Rano som sa zdvihla z postele extremne skoro s prihliadnutim na cas, kedy som do nej lihala a motala sa do perin. Presla som cez kupelnu do kuchyne a hned zazvonil telefon. Bola som celkom rada, ze som ho predstihla, lebo nenavidim sa zobudzat na zvuk telefonu prerazajuci cez dvojo dveri. Vtedy sa musim nedobrovolne, strasne rychlo vymotat, prekonat prudky teplotny rozdiel, utekat po studenych dlazdiciach tak aby som nespadla, pred zdvihnutim si povedat jedno startovne slovo a „prosim“. Vacsinou pocas toho startovneho slova dozvoni. Dnes som bola rychlejsia a bolo jasne kto to bude, kto volava o 8:20 cez skolske prazdniny. „Dobre rano stary otec“. Poinformovala som ho, ze otecko mu este nevyhladal na stranke Black&Decker nahradne suciastky na karbobrusku a ze uz odisiel do prace. Neslo mu dohlavy, kde moze byt, ked nie je doma ani v praci. Povedala som mu, ze na ceste do prace a dohodli sme sa, ze k nim pridem okolo pol 2. Slubovala som im to dva mesiace, ale popri tolkemu prazdninovaniu akosi pozabudla. O druhej som sadla na autobus, pocas jazdy vymenila 3 krat CD s MP3kami, lebo som nevedela dojst na co mam prave chut. Ked som na to kompromisne dosla, motor (podomnou) zmenil otacky a uhanal miletickou k zastavke, kde sa vyprazdnil autobus a na chvilu som to aj zapocula. Par minut dalej vystupim do hluciku starych dam so slivkami v kosiku, stojacich vedla odtrhnuteho grafikonu. Pomaly cez pol prievozu, cez plot ma ostekavaju psy, koncia mi baterky a trochu pridavam do kroku, lebo stari rodicia maju radost z vnucat co chodia nacas. Vsade sa nieco bura a stavia, robotnici na kostre strechy pocuvaju funradio. Vosla som do dvora, dedo akurat rozbijal nejake stare okna. Ked ma periferne zaevidoval, otocil v uchu koliesko nacuvatka a vyceril usmev. Pleskol ma trochu po lici a zacal rozpravat, co zamysla s tym starym oknom. Stale som to nepochopila.
Zbehla som do kuchyne, postupne za sebou zatvarala vsetky dvere aby nebol prievan a nasla staru mamu, ako akurat doutierala riady a zavesila vechtik na vodovodnu paku. Ona si uvarila kavu a mne vydolovala z mraznicky rusku zmrzlinu. S lyzickou mi ju dala do misky, v ktorej vzdy byval uhorkovy salat. Sedeli sme na podstienke, rozpravala mi o starych casoch, sem – tam sa jej zaleskli oci a dedo stale bural a rozbijal. Burali a rozbijali aj vsade naokolo. Bandy robotnikov zakopavajucich o kopy siporexu napravo aj nalavo. Zrazu dedo dobural. Ponoril sa do zahrady a o chvilu vysiel s narucim roznych druhov jablk. Vsetky skarede a derave. Nahadzal ich do vedra, povodne od nejakeho lepidla a sadol ku mne na lavicku. V rodine mame taku geneticku zataz, ze vsetko ovocie treba „krajkat“(mamin vyraz). Najviac postihnuti sme my dvaja so starym otcom. Preto odniekadial pricaroval maly ovocny nozik, a krajkal. Do misky medzi kolenami mu padali kusky jablk, cele precervavene, cerviky a jaderniky. Mne vzdy posunul uplne vycistenu sestinu jablcka a priradil k nej rovno aj informacie o sorte a popripade druhu skodcov, ktorymi je casto napadana. Takze bud obalovac, alebo mucnatka. Bolo aj nieco tretie, ale tie sorty s ochutnavkou boli lakavejsie. Pomaly sa mi zaplnil zaludok a na stole sa zatriasol sestrin mobil (ja jej ho strazim, kym je prec:) Tomu milemu hlasu z neho som popisala co prave robim a ked sa spojenie prerusilo, zacala sa pomaly zdvihat na odchod. Mily povodca mileho hlasu si pre mna prisiel do tej burajucej, rozbijajucej casti prievozu a spolu sme dokrajkali dalsie 3 jablka a popili pravu horku malinovku, kde bolo kazde deci zvlast zabalene v sklenej flasticke. Bola skvela ako vzdy (aj malinovka). Len mi nesadla do dnesneho vekoveho intervalu.
