tak som sa konecne odhodlala napisat ten slubeny dennik, okrem ineho aj o tom, co sa dialo posledny tyzden. konkretne od pondelka do nedele.

taaaaaakze..:
cele sa to zacalo tym, ze sme sa s trilobitom rozhodli ist do tatier. teda, to sme sa rozhodli uz davnejsie a termin bol naplanovany na 23.augusta. (a ze to nebolo vybrane nahodne!)
takze sme si zbalili kufre a o 15:30 sme sa zvitali na nasej krasnej bratislavskej hlavnej stanici. skoro mi to zvitanie nevyslo:) ale tak na koniec vsetko dopadlo ok. stihli sme si aj listky kupit (ale len listky. miestenky uz nie, lebo u nas je tak uzasne premysleny system, ze clovek musi behat od okienka k okienku ako blazon - ved jasne: setrime cas...), natrepali sme sa teda do vlaku a po chvilke hladania miesta na sedenie sme zakotvili vo vozni pre mamicky s detmi - na co nam hned jeden pan s dvoma detickami ponukol, ze si nas adoptuje, ak by nas chceli vyhodit. (este raz dakujeme:))
vlak sa uspesne pohol o 15:50.
cesta prebiehala celkom v pohode, sem tam nejaky tunel a tak - v kazdom pripade to bolo zaujimave.
po 4 a pol hodinach sme uspesne - aj ked trilobite trosku prirychlo - vystupili z vlaku na tatranskej strbe. (preco prirychlo: no skuste zostupovat po tych haluznych schodikoch s polkilovymi zavaziami pripnutymi na nohach. haluz pocit, ze? - ono, povodne som ich mala mat ja, ale tak no...)
tam uz nas cakali moja teta s ujom, takze odvoz do strby zabezpeceny. (pre tych co nevedia: strba a tatranska strba NIE JE to iste! vazne. a aj ked je na cestovnom listku napisane "do strby", vlak vazne stoji len na tatranskej a v strbe si tu ministanicu ani nevsimne.)
nasledovalo prijemne prekvapenie v podobe ubytovania a umiestnenia jednotlivych blaznov (=teda mna a trila:))
samovrazedne som sa hned s mojim bratrancom dohodla, ze budeme kazde rano vstavat o siedmej a chodit behat. az na dva krat sa mi to podarilo, aj ked bez mucenia priznavam, ze mobil musel zazvonit 2-3x aby som vstala.
ale musim sa postazovat na tu fosiliu lenivu, mi slubil, ze si raz pojde zabehat so mnou a ked mal posledny den ist, tak nic. ale tak dobre no, som ho nezobudila, sa priznavam:))
vybalovanie prebehlo celkom rychlo, za mojho neustaleho sa stazovania na moju matku, ze ma donutila zobrat si nenormalne mnozstvo veci, ktore aj tak nebudem nosit. (aj tak bolo. ale zase, aspon som sa s nou nemusela hadat. aj to je pozitivne.)
tusim hned potom nasledovala vecera, co sme uspesne absolvovali u mojej tety.
prvy den zakoncil este veeeeeeeeeelmo prijemny vecer a predzvest vtipneho tyzdna bola tu:)))
nasledujuce rano, ako väcsina ostatnych prebiehalo nasledovne:
7:00 zvoni mi mobil.
trilobite sa tvari znechutene. obaja predstierame, ze budicek ignorujeme.
7:10 mobil zvoni 2x. zacina mi liezt na nervy.
7:20 mobil zase zvoni. cim to bude ze? to uz mi lezie na nervy strasne, tak silou vole presviedcam svoje telo aby vstalo a odtrepalo sa do kupelne.
tam nasleduje monolog typu "nepoznam ta, ale umyjem ta", na co sa uspesne odgulam hore na ranajky.
robim chlebiky a to uz sa na scene objavuje aj moj bratranec. dajme tomu, ze je 7:45.
