Vždy som sa trápil hovadinami o pravde a spravodlivosti, lebo práve tieto kraviny mňa odjakživa zaujímali najviac a najviac ma vedeli aj rozčúli?. Za všetko mohli knihy, ktoré mi dedo čítaval než som zaspal. Mal celý dom posiaty knihami ľudských filozofov a životopismi umelcov a ja som s nimi vyrastal a boli to moji najlepší kamoši, a ja som si ich namaľoval ako farebných anjelov a viedol s nimi dlhé rozhovory.

Aby bolo jasné, hovorím hneď teraz, že neviem, z čoho budem ži? a čo budem robi? a hovorím to preto, lebo sa ma všetci na to stále pýtajú, ale ja len poviem selavi a ich ide z toho rozhodi?.

Určite to celé nezačalo vtedy, keď som neprišiel na posledný termín skúšky, aj keď ja som tam bol, namôjdušu stál som pred dverami starej Astarotovej a už som aj natiahol ruku, že zaklopem, nech ma teda vyskúša, lebo som to vedel, páni, vedel som to úplne od slova do slova, úplné langzam žužu, ale ako som natiahol ruku, nezaklopala. Zachytil som vnútri hlas Astorotovej, ako s niekým telefonovala, a v tom krátkom časovom okamihu, kratšom ako mávnutie krídiel kolibríka, prebehla mi zrazu v hlave celá moja budúcnos?, videl som sám seba, ako tam vojdem, sadnem si, odpoviem na priblblé otázky, dostanem jednotku a pôjdem preč a na druhý deň zase do školy a zase sa uči? na ďalšie skúšky a o dva mesiace štátnice a titul a potom čo iné ako robi? si kariéru a zháčil som sa, pretože to som teda fakt nemal nikdy v pláne, zapadnú? do systému a by? ako ostatní, to fakt nemusím, a tak som nezaklopal, nie, díval som sa namiesto toho na svoju natiahnutú ruku pri dverách, chápete, akoby sa zastavil film v kine a vy sledujete detaily snímku, ktorý tam práve je, díval som sa presne tak na svoju ruku pripravenú zaklopa?, ukazovák energicky zohnutý, ale nič som neurobil, práve naopak, otočil som na na opätku pekne čelom vzad a vypadol, ani som sa neobzrel.

Začalo to dávno, v deň, keď som dostal pä?ku z literatúry, z predmetu, kde som bol vždy najlepší, kde som bol taký dobrý, že každý rok, ktorým som prešiel, pribudli v školskej vitríne ceny, čo som povyhrával za prednes vlastnej poézie.
Dostal som vtedy tú pä?ku, lebo som prišiel neskoro do školy, vlastne som prišiel v piatok, teda celý týždeň som tam nebol, ale povedzte mi, išli by ste do školy, keby ste mali možnos? vypadnú? s partiou starších chalanov na výlet úplne novým autom, ktoré bolo to najlepšie, najrýchlejšie a najfantastickejšie auto aké ste kedy videli? Jasne, že nie. Za tých pár dní sme najazdili snáď miliardy svetelných kilometrov, jazdili sme rýchlo a skoro stále v protismere, poviem vám, bola to šialene nebezpečná jazda, no a keď som sa teda vrátil v piatok do školy a zrovna bola hodina literatúry, Lomikar na mňa ani nepozrel, ani sa ma nič nespýtal, len ma rovno vyvolal k tabuli, vlastne som si ani nestihol sadnú?, hneď som zostal vpredu a on mi položil nejakú úplne triviálnu otázku, viem, že bola triviálna, ale nemal som chu? nič vravie?, tak som tam len stál a usmieval sa, nemal som chu? nič hovori?, zdalo sa mi to také smiešne a malicherné oproti tomu nádhernému životu tam vonku na uliciach, medzi živými ľuďmi, a nie mŕtvymi literárnymi postavami a gramatickými pravidlami, a Lomikar mi položil druhú otázku a ja som si vtedy spomenul, ako sme skoro nabúrali v plnej rýchlosti do jeho zaparkovaného auta, pár milimetrov pred tým sme to stočili nabok a Lomikar sa odmlčal a potom mi naparil pä?ku a prikázal mi, aby som si sadol a ja som si teda sadol a stále som sa usmieval a ani neviem, kedy skončila hodina a začala ďalšia a keby ste sa ma chceli spýta?, aká bola tá ďalšia, tak to odo mňa nechcite, lebo fakt som bol mimo. Selavi.
