snival sa mi sen.

bola som v nom rovnako znechutena zivotom ako teraz. este viac. znechutena chodenim do prace a bojovanim s veternymi mlynmi. znechutena ludmi, ktori z absolutne neznameho dovodu, alebo azda uplne bezdovodne, ublizuju inym ludom. hadzu polena pod nohy, podvadzaju, vybijaju svoju agresivitu a uchylne chutky, kompenzuju si svoje komplexy, liecia svoje zranene ego a sebapychu, nizku sebadoveru ci traumy z detstva. vysavaju energiu, otravuju zivot. bola som znechutena nakupmi v tescu a delvite a sialenstvom v lidli, ktore som ani nikdy nezazila. znechutena chorymi akciami teroristov a prezidentov statov. znechutena neochotou ludi premyslat, alebo aspon sucitit. znechutena tym, ze niektori ludia vidia len seba a uspokojenie svojich potrieb. znechutena tym, co mam v hlave, zo sposobu, ako rozmyslam, zo vsetkych hlasov a pohladov a verzii a zrkadiel a usudkov a hodnoteni a moralky. znechutena z vlastnej lenivosti a neschopnosti. znechutena z toho, ze kvoli uspokojeniu svojho ega sa spravam rovnako, ako ludia, z ktorych som znechutena.

v tom sne som mala zbran. myslim, ze to bola cz75 alebo podobna. tmava. nabita. bola odlozena v spodnej policke v skrini, v krabici pod nejakym starsim satstvom, aby ju nikto nenasiel. nemala som na nu ani zbrojny pas. ale bola to moja istota, ze ked znechutenie presiahne vsetky hranice a prejde do apatie, a ta potom tiez presiahne vsetky hranice a prejde do zufaleho sialenstva, ze vtedy budem moct - sice absolutne sebecky a bez ohladu na ludi - ukoncit vsetko aspon pre seba. zufale sialenstvo sa neobzera, komu inemu by mohlo ublizit. zufale sialenstvo hlada koniec. definitivny - snad. ale ani na tom 'snad' mu nezalezi. hlavne nech je koniec.

znechutenie v sne preslo do apatie a ta eskalovala do absolutneho zufalstva. naco dalej? zvladalo len vymysliet plan. predsa len myslelo aj na ostatnych. aj ked ktovie, ci neistota zivota je lepsia ako istota smrti.

daleko daleko prec som sedela v lese v tmavom bunkri a drzala v ruke zbran. nabitu. zufalstvo vo mne rozmyslalo, kam strelit. uz sa mi nechcelo trpiet ani bolest, chcela som mat istotu. zbran do oboch ruk, zdvihnut pred hlavu, namierit spredu jemne z hora a stlacit spust. to bude najlepsie. sadla som si teda pohodlne s prekrizenymi nohami, zaujala polohu, nadychla sa a stlacila spust. zbran vystrelila, v bunkri to narobilo poriadny hluk, smrad pusneho prachu pripomenul strelnicu vo zvolene. z cela vystrelila ostra bolest. 'snad to je smrt' pomyslela som si. gulka sa vsak od mojho cela odrazila! ked som to pochopila, zacala som zufalo strielat - temeno, oba spanky, srdce, oci. minula som cely zasobnik a nic! zufalstvo vo mne sa rozplakalo. preco?? preco to nemozem skoncit??? nechapala som.

(asi som nemala pred spanim pocuvat niekolko verzii 'i don't want to be the one').