8:00 po velmi vtipnych ranajkach naplnenych konstruktivnymi debatami na temu "dostal sa ten med do tych drazok na tej drevenej veci, ktorou sa nabera, ci sa len tak tvari a v skutocnosti tam nie je?" a "pojdeme vazne peso, alebo berieme bicykle?" sme sa rozhodli, ze to s tym sportom netreba az tak prehanat a berieme bicykle.
tak sme sa zastavili este u babky, nakrmili maciatko co sa nam udomacnilo na dvore (konkretne je momentalne k videniu tam a potom este na fore macicky, maciatka, cicusky, kam sa ale musite preklikat sami, lebo sa mi momentalne nechce zapajat mozgove bunky a vyvijat akukolvek nadmernu mozgovu aktivitu. takze link vam sem nedam. kto sa bude stazovat, ma smolu.)
po dvoch hodinach bezcielneho bludenia po okolitych cestach, cvicenia thai-ti, 5-tich tibetanoch a realizovani umenia "vryvania kamienkov do horuceho asfaltu", sme dovliekli seba, bicykle a pol metra za nami - cuduj sa svete - aj svoje pluca nas5 k mojej tete.
to uz bol trilobite hore, tak sme sa tvarili akoze nic, akoze bolo super a moze lutovat, ze nebol tiez.
nezdalo sa, ze by nam na to naletel:)
tu sa zacala crtat zaujimava vec a padali slova typu: marek a kika, v krojoch, fotky, a podobne. co ma najviac zarazalo je, ze to bolo pospajane do viet a vsetci sa tvarili, ze to nejako spolu suvisi.
suviselo.
tak ale som si povedala, ze pokial moja teta bude mat dovolenku (stvrtok - lebo sa chcela fotit snami), ze sa z toho nejak vyvleciem. (naivita sama o sebe...)
no.
aby rec nestala, dohodli sme sa ze pojdeme pozriet do tatier na nejaku turu, co sme hned na druhy den (tusim) aj zrealizovali. (marek, ak daco nebude sediet, tak ma prosim ta oprav. chapes, je uz neskoro vecer a tak... vrela vdaka;))
zacalo to nevinne. konkretne rozhovorom s mojim bratrancom, ze ako sa dostaneme na tatransku z kade nam ide zubacka na strbske. tak sme sa vybrali tam.
ta3 boli nadherne. az tak, ze trilov fotak to psychicky nezvladol a odmietal sa zapnut. reset-nereset, museli sme slapat dalej. zvukovou kulisou nam bolo cvrlikanie cvrckov a trilove nadavky.
nepomaha ani moje presviedcanie, ze ked pojdeme nas5, tak fotak uz urcite bude ok. (to sa aj cuduj sa svete splnilo. tusim zo mna daco bude;))
ale inak pohodka. cesta nam, resp. trilobitovi bola vysvetlena, takze ziadny problem.
ukazalo sa, ze sme sa nepochopili a tril zvolil inu odbocku, ako myslel moj bratranek - ale tak ved nevadi. (akoze, ale mna to tiez mohlo napadnut,ze sakra ved tadeto sa tam nikdy nechodilo. ale ked trilobit tak vehementne tvrdil, ze tuto mu to bolo povedane, tak preco nie, ze?)
skoncilo to par pokusmi dostat sa z kolajnic na pole, nevyslo, tak sme si to na stanicu doslapali pekne krasne po vlakovej trati. uspesne sme sa vyhli par zbludilim lokomotivam (aj ked, nebyt zvukovych efektov ze kolajnice su "zvukovodive", tak v tych zakrutach...neviem neviem. sme skoro miestami chytili vlak, resp. vlak nas;) potom by si uz len ludia hovorili, ze kde su ti dvaja: tu i tam...:))
vdaka dokonalej organizacii casu niekto samozrejme musel bezat kupit listky, aby sme to stihli. kedze som to neobozretne bola ja, tak som sa prehnala cez "zakaz vstupu tu nepovolanym osobam" (na velky udiv jedneho uniformovaneho uja, co stal hned vedla) a kupila listky, vybehla hore k zubacke... a trila nikde.