Slnko nad Strkoveckym jazerom a hotelom Junior uz padalo nizsie a vsetko bolo strasne gycovite. Par ludi behalo po vyhradenych trasach, odfukovali a privierali oci na casti kolecka, otoceneho k slnku. Stary parik na lavicke, ujo v tureckom sede s notebookom, pani s vyhrnutymi rukavmi a nohavmi nastavena na zapad s okolo pobehujucou civavou. Jedna pani sa blizi od cesty. Ta este nie je stara a poznam jej krok. Drzi sa kabelky a otaca bokom hlavu ku mne na severozapad. A usmieva sa na mna. „No co, ako bolo, jee Baska ti pozicala dalsiu knizku?“- „Caf mami, no, super bolo, sak sadaj.“ Sadla ku mne na travnik, rozpravali sme sa a ja som nemohla spustit pohlad z toho zvysku melona co niekto nechal vedla nas a okolo ktoreho sa zhromazdovali osy z celeho Ruzinova.
Paradajky a jablka od starych rodicov prievozskych sme prelozili do igelitky, lebo mi islo z mojej tasky vyvalit bok a namierili sme to na panelak starych rodicov strkoveckych. Nikto nebol doma, tak sme pokracovali smerom k trolejbusovej trati. Na jednej strane ulice byvaju v lete porozkladane terasy restauracii. Pri jednom stole veceria vietnamska rodinka, na druhom je flasa bieleho a 4 poloprazdne pohariky. A za nimi samozrejme stari rodicia strkovecki s kamaratmi v druznej debate. Takmer automaticky k nam prikracali dalsie pohariky a flasa tepleho, bieleho vina. A ja som si konecne nasla prototyp takeho muza, akeho chcem. Rozpraval so zenou o svojich vnucatach, tahal na 80 a len chrlil zo seba tichy, skryty humor, aky by som naozaj necakala. Spominal, ako v 62om napisal clanok do novin o imatrikulaciach na nejakej umeleckej vysokej skole, kde si dievcata museli obliect kozene zastery, cez nieco preskocit a povedat „hovno“. Potom musela zasadnut novinarska rada a tento zavazny problem poriadne preskumat.... A ze ved oni s manzelkou aj chceli byt dnesni, tak zacali nadavat, ale vraj to este stale nie je dost. Tak carovneho stareho pana som este nevidela. A obdivujem, ako sa k sebe spravaju s manzelkou po tolkych dvadsatrociach, stale chodia vsade spolu, rozpravaju sa s bezdomovcami, vtipkuju a este stale plnohodnotne ziju.
Nedavno som sa totiz ponevierala po uliciach a pozerala na tych nervoznych starcov, aki su neprijemni, skaredi a ze taka nechcem byt. Vzdy ale, ked nad niecim uplne obycajnym pochybujem, za par dni mi to nahoda vyvrati a predsalen nepokazi iluzie o dobrych, milych ludoch.
Tento ujo ma svoj presny rezim. Vstava o 4 rano, lebo vtedy sa mu najlepsie pise a spat preto musi ist pred 9. Tak moj stary otec zaplatil ucet mlademu tenkemu casnikovi s hrubanskou striebornou retazou, nechal mu 10 korun sprepitne a kazdy si isiel k svojej zastavke.
Cesta bola pomerne dlha, usli ako vzdy vsetky autobusy, ale boli prazdne. Nad mamou sa hupal pozasivany alkoholik, pred tescom zas vystupila vacsina autobusu a my sme sedeli oblozene paradajkami a bio-jablkami.
Zas dalsia cesta zo zastavky, do ruky mi hned z tasky padla moja nova „kľúčenka“, brana sa podvolila mojmu magnetickemu dotyku, zapipala a tento vecer sa pre mna este zdaleka neskoncil.