Píšem Ti láska list...Prvý, skoro z rána a celkom posledný..S príchodom večera, keď slnko je už celkom unavené...tak ako ja.

Odbíja polnoc...túlavé psy bezcielne pobehujú nočným mestom a zavše sa strácajú v prítmí pouličných lámp. Rozmýšlam, čo práve robíš. Akiste spíš, sladko unavený, možno š?astný, nič netušiac o mojich polnočných slzách. Mohla som by? teraz niekde celkom inde...Nežný polnočný vánok mi nemusel viac ovieva? tvár..Stačilo tak málo a bola by som celkom mŕtva. Možno vďaka Tebe a možno, vďaka láske, ktorá zabíja..Kruto, bez varovania, tak ako šelma, čo ju kláti hlad...Mohla som ma? svoje miesto medzi starými hrobmi kdesi v tieni židovského cintorína a každú noc počúva? zborové piesne starých topolov, čo už pridlho držia stráž nad dušami mŕtvych.

Ale osud to chcel inak..Chcel aby som bola silná. Silnejšia než prastarí bojovníci, čo týčili meče nad hlavy, priamo k nebu, hoc fyzická sila ich, biednych, miestami celkom opúš?ala...a predsa z nich nakoniec vzišli rady ví?azov, hrdo týčiace sa nad pokorenými dobyvateľmi. Šla som, ako oni, rovno, mŕtvym lesom, páchnucimi močiarmi, v zime, v lete, šla som, čo mi sily stačili, spadla som a zas som vstala, ušpinená čerňou krvi, kráčala som prudko hore, stále prudšie, stále hore, časom ako divá mačka. K zemi pribitá a ?ažká...Jedinký raz som nezastavila, aby som si oddýchla, vyčerpaná, k smrti, dorazila som niekam, na miesto, kde sa mi už nepodlamujú kolená. Na miesto, kde sa nemusím uhýna? vyčnievajúcim konárom, aby som si neporanila tvár. Stojím pevne, vzriamená, hoc slzy mi poľahky rosia líca..som tu a teraz, nad polnočným mestom, za úplneho ticha samoty a možem kriča? nemo do tmy všetku tu pravdu z mojich očí, čo už posledná ?ahá ma ku dnu...Zachránila som ?a. Pamatáš? Bol si polomŕtvy, ako motýlie mláďa, čo priskoro zatúžilo vzlietnu?. Naučila som ?a milova?..Čisto a nežne...Lieta?..sebavedome, plynulo, bez jediného zaváhania..Naučila som ?a teši? sa z krídeľ. Nepriznáš to, nikdy...Nato si príliš zbabelý..A možno si len zabudol, zaslepený novým š?astím.

Tak veľa ti chcem toho poveda?. Len slová sa akosi vykradli zadnými dverami..Potichu, ako podlý zlodej, odnášajúc svoj lup do bezpečia. Ako si mohol ublíži? niekomu, pre koho si bol všetkým ? Vzduchom, studňou bezodnou. Niekomu, kto ?a bezhranične miloval ? Nezodpovednos? Tebe cudzia ti usadla znenazdajky na ramená... Ty, dokonalá ľudská bytos?...Dokonalejšia ako tvrdos? krištálu, dokonalejšia ako krivky bielych labutí...Vieš si predstavi?, aké to je, keď nemôžeš dýcha?? Keď ?a dusí úzkos?, zviera ti hrdlo tými nekonečne dlhými prstami, a nechce pusti?...Aké príjemné je každý deň klača? nad záchodovou misou, a zvraca?, hoc už nemáš čo? Vieš si predstavi? rána bez slnka, zaspávanie nikde a s nikým za ostrého kvílenia nočných havranov, do ktorého tupo tikajú staré nástenné hodiny..chcem aby si aspoň tušil, aké je leža? na zámockej dlažbe, a neby? schopný akéhokoľvek pohybu..cíti? chlad plaziaci sa ti po slabinách a nemôc? ho odohna?..cíti? hlad, a nemôc? sa najes?, by? smädný k nevydržaniu a nemôc? sa napi?, hoci prameň čírej vody je celkom nadosah..Aký je pocit, keď sekundy trvajú celú večnos?, keď už nedokážeš ani len plaka?, keď sa Ti boles? zarezáva hlboko pod svaly, a neutícha...Ako chutí zrada...Vidie? všade tvoju tvár, tie oči, suché a neprítomné. Tvoj pohľad plný nenávisti a pohŕdania..Tvoja boles? žalúdka ? Heh, ubezpečujem ?a, láska, že nemáš minimálnu predstavu o tom, čo zhruba znamená pojem BOLES?...Si vzdialenejší ako hviezdy, ako mesiac, keď je v splne...Pochopíš až vtedy, keď budeš, hoc len na chvíľu krátku presne tam, kde ja som bola desiatky mesiacov a stovky dní...keď sa čo i len priblížiš k tomu miestu, hlboko na dne pekelnom, kde horúco je, hoc mráz Ti drsne hladí prsia..to je presne To, čo ti želám. NIČ viac a NIČ menej..zaži len to, cez čo som prešla ja...vďaka Tvojmu čistému charakteru...viac už nemusíš, aby si pochopil celkom všetko. Ako chutí smr? solená vlastnými slzami..

