inu, je zaujimave, co vsetko je jedinec schopny kvoli laske preskakat s tym, ze uz to nikdy neurobi. ze uz to nedopusti.
potom sa do toho zase dobrovolne namoci sam a este sa z toho aj tesi.
teda,aspon ja sa tesim urcite.
napriek tomu - ked vynechame mna - v mojom okoli sa mi stale viac potvrdzuje to, ze ludia sa nestastne namotavaju.
vazne. niekedy si za ten smutok a bolest mozu sami, castejsie nie.
preto obdivujem vsetkych, ktori su aj napriek tomu este ochotni to skusit znovu. vtedy dostavam tak trosku strach, jednak o nich, aby sa znovu nepopalili, jednak o seba - ak sa to tak da nazvat - aby som ja nebola ten ohnik, o ktory sa popalia.

nemate niekedy pocit, ze je to nefer, ze vam nikto nedal navod, ako sa spravat, len aby ste neublizili inym? predovsetkym tych, ktorych lubite?
ja viem, ze mozno prave taketo reci k tomu vedu, ale tak...
lebo ked dakto ublizi vam, tak za 1)jemu v tom nezabranite (vacsinou), 2)je to len otazka vasho postoja (obcas, obcas sa to fak neda brat "z nadhladom"), 3)lahko sa mi o tom rozprava ze, ale ked mam riesit ja, tiez som v pazi.

co si o tom myslite?