Spomínam si, že akoby toho všetkého nebolo vtedy dos?, v ten týždeň vyhlasovali výsledky Goddamn a zo života sa mi stalo peklo, pretože nie mojou vinou, na to dám krk, sa celý ten humbuk okolo ceny zvrtol tak, že som to vyhral. Prisám, vôbec som nemal v úmysle vyhra?, vlastne som sa na tú prekliatu sú?až ani neprihlásil, Lomikar jednoducho zobral pár mojich výkresov, ktoré som načarbal po škole a sám ich tam poslal, pod mojím menom a bez môjho vedomia.
Aby ste rozumeli, tá cena bola symbolom všetkého, čo som neznášal a ja som sa každoročne na jej vyhlasovanie obliekal do najstaršieho obleku po dedovi, ktorý na mne visel a bol mi o desa? čísel väčší, na hlavu si dal jeho otrhaný klobúk a takto nahodený som sa vždy postavil do prvej rady a s ľahkým úsmevom počúval príhovor riaditeľa školy. V ten rok to nebolo inak. Riaditeľ stál pred mikrofónom a ja som sa díval na čajky, čo nám poletovali nad hlavou a čakal som, kedy si nejaká uľaví rovno na jeho hlavu.
„Ako iste viete, Goddamn,“ začal riaditeľ, „cena za najlepší projekt, je už takmer pä?desiat rokov najprestížnejšou cenou našej školy. Rok čo rok býva udeľovaná za najlepší projekt a ví?az získava nielen finančné prostriedky, ale aj štipendium na štúdium na univerzite!“
Ozval sa frenetický potlesk, akoby tých cien malo by? tisíc a každý si mal odnies? aspoň jednu.
„Je mi c?ou, ohlási? ví?aza tohtoročnej Goddamn ceny!“ zakričal ví?azoslávne riaditeľ a zamával obálkou vo vzduchu. „Ví?azom tohtoročnej ceny je ..“ pozrel na slová, ktoré tam boli vytlačené a potom na členov poroty, akoby si chcel overi?, či to naozaj myslia vážne, ale nikto ani nemrkol a tak musel prečíta?, čo tam mal napísané: „Daimonion Vau!“
Zamračil sa hneď ako to povedal, zatiaľčo ja som zrazu zamrzol na mieste s hlavou stále vyvrátenou k oblohe a pomaly mi dochádzalo, že sa stalo niečo strašné.
Bolo mi jasné, čo sa v tej chvíli od ví?aza očakávalo. Predstúpi? pred dav mladých dychtivých študentov a poďakova? a prevzia? cenu a ví?azoslávne ju zdvihnú? nad hlavu. To som mal urobi?. Vykročil som teda dopredu, keď už to ticho očakávania bolo na hrane, a každú chvíľu sa malo zlomi? do šomrania, presne v tom momente som pristúpil k riaditeľovi, ktorému sa zatiaľ na čele zjavili bodky potu, potriasol som mu rukou, zobral cenu a zdvihol ju nad hlavu.
„Priatelia!“ zakričal som do mikrofónu a počkal, kým sa dav utíši. „priatelia,“ zopakoval som do ticha, „táto cena, je úžasná vec. Každý z vás by ju chcel vyhra? aspoň raz v živote. Je tak?“ dav súhlasne zahučal a poniektorí aj zapískali.
Riaditeľ začínal by? nervózny.
Roztiahol som ruky, ako by som chcel uletie?, a áno, priznávam sa, na sekundu mi to preletelo hlavou, aké by to bolo vznies? sa hore a zhodi? im ten pohár na hlavu. Ale mal som lepší plán.
„Goddamn,“ odmlčal som sa, aby som dodal ďalším slovám š?avu, „reprezentuje celý tento úžasný nádherný fantastický systém, v ktorom žijeme. Systém, ktorý nám dáva pocit bezpečia, dovoľuje nám ži? úžasné životy, naplánova? si kariéru, teši? sa z nových vecí, ktoré si kúpime na hypotéku, z manželstva, ktoré uzavrieme aj s predmanželskou zmluvou, aby sme sa mohli ľahšie rozvies?, chodi? na dovolenky do sveta fantázie aj do ľudského sveta, voli? a by? volený..to všetko je systém, ktorého symbolom je Goddamn, cena, ktorú som tento rok vyhral.. JA.“
Dav zatlieskal. Nadšene a radostne tlieskali všetci tí, ktorým sa pri mojich slovách rozžiarila predstava budúcnosti v hlave a usmievali sa akoby si práve šnupli lajnu koksu.
A preto sa potom mohlo sta? to, čo sa aj stalo, pretože boli opojení slovami, boli opojení samými sebou a predstavou úžasných vecí, ktoré budú ma? a životov, ktoré budú ži?, takže keď som položil pohár na zem a v mihu si rozopol nohavice, nikto ani len nezareagoval, ani si nič nevšimol, práve naopak, stále tlieskali, bol to frenetický potlesk a počas neho, áno počas neho som začal do toho Goddamn pohára vypúš?a? svoj ranný čierny čaj a bolo ho fakt dos?. A keď som skončil, vzadu ešte stále niekto tlieskal, nejaký idiot, čo čumel svojej spolužiačke na kozy a nevšimol si, že pohár bol zneuctený a riaditeľ aj profáci zamrzli so zubami za?atými ako sochy, zatiaľčo ja som si dôstojne zapol nohavice, odpľul si na zem, schytil mikrofón a povedal: „Strčte si ten pohár.“
A odišiel som.