Necitím k Tebe nenávis? akoby sa mohlo zda?...je to prinízky cit, aby som ho bola schopná...Som pomerne pokojná, vyrovnaná a zmierená. So smr?ou, aj s faktom, že človek je na tejto planéte celkom sám...Som vďačná za rany po žiletke a štipku soli. Zato, že si ma naučil dokonale znáša? boles?....zato, že si mi ukázal cestu, tŕnistú a prašnú....zato, že si nedovolil, aby som skončila s niekým, Tebe podobným. Krutým a bezcitným. Vykradnutá, prázdna duša v prehnitom, hoc krásnom tele. Zmizli z nebies stáda ružových oblakov...Búrka, tak neúprosná a prudká, prehnala sa zaspatou krajinou...Zostala len spúš?. Falošné úsmevy hovoriace všetko a kvantá prázdnych slov, čo rozpráva? nevedia...vo vzduchu mrtvolné ticho, zbytky ľudských existencií a jazerá plné vyprahnutých kostí..Hrám sa s Bohom na istotu. Realita, zničujúca a zrejmá...zrejmejšia než ranná rosa...

Jedinú jednu vec ľutujem, a budem ľutova?, pokiaľ mi bude slnko zohrieva? rána...Vtedy, v to krásne, skoré utorkové predpoludnie...Keď slnko ešte nepredbehlo prvé zore a posteľ bola nečakane prázdna...kvapky tečúcej vody vyhrávali do rytmu pieseň, čo spa? mi viac nedovolila...vošla som do kúpeľne, v ten deň, zo všetkých najtmavší..Vidím ?a celkom presne. Vidím každý jeden tvoj pohyb, každý detail v tvojej tvári..ako tam tak stojíš, so sprchou v ruke...ako každé iné ráno...umývaš si svoje dokonalé telo, voda ti vyteká z pootvorených úst a ľahko padá na prsia, cez slabiny kamsi do nenávratna...Si pokojný, pevne rozhodnutý urobi? to..Odsúdi? ma na smr?, bez súdu, bez možnosti obhajoby...Schopný plne disponova? čerstvo nadobudnutou mocou. Krutý vladár, s lacnou grimasou spravodlivých, rozhodujúci o osude iných...Povedal si to akoby len tak, mimochodom...stručne a tvrdo..Nezávahal si ani na chvílu...nestratil si rovnováhu a hlava sa ti nezatočila pod ?archou tupej bolesti..Len oči akoby ?a neposlúchali...Nezdvihli sa ani na okamih, aby videli, ako zomieram..zbabelos? nie len na papieri..doteraz počujem tvoje slová v ozvenách kvapiek rozbíjajúcich sa o keramické dno. VTEDY som ?a mala vytiahnu? z tej vane, za vlasy a vyhodi? ?a z bytu..Obnaženého, v svojej nahote, presne takého, aký si. Bez pretvárky, bez nekonečných klamstiev, slimáka bez ulity..mala som to urobi?, vyhodi? ?a predo dvere, naposledy pobozka? tvoje pery, s prehľadom Ti naplu? do tváre...a potom, hoc aj zomrie? v tvojom náručí, presta? dýcha?, pada? hlboko kamsi, do priepasti, pada?, oči zatvorené.. To som mala urobi?...vyhádza? z okna všetky tvoje veci a dovoli? vetru, nech ich poroznáša po okolí...Privola? víchor, zo všetkých najsilnejší.. Vyčisti? všetko, precízne, so zmyslom pre detail...a nie sa len nekonečne ponižova? a ospravedlňova?..prepáč, láska, že si taká KURVA..
Prepáč..

Bez lásky sa ?ažko dýcha...Ale ja to dokážem...Aké karty som dostala, s takými musím hra?...Nikto viac nesmie stá? nadomnou, smia? sa mojim ranám a divo ma udiera? ohnivým bičom...viac nesmiem dovoli?, aby mal niekto možnos?, ublíži? mi TAK veľmi...nikdy viac nedovolím, aby mi niekto vrazil nož do hrude, trhal hladne kusy mäsa, a kŕmil ním svoje nenásytné ústa.....

Tento list je určený Tebe...napísaný síce pre Teba, ale už nie s Tebou...cítiš ten rozdiel, láska ? povedz....Cítiš tú zmenu ? Nenormálnu zmenu, tak silnú, jasne citeľnú a bolestivú zmenu...Zmenu všetkého na niečo radovo celkom iné....Všetko zlé sa nám raz vráti...celkom všetko, neľútostne, aj s úrokmi, čo stanovíš si sám...