Púš?ame si draky na vlásku. Krupobitie trhá zore. Padajú perseidy a satelitné kúsky svietia horením, keď vráti? chcú sa spä?. Ty jazdíš na štvorkolke na úbočí sopky a mora, ja visím na sieti a hojdám sa po Svete. Nahor a ešte. Stále a bezozmeny. V závetrí nášho zatmenia vytratil sa vzduch, niet z čoho robi? ticho a s ním vytratil sa hluk.

Nie je nič. Ani hodiny.

Minulým Navždy otvoril som dvere, lietajú okolo nezavreté krídla. Sedím tu v tom kolobehu a sledujem to všetko. Z bielej plachty trhajú sa kusy, vietor ju hľadí sama má strach. Stane sa vlajkou posmutnelej noci, odletí s ním, zostane tak. V šedi sa nachádza na dlani leží, celá tá otázka, čo v nej by som mal ma?. Čo drža? keď sneží, čím vnútri sa hria?. V čo dúfa?, keď v záveji dobre sa leží a nedá sa ku ohňu, nechce sa smia?.

Namám nič. Ani noviny.

Svet sa už otočil a znovu ma minul, znovu som poskočil, keď čosi chcel vzia?. Nechcem spä? do izby, kde mal som ?a milú, kým v tichu si ďaleko, nechám to tak.
Bez správ a nežností padajú zvuky, na nič už nečakám, nech čaká si čas. Mám v sebe otázku, Ty vo mne vinu, ja čakám čokoľvek, Ty nič nechceš ma?.

Nechcem ?a zmenenú, nahluchlú k citom, hľadajúc partnera s láskou vraj môže by?.
Chcem ?a len pohladi?, pobozka? pritom a položi? denníky do Tvojich rúk.

Dnes zaleziem k technike blika? sa bude, klavír si poskočí zahučí zvolna. Ja ho len pohladím v rovnakom cite a jeho odpoveď nebude skromná. Znovu sa ponesiem za Tebou v tom zvuku, pozriem sa Ti do srdca a na srdce dám ruku. V takomto spojení, nič sa snáď nezmení a uvidím či napíšeš, nelásku krutú.

A dnes večer pred zotmením, slová v hudbu k Tebe zmením.

To jednoduché čaro, keby viac moci malo.

Kráti sa deň, raz vrátiš sa preň.