A nikto ma nezastavil.
Pred vchodom do tej prekliatej školy boli tisícky áut. Jedno som si vybral, v tej chvíli mi bolo úplne fuk, komu patrilo, naštartoval som a vypadol. Až neskôr mi zrak padol na volant, na ktorom sa vynímalo zlaté písmeno a rozosmial som sa. Dokonale zavŕšené slávnostné odovzdávanie cien. Čo vám poviem. Riaditeľove auto som odstavil v hnojisku na farme za mestom a sám šiel peši domov a na druhý deň som normálne prišiel do školy, akoby sa nič nestalo, čo by sa aj malo, bol posledný deň roku, dostávali sme vysvedčenia a na mojom bola najhoršia známka zo správania a v školskom rozhlase hneď za pochvalou riaditeľa školy za reprezentáciu v sú?aži, vyhlásili aj najhoršie známky zo správania a ja som si hovoril, že dobrá pochvala a pokarhanie, to je ako plus a mínus, teda dokopy nula a dedo, keď som mu to priniesol, ani nezdvihol oči, len zamrmlal, že správanie nie je známka, ktorá sa počíta pri prijímaní na univerzitu, a že kľudne môžem ma? zo správania aj desinu, hlavne, že ostatné známky som mal v pohode a tak nejako som potom prežil aj ten posledný rok na škole, síce už nie tak v pohode, lebo v ten rok, deň po vianociach dedo umrel, normálne sa najedol a šiel si prečíta? nejaké rozprávky do mojej izby, a že si potom zahráme karty, a keď som tam o hodinu za ním prišiel, stále spal, tak som ho nechal a išiel som do mesta a keď som potom, v noci prišiel domov, dedo bol mŕtvy, zomrel š?astný v spánku a ja môžem len dúfa?, že myslel na mňa.
A ja som zostal zrazu napospas rodičom, ktorí sa bez deda utrhli z re?aze a začali ma? svedomie, že ako sa o mňa treba postara? a tak mi zakázali prihlási? sa na maľbu a poslali ma k psychológovi, že aby mi ako vymyslel, na aké povolanie sa hodím, lebo rozumejte, povolanie podľa mojich rodičov to nie je umelec, nie, umenie je niečo, čo robíš doma, keď ti zvýši čas, ale inak musíš by? právnik alebo lekár alebo burzový idiot alebo kto a psychológ nakoniec po sérii testov bezradne rozhodil rukami, že ja sa hodím úplne na všetko, že som tak múdry, že môžem robi? čokoľvek, ale mne to bolo jedno a tak som na neho pozrel a spýtal sa, a prečo nie psychológia?
Takže rozumejte, selavi, keď som to potom dva mesiace pred získaním titulu, po piatich rokoch štúdia nechal, keď som nechal za sebou všetky tie ufňukané spolužiačky a chalanov, čo sa tvárili, že zjedli všetku múdros? sveta, lebo veď kto je dokonalejší, ako inžinier ľudských duší, že hej, bolo mi to jedno. Nechcel som titul za dokonalé memorovanie, ktorý môže získa? aj mentálne retardovaný s vynikajúcou pamä?ou, nechcel som patri? do takej spoločnosti, nechcel som patri? vôbec nikam. Nunquam retrorsum, spomenul som si na obľúbené dedove slová, ktoré používal pri šachu.

Dlhé hodiny po tom, čo som odišiel zo skúšky, na ktorej som ani nebol, stál som na Trafalgar Square, úplne mimo provoz, díval sa ako sa policajt hrabe v nejakej turistickej mape dvoch číňaniek, okolo prechádzali obrovské čierne taxíky, v ktorých si človek vždy trepne hlavu o strop, keď nastupuje a holuby sa na to všetko dychtivo pozerali cez okuliare omrviniek, čo im padali do očí od detí, ktoré ušli z materskej školy, aby ich rozvedený ocko povláčil po smradľavom námestí, namiesto každovečernej rozprávky, na ktorú nemal gule, lebo ich celé vyčerpal na svoju novú milenku, kvôli ktorej ich opustil. Na toto som myslel, ako som tam stál a dvíhal sa vo mne hnev a zlos? a najhoršie bolo, že to všetko ešte umocňoval akýsi pocit bezmocnosti, lebo prisám, vôbec som netušil, čo mám robi?, keď sa zrazu pri mne zjavil akýsi starec a spustil: „Hrozne sa oteplilo. Takto v zime to veru nie je dobré.“
Bol vysoký, šľachovitý, mal jasne modré oči a biele vlasy, ešte stále husté. Na sebe mal hnedý kabát s bielou kožušinou, taký teplý, zo surovej ?avej srsti, bledohnedé menšestráky a topánky tej istej farby. Bol čistý a nesmrdel.
