casto ma napada preco nemozem niektorych ludi vymazat z mojho zivota tak ako lahko mazem odkazy na tabuli pred dverami mojej izby. zobrat maly kusok makkej latky a jednoduchym pohybom to vsetko ukoncit..
na druhej strane, kolko krat sa stalo ze niektore odkazy boli take dolezite ze som sa vsemohuco branila ich zmiznutiu a dokonca si ich pre istotu odfotila? aby ten moment, to roztrasene a nepravidelne pismo trochu sa naklanajuce doprava a nepodareny pokus o srdiecko ostali nielen v mojej mysli ale aj zhmotnene. ako by som z vidiny mohla spravit hmotu. nemozne. no stale sa pokusam.
padam z beznadeje do bezmocnosti. a bez pomoci sa nebezpecne rutim k zruteniu. je mi strasne smutno. vlastne nie. a mozno ano. zas a znovam, tie iste chyby, ta ista bolest, ta ista hra a vitazom sa stava... neviem prehravat.
ten zvlastny a prihluply usmev na tvari ktory tak vela prezradza a ktory uz pred svetom dlho neutajim. a darilo sa mi to vobec niekedy? vsetci ma prekukli, no nepozna ma nikto. mozno ani ja. hra. hracka. zahravanie.

*bitch*

oh, preco zas...??

..................................................

je mi smutno.

tuzim po bozku. aspon jedinom. je mi smutno.