vlastne rany su vzdy tie najbolestivejsie, a najhorsie ;) vyplyva to asi z akehosi ludskeho egocentrizmu, ktorym trpi drtiva vacsina tejto planety...v podstate neda sa povedat ze smutim...uz nemam silu ani byt smutna...da sa povedat, ze to zacinam vzdavat...verila som tomu, ze vsetko zle sa mi stalo len vdaka mne...ze za vsetko si len sama mozem, ale teraz , potom poslednom soku si tym prestavam byt ista...verila som tomu, ze ked neurobim ziadne chyby vo vztahu, ked sa budem snazit byt najlepsia, kes sa budem snazit, aby clovekovi ktory je so mnou nic nechybalo...ked mi bude najviacej zalezat natom, aby bol stastny on...musi to vyjst...verila som tomu ze musi...to ma drzalo nejak nad hladinou..ale zistila som, ze nemusi...zistila som, ze v tomto stave v ktorom som moje stastie vobec nezalezi odomna...VOBEC...takze nieco som nepochopila...nieco musim zmenit tak, aby moje stastie zalezalo len a len odomna, lebo len na seba sa v skutocnosti mozem spolahnut...a vobec neviem, ze co mam urobit, aby to tak bolo :(