nastastie sa ale vcas dostavil, tak sme uspesne nasadli. celu cestu hore som nechapala, ako je mozne, ze sme to fakt stihli.
v kazdom pripade sme dofrcali na strbske pleso v dobrej nalade.
navstivili sme moju tetu v hoteli a nic netusiac sa vybrali na turu.
ako si tak slapeme, pevne rozhodnuti chodit len po vyznacenych chodnickoch (teda minimalne ja som bola pevne rozhodnuta... aspon na zaciatku, zeano:)), ked tu zrazu potok. tak moja hlava salena hned vymyslela, ze ideme na druhu stranu. lenze, chyba lavky. teda, keby tam nejaka bola.
tak co, pohoda, ved prebrodime.
prebrodili sme.
potom sme si hladali clenky.
nasli sme clenky.
citili sme clenky - aspon teda ja som ich citila dost vyrazne. ste vedeli, ze potoky v tatrach su vazne studene?
no nic, na slniecku sme si nozicky ususili, kotniky sa zotavili, obuli topanky a islo sa dalej.
nasledne sme nasli nadhernu luku, hned pri nej taku vtipnu chalupku, v chalupke jeden hrniec a asi 5 rocnu karimatku. a cucoriedky. mnozstvo cucoriedok.
takze trilo behal po luke s fotakom (sem tam sa ozval vykrik typu "otoc sa", alebo "cupni si") a ja som papala cucoriedky. osobne si myslim, ze som na tom bola lepsie.
potom sme sa samovrazedne rozhodli nasledovat potok smerom proti prudu - ved tam je chodnicek ze. nasledovala kratka hra na schovavacku pri ktorej sme prisli na to, ze som schopna stat sa chvilkovo neviditelnou;) (dobre, priznavam, mala som cierne gate a hnedu koselu. ale aj tak.)
o chvilu neskor sme boli este stale pevne rozhodnuty nasledovat potok. ved tam bol kedysi chodnicek. (vsimnite si prosim ten minuli cas v tej vete;)) tak si tak slapeme, uz peknu chvilku, stale sprevadzany zvukmi prirody a trilobitovho fotoaparatu a ja si uvedomujem, ze ano: este stale sakra chcem fotak!!!
nasleduje zistenie (tak po hodine? minimalne.), ze ten stupidny potok je fakt stupidny a nikde sa na druhu stranu prejst neda. to uz sme si to ale odslapali pekne do kopca a po nejakom zbludilom chodnicku ani slychu. jedina zbludila vec sme tam zjavne boli my. po par samovrazednych pokusoch o zdolanie toho tekuteho zivla a par este samovrazednejsich zaberoch na roznych skalach sa mi podarilo prehovorit toho samovraha, nech sa vratime.
ako si tak ideme, zacinam rozmyslat nad blbostami a tak...
...sa nasledne zd*bavam zo skaly.
odniesol si to chrbat a ruka, ale celkom v pohode. nic vazne, takze za tichych nadavok znejucich nielen v mojej mysli (aj ked priznavam, ze von sa vazne predralo len nepatrne mnozstvo z nich) a sucitnych trilovych pohladov sme sa nejakym zazrakom vazne dostali naspet k tomu osudnemu miesu, kde sme sa predtym precvachtali na druhy breh.
to uz mam(e) mokro v topankach.
podotykam, ze slniecko uz nas opustilo davno, co znamena schladenie tak o 10°C.
po par zufalych pohladoch sme sa nejako dostali na druhu stranu. nase clenky dorazili tak 10 min. za nami. pluca detto.
zistujem, ze mam mokry zadok.
v duchu si nadavam, ze naco som sa ja husa musela trepat na druhy breh. toto trva az domov.
po ceste nas prijemne hreju topanky. bodaj by nie, zo zaciatku. su uplne mokre.
hned na to sa spojazdnuje trilobitov fotoaparat. skodoradostne si zoomuje. aj tak mu je to pazu platne, ta3 su pod mrakom:(
domov sme sa dopravili autobusom a cuduj sa svete - vystupili sme spravne:)))
nie je nad sprchu! verte mi!
v kazdom pripade, bolo to zaujimave. nechapem, ale mam pocit, ze aj dalsi den som sla behat. opakovalo sa to co den predtym, aj kresby v asfalte postupili.
