Ked kracam po schodoch s vysielackou a strngajucim zvazkom klucov, citim sa tak trochu ako vazensky dozorca. Nie som vsak vo vazeni, ale v hosteli pre socialne pripady - byvalych homelesov premiesanch s utecencami vybavujucimi si doklady a jedincami s problemovym chovanim, ktorych doma nezniesli ani vlastni rodicia (a naopak).

Vysielacka mi ma umoznit rychlo privolat pomoc, keby som sa ocitol v krizovej situacii. Zatial som ju nemusel pouzit. Vsetci nasi klienti (volajme ich rezidenti) su relativne civilizovani a su v poslednom stadiu pred pridelenim vlastneho subvencovaneho byvania. Prisli z inych, podstatne horsich institucii, kde ich tahali z ulice, heraku, zneuzivania, depky, kriminalu a dalsich zivotnych radosti.

Nemam pravo nahliadat do spisov (a respektujem to) a tak nepoznam presne osudy jednotlivych rezidentov. Len obcas sa od keyworkerov (pracovnici hostela pomahajuci rezidentom) alebo samotnych dotknutych dozviem zopar utrzkovitych informacii, preco a ako sa dostali do svrabu.

Mame tu aj par takych, ktori len zneuzivaju system a chcu sa dostat k lacnemu byvaniu. VYmysleli si pohnuty zivotny pribeh, pridali trvale depresie a nejaku tu fobiu. Za rohom parkuju auto a vsetci to tu o nich vieme. Len nechapem, ako to ze tychto ludi nedokazeme vyhodit z miesta, ktore by mohlo pomoct niekomu inemu.

Vsetci ostatni rezidenti tu maju nejaky skutocny problem, s ktorym sa boria, niektori kombinaciu viacerych. Inak by v minulosti neskoncili na ulici. Drogova zavislost, alkoholizmus, mentalne problemy, kradeze, podvody, zneuzivanie ci ine udalosti v minulosti im zabranuju viest samostatny zivot. Pre niektorych uz je to len neprijemna spomienka, pre inych stale aktualny boj.

Zvycajne vekove rozpatie rezidentov je 18 az 30 rokov. Na papieri su teda dospeli, ale casto sa spravaju ako deti, vyhladavaju pozornost, sporia sa o hluposti. Nie su samostatni, chybaju im niektore zakladne zrucnosti, nevedia hospodarit s peniazmi, vychadzat s ludmi. Ziju z podpory, ktora im chodi kazdy tyzden. Do prace nechodia, a ked konecne vstanu, pozeraju MTV Base, nudia sa a hulia.

Najstarsim rezidentom je v sucasnosti Claire. Je aj jednym z najproblemovejsich. Ma nieco cez tridsat, picha si metadon a aj heroin, na ktory si zaraba slapanim na ulici. Na svojej situacii nechce nic zmenit. Ma u nas lacne a pomerne bezpecne byvanie v dobrej stvrti, do ktorej jej tym padom policia nemoze zakazat vstup. Coskoro asi toto ubytovanie strati vdaka incidentom s nedostatocnou hygienou a pouzitymi striekackami v spolocnych priestoroch. Claire uz ma aj vazne zdravotne problemy. Nie je hlupa a vo svetlych chvilach je v nej zvlastne dobro a starostlivost voci inym ludom. Parkrat mi pomahala volat zachranku, ked sme mali incidenty pred hostelom. Tato necakana angazovana ludskost je pravdepodobne dovod, ze sa jej podarilo prezit az do dnesneho dna. Claire si budem navzdy pamatat vdaka nasmu rozhovoru na ranajkach presne na Valentina. Rozpravali sme sa o laske a o tom, ze v ten den ma vzdy dost zakaznikov, lebo ludia su osameli...

Dalsim clovekom, ktory mi pevne utkvel v pamati, je Tommy. Uz u nas nebyva, mal vraj nejake bohate dedicstvo alebo fond a za tie peniaze mu kdesi pravnik vybavil byvanie. Neviem presne. Tommy bol vysoky, velky a silny. V detstve mal nejaku nehodu s urazom hlavy a odvtedy ma mentalne problemy - chape pomaly a zdaleka nie vsetko. Spraval sa k ludom uctivo a slusne, kym ho nieco nevytocilo. Potom bol schopny vybuchnut a bohuzial bez kontroly alebo uvedomovania si nasledkov svojich cinov. Vzdy ked nanho myslim, mam na jazyku prichut tragedie. Velmi skoro mi napadla jeho neuveritelna podobnost s hrdinom knihy O mysiach a ludoch. Dufam, ze sa mu doteraz nic nestalo, obavam sa vsak, ze je len otazou casu, kedy si (nie celkom vlastnou vinou) vyrobi skutocny problem. Este som nestretol nikoho, na koho by charakteristika "disaster waiting to happen" sedela lepsie.

Typickym rezidentom je James. Je anglican a urcite by sa za nim obzrela vacsina zien. Podla vlastnych slov zil na ulici 6 rokov (nevyzera na to). Vacsina veci okrem futbalu je mu ukradnuta. Hoci zil niekolko rokov s minimom prostriedkov, nevie, ktore obchody su najlacnejsie. Zastava nazor, ze ked nieco potrebujes (teda ak to chces) a nemas peniaze, tak si to jednoducho vezmi. Snazil som sa mu povedat, ze s takymto postojom zostane stale bez penazi zavrety v hosteli a nikdy sa nikam nepohne, ale zjavne sme hovorili inymi jazykmi.

Nemavam snahy radit rezidentom prilis casto. Toto miesto je plne ludi, ktori dobre rady nikdy neakceptovali. Viac ako kdekolvek inde tu plati, ze cloveku sice mozes poskytnut nejaku oporu a asistenciu, ale svoju cestu, casto aj tragicku, si kazdy vybera sam.

Rezidenti tu tvoria velky svet v malom, mierne uchylky beznych ludi ako pod lupou neumerne zosilnene prezitymi psychickymi a fyzickymi traumami. Netreba ziadne velke pozorovacie schopnosti, pretoze vsetko udiera same do oci. A vsetkym okrem dotknuteho. Tak ako aj v beznom zivote, najvacsi problem ma kazdy spozorovat chyby sam na sebe.

Zivot je pestry, mame tu navstevy policie, zatknutia, domove prehliadky, sudy. Niektori su tak hlupi, ze dealuju rovno pred hostelom. Niektori uz maju deti.

Este jednu zvlastnu vec tu vidno priamo v akcii. Ludia su opice. Nech su akokolvek mladi alebo stari, opakuju jeden po druhom. Vacsina rezidentov sa po case zaradi a vznika univerzalny sposob spravania. Dokonca to vidno aj na personale. Ked do vas niekto pol roka huci, zahucite obcas aj vy, nech trebars aj len tak, ako vtip.

Moje mile socky ma uz nebudu dlho vytacat, onedlho ich opustim. ALe myslienka na to, kolko ludi kdesi na pokraji zije svoje pobabrane zivoty ma tak lahko neopusti.