Po tom, čo som kvôli tej už-na-nervy-lezúcej práci nestihla odvoz a dva vlaky do regionu, na smr? unavená sadám do tretieho...víkend a tá svadba predo mnou, hrozne sa mi nechce, najradšej by som ho celý prespala. Vyberám si tracky do playlistu, ale..nie, hudba nie je to, čo práve teraz potrebujem, a tak siaham po novej hrubočiznej knižke a pomaly sa do nej ponáram. Sme niekde v pieš?anoch. Zrazu dvíham hlavu, prázdne kupé, dívam sa okolo a vo výreze okna do čierno-čiernej tmy zbadám jeden, dva, tri, štyri.....devä? obrovských vatier a neviem, naozaj neviem...realita na chvílu splynula so svetom v mojej hlave, utkaného zo slov a myslienok vynúcich sa z tej knihy a mätúcich moju myseľ. Napadne ma, že netuším kde som. Tlačím tvár na okennú tabuľu, dívam sa do tmy, chcem nájs? aspoň aké také znamenie, že som svoju stanicu neminula.Vlak vchádza do tunela. Ach, tak je všetko v poriadku...(usmievam sa v duchu sama pre seba).. aka skvelá kniha, prenáša ma v čase, tak rýchlo...strih. Všade okolo cítí? vôňu kadidla, muž v bielom rúchu nám čosi hovorí, či skôr káže. Neviem, nevnímam, vždy sa mi robí zle, až odpadávam, keď som v kostole...“čarodejnica“ zasyčala raz na mňa jedna babka... Kostolom sa rozliehajú akési slová...“áno – áno“.. Tak už to máš za sebou, uvedomujem si.....a zrazu som v spominekach, v minulosti. Myslím na to, že sme spolu vyrastali, že sme mali plány, veľke oči na celý svet, že sme si kedysi spolu mysleli že nám patrí. Celý náš mikrovsemír....A tak zrazu. Ona je už niekde inde a ja tu stále stojím a myslím na .... Že na čo? Spamätám sa zrazu. Na tú knihu. Cvak cvak. Úsmevy, smiech, hučí mi v hlave, už nevládzem. Uvedomujem si, že mi tŕpne ruka. Aha kvety, vela kvetov...všetky mi ich dali na ruky, nevesta nemôže. Nie nemôže. Tak teda ja. A potom už len davy ľudí, nejaká hudba, veľa jedla.. a stúpajuce promile. Zrazu mi ktosi zastokol jej závoj do vlasov. „A ďalšia si ty!“ Hlasy, nejaké hlasy. Čo? Ja? Nie, dnes nanňho nemôžem myslie?....Dnes som si to zakázala. A navyše...stále myslím na tú knihu. Už nie dlho, už len pár hodín, potom trocha spánku, na záhradu vymuckat sa so psicou a....znova vlak, prázdne kupé a áno, už ju vy?ahujem, otváram, vdychujem jej vôňu a potom... za oknom vysvietená panoráma nočnej bratislavy. Tak zase... cestovala som v čase. Tento víkend.