(fotky toho veldiela nemam - a budte radi;))))
neviem kolkaty den nastava ta tuzobne ocakavana chvila (-len keby som este vedela kym, mnou isto nie-) navliekania sa do krojov. ak sa chcete zabavit, pozrite si forum obrazky ludi z kyberie. link tu nie je z toho isteho dovodu, ako pri macickach.
to bolo veeeeelmi zaujimave. od zistenia mojej tety ze pri foteni sedela cely cas v mravenisku az po moje dychacie tazkosti. (vazne, no dychajte totalne zosnurovani v niecom, co 100% nie je vasa velkost!)
na moje pocudovanie to prebehlo bez ujmy na zdravi a nebavila som sa na sebe sama;))) - bavili sa aj ostatni:)
samozrejme, zase ucinkoval trilobitov fotak. ta vec uz zacinala byt otravna.
okrem ineho sme potom este boli nakupovat, stylom zmoknute kurence.
ved, ono sa urcite nerozprsi, pokial sa vratime.
no. vysledok: kupili sme vafle, slahacku, slane tycinky, detsku vyzivu.
nedobrovolne sme dostali vodu. ako dar z nebies:)))
oprava: nie je nad sprchu a teple kakavkooo!
ozaj, nesmiem zabudnut na prihodu s macickou. uz chapem, ako vyzera zakriveny casopriestor. vazne. sme sa isli jeden vecer prejst a ja som objavila take chutne male maca, strasne zlate, tak sme ho zobrali na prechadzku so sebou. (aj ked trilobite protestoval, ale mu to nebolo nic platne:)))
vlastne to asi nebolo ani tou mackou, ale sme mali take vtipno/zvlastne pocity, ako ked je daco ine len neviete ako. potom som minimalne ja mala cely vecer z toho strasne haluze, a divne pocity. (ano, inak som normalna, dakujem za opytanie;))
... no... a vlastne bolo celkovo strasne fajn.
do blawy sa nam vobec nechcelo, aj ked vo vlaku sme vynimocne nesedeli vo vozni pre mamicky s detmi. aspon myslim.
cesta prebehla v pohode, aj ked ku koncu sa osadenstvo kupe podozrivo menilo, mne nepochopitelnym sposobom. trilobite tvrdi, ze to preto, ze som spala, tak ked som sa zobudila, boli tam uz uplne iny ludia.
ale ja viem svoje, oni su mimozemstania;)))
ehm...
no, stale nas este sprevadzalo povestne kurca (bohuzial, upecene samozrejme) od mojej babky, ktore sme po dlhom zvazovani predsa len zobrali na cestu.
nasledovalo vyvolavanie par ludom ( typu "nevies nahodou o nejakej zurke dnes vecer?") na co sme zistili, ze sa v ba nic nekona.
sklamane sme teda realizovali plan b):zlozenie veci u mna doma a skorovybalovanie:)
osud hore spominaneho kurcata sa zacal v tejto chvili naplnat. kurca bolo nalozene do igelitky s tym, ze bude podarovane najakemu milemu spoluobcanovi typu bezdomovci. to vsak nevyslo, lebo z tych 40 co sme stretli na ceste odo mna k trilovi (=rozumej, pocet bezdomovcov: 0) sa kuratu nepacil ani jeden.
tak skoncilo zavesene na stlpe verejneho osvetlenia na moste pod STVckou. tam viselo az do dnes vecera, kedy zahadnym sposobom zmizlo. pevne verim, ze sa dostalo do svojho kurcacieho neba;)
no.

to je tak vsetko.

ja len, ze nam bolo fajn, aby ste vedeli, co mozte zavidiet:)
tot vsjo.

ak som na nieco zabudla, trilobite doplni. dufam.
;)