
dufal len ze nebo existuje