Choose mother fucking big ass television, choose friends, choose car, choose life... Bez pika. Da sa to vobec?

Pred necelymi 14 dnami som spolu s dalsimi dvoma kamosmi prisli do Southamptonu hladat novy zivot. Nie, neboli sme uplnymi pioniermi, uz pred viac ako mesiacom dorazila prva skupinka naozajstnych odvazlivcov nutenych prezit stories ako spat par noci v parku ci hladanie ubytovania cez pana Singa a pod.... O tom by mali asi skor napisat oni. Akokolvek, nastahovali sme sa k nim do domu (teraz tam byvame desiati, po dvoch na izbe), nasli sme si robotu, niektori sme dali vypoved z roboty, zasa si nasli novu robotu, proste Britain Standard. Co ma vsak prekvapilo je TOTALNA, NEUSTALA a hlavne (coho sa az strasim) ZVACSUJUCA SA chut na piko. Aby ste rozumeli, bol som vikendovym uzivatelom (ale zasa na rovinu, kazdovikendovym uzivatelom) pika viac ako 3 roky. Snupal som este aj dva dni pred odchodom. Ale nikdy by som si nebol pomyslel ze ta chut na cuchacku bude az takato obrovska. Myslel som ze zide z oci, zide z mysle, zacne sa novy zivot, nebude cas na sprostosti... Bull shit. Cez vikendy som neni takmer neni schopny mysliet na cokolvek ine, vsetko sa mi zda sede, este pred par dnami sa to ako tak dalo, kedze sme mali peniaze aspon na travu, teraz uz neni ani to, citim sa ze asi umriem....

Ale dost uz narekov, toto ani vlastne nie je ziadny blog ani dennik, len vyplakanie sa na ramene, hadam to nejako prezijem. S pozdravom "dobre ze som nebol na heraku", Michokono.