Na mojej ceste životom ma sprevádzalo, ako verný poradca, presvedčenie, že máme v živote bojova? o zachovanie myslenia a cítenia svojho detstva. Inštinktívne som sa bránil, aby som sa nestal tým, koho nazývajú “zrelým človekom”. Výraz “zrelý”, použitý pri človeku, mi bol a ešte stále je cudzí. Ako disonanciu v ňom počujem znie? slová ochudobnenia, zakrpatenia, otupenia. Čo sa nám obvykle javí na človeku ako “zrelé”, je rezignujúca rozumnos?. Dospieva k nej podľa príkladu druhých tým, že sa postupne vzdáva myšlienok a presvedčenia, ktoré mu v mladosti boli drahé.

Veril, že pravda zví?azí, dnes už neverí. Dôveroval ľuďom, teraz už nedôveruje. Veril v dobro, teraz už neverí. Horlil za spravodlivos?, teraz už nie. Spoliehal sa na moc dobrotivosti a mierumilovnosti, teraz sa už nespolieha. Vedel sa nadchnú?, teraz sa už nevie. Aby lepšie preplával búrkami života, uľahčil svojmu člnu. Vyhádzal hodnoty, ktoré nepokladal za dôležité. Zbavil sa však nevyhnutnej potravy a nevyhnutnej vlahy. Pláva teraz ľahšie, ale ako chradnúci človek.

Vo svojom detstve som počúcval rozhovory dospelých, z ktorých jeden mi žiaľom zovrel srdce. Spomínali na idealizmus a na to, ako sa dokázali v mladosti nadchnú?, ako na niečo cenného čo si mali udrža?. Súčasne to ale považovali za akýsi prírodný zákon, ktorý sa nedá zachova?.

Vtedy som dostal strach, že sa raz budem musie? taktiež tak žalostne obzera? na svoj život. Predsavzal som si, že sa nepoddám tomuto tragickému vývoju k “zrelosti”. Čo som si v takmer chlapčenskom vzdore zaumienil, snažil som sa urobi?.

Dospelí sa vyžívajú v smutnej úlohe pripravova? mladých ľudí na to, že raz budú mnohé z toho, čo teraz povznáša ich srdce a myseľ, považova? za ilúziu. Ale hlbšia životná skúsenos? hovorí k neskúseným ináč. Zaprisahá mládež, aby si pevne udržala po celý život myšlienky, ktoré ich nadchnú. V idealizme mladosti vzhliadne človek pravdu. V ňom má bohatstvo, ktoré nemá za nič vymeni?. Musíme počíta? s tým, že nás bude chcie? život pripravi? o vieru v dobro a pravdu i o nadšenie pre ne. Ale nesmieme svoju vieru a nadšenie dáva? v šanc. Ak sa naše ideály stretnú so skutočnos?ou, bývajú potlačené, ale to neznamená, že majú kapitulova?. Je to len dôkaz toho, že nie sú dos? silné. A nie sú dos? silné preto, že v nás nie sú dos? čisté, silné a stále.

Moc ideálu je nevypočitateľná. V kvapke vody nevidíme žiadnu silu. Keď sa ale dostane do skalnej trhliny a tam sa premení na ľad, skalu roztrhne. Alebo ako para poháňa piest mohutného stroja. Muselo sa s ňou niečo sta?, čo uvoľnilo jej silu.

Tak je to aj s ideálom. Ideály sú myšlienky. Pokiaľ zostávajú v našej mysli, ich sila sa neprejaví aj keby v nich bolo to najväčšie nadšenie a najpevnejšie presvedčenie. Táto moc sa prejaví až vtedy, ak sa s nimi spojí bytos? očisteného človeka. K zrelosti, ku ktorej sa máme vyvíja?,dospejeme, ak budeme na sebe pracova?, aby sme sa stávali stále jednoduchšími, pravdivejšími, čistejšími, mierumilovnejšími, stále miernejšími, láskavejšími, súcitnejšími. Žiadnemu inému vytriezveniu ako tomuto sa nemáme oddáva?. V ňom sa zakalí mäkké železo idealizmu mladosti na oceľ trvalého životného idealizmu.

Albert Schweitzer