„Veru,“ odvetil som po chvíli. „December a zimy nikde.“
„A ľudia sedia zavretí v tých svojích domoch a nechodia ani na prechádzky. To je najhoršie, čo môžu urobi?,“ pokračoval starec.
„Ja sa rád prechádzam. Mám psa, tak musím,“ spomenul som si na Askervilla, ktorého som nechal doma. Starec sa poobzeral okolo a mňa v tej chvíli napadlo, že ja idiot, veď Askervill tu môže by?, keď sa mi zachce, stačí si len vybavi? tie idiotské slová, čo ho privolajú..
„Askerville!“ zakričal som do davu ľudí. „Askerville!“
Vyzeralo to fakt dôveryhodne, naš?astie sa to nemusí hovori? nahlas. Videl som, ako sa ľudia rozostúpili a spoza rohu predajne so suvenírmi vybehol obrovský čierny pes so žltými očami.
„Askerville!“ zakričal som radostne, aby náhodou nepreletel moju maličkos?, čo zvyčajne robil, lebo zase ubrzdi? také obrovské telo nie je sranda, keď ste rozbehnutí. Pes pribehol ku mne a keďže mal hlavu vo výške mojej hrude, stačilo mu len trocha sa nadvihnú?, aby mi oblízal ksicht. O účes obočia som mal v tej chvíli postarané.
Starec na neho s obdivom hľadel. „Krásny pes. Ja som mal takého malinkého, bieleho psíka, šestnás? rokov som ho mal. Potom zomrel. A teraz som sám.“
„Tak si kúpte nového,“ napadlo ma.
„Osemdesiatštyri rokov. Kúpim si psa, potom zomriem a s ním bude čo. To mu nemôžem urobi?. To nie.“
„Niekto si ho vezme.“
„Predstavte si, že vás by si niekto vzal, potom by zomrel a vy by ste toho človeka nadovšetko milovali, ale zbytok života by ste museli preži? s niekým úplne iným. To tomu psíkovi nemôžem spravi?.“
„Hm,“ bolo jediné, na čo som sa zmohol. Takto som sa na veci nikdy nepozeral.
„A vy čo? Kde tu bývate s takýmto veľkým psom? Pri Hyde parku?“
„Ani neviem. Neviete o niečom?“
„Príjemné, človek sa nemusí zohýna?,“ položil starec svoju zošúverenú ruku na Askervillovu hlavu a jemne hýbal prstami, akoby mu masíroval spánky. „V Londýne nájdete bývanie so psom dos? ?ažko. Máte tu známych?“
„Nikoho.“
Starcove prsty na Askervillovej hlave sa na chvíľu zastavili. Pes zdvihol hlavu a pozrel mu do očí. Starec stisol pery. „Ak hľadáte podnájom, možno by ste mohli prespa? aj u mňa,“ povedal tak ticho, akoby sa bál, že si to sám každú chvíľu rozmyslí.
„Nepoznáte ma,“ namietol som zdvorilo.
„Človek, ktorý miluje svojho psa tak, že s ním príde do cudzieho mesta bez toho, aby vedel, či nájde ubytovanie, nemôže by? zlý, že?“ pozrel na Askervilla, akoby čakal, že mu odpovie. Videl som na psovi, že už už otvoril papuľu, aby mu na to povedal svoj názor, ale tskol som a Askerville sa spamätal.
„U mňa sa do jednej postele asi nezmestíte,“ usmial sa starec, „ani izba to nie je najväčšia, skôr také skladisko, ehm, kníh..“
„Knihy,“ mimovoľne mi unikol povzdych. „Myslím, že to bude tá najúžasnejšia izba v celom Londýne.“
Starec natiahol ruku: „Profesor Dobrotka.“
Mal ju suchú a ja som sa bál, že ju zlomím, ale keď som mu podal svoju prepotenú dlaň stisol ju tak pevne, že som takmer zjajkol od bolesti. „ Daimonion Vau.“
„Daimonion Vau,“ zopakoval starec zamyslene. „a Askerville.“ Usmial sa na môjho bastarda. Bastard sa usmial na neho. Starec si to ale naš?astie nevšimol, pretože zdvihol hlavu a díval sa smerom cez cestu. „Pôjdeme metrom. Neviem, či by nás nejaký taxikár zobral.“