Vstal, odišiel do kúpeľne. Usmial sa na toho v zrkadle. Potom sa zrútil na umývadlo, sprevádzaný rachotom padajúcich fľaštičiek. Skončil v bezvedomí na zemi.
V očiach zostalo len šialenstvo díval sa na ruky oh moje ruky moje KRVAVÉ ruky kde sa to zobralo a čo som vlastne spravil. Mo no tón ny hluk poču? z izby kde bola ešte stále pustená HUDBA, ó áno. Leží sa tu dobre ale umy si tie ruky už aj kohútik je od krvi vrá? sa do izby udrel si si hlavu a pamatáš si nič tak sa radšej choď pozrie?.
Zdravím, ?a, KNIHA, ty otvorený kus lesa na posteli postelí. Ty mi iste prezradíš tajomstvo posledných momentov. Siahol po nej a našiel PRÁZDNO. Ach, teda tak. Zvyšok izby nevravel ani len nič. KRESLO je kľud a mier kam sadni si a buď.
Potom, nemôžeš inak. Opä? vojdeš do kúpeľne a – v hudobnej zložke nás sprevádza dramatický nástup sláčikového orchestra – pozrieš do zrkadla.

V zrkadle nikto nebol. Pozrel spä? – ani oči tam neboli.

Uvidel nič,
číru prázdnotu,
šíp stojaci vo vzduchu,
uplynulý moment, ktorý už nie je,
všetko čo kedy prestalo by?,
absenciu formy a významu.

Potom sa pozrel opä?, utrel si kropaje potu z čela, čas sa vrátil do svojich koľají, teraz sa tam nepozrel priskoro ale práve včas. Takmer ma dostali, uvedomil si nezvyčajne jasne. Ale ja som bol rýchlejší a porezal som si ruky. To ma zachránilo.
Obul si topánky a vybehol do dažďa po niekoľko kvapiek reality.

(Venované týpkovi, ktorý sa včera v autobuse celý čas rozprával so sebou a samomluvu si spestroval tým, že sa sústavne česal. Mal nepokojné oči štvaného zviera?a.)