Odišla si. A zostalo Čo.
Krehké ticho, ktoré nemá rado slová, pretože znejú príliš nahlas.
Nie vždy si slová nájdu cestu k hlasu, ale všetko čo povieš ostane už na svete.
Srdce je potichu. Zo srdca cez ústa vždy rynie sa len klišé.

Šelestivý hlahol vzácneho červeného zvončeka, ktoré sa hýbe.
Pena krvavých vĺn a príboj v hraniciach tela. Neznamená veľa.
Šum vnútorného dažda, ktorý naznačuje tvár ducha.

Na výške poznania hľadíme na to, čo ešte nevieme.
Opieram sa o múr, ktorý vystaval som v Tebe.
Menila si jeho tvar a zabudli sme cestu. Labyrint núka hľadanie svojho miesta na mieste. Umožňuje postavi? most z neho samého, alebo vkĺznu? pod vodu s tým všetkým, ktorá vynesie nás nahor. Ponad steny. Na hladinu.



Šum krídiel, tiene nad vodou
Kruhy miznú a nie náhodou
Sa pozeráš, kde sa končí Slnko s oblohou

A nádej uznáš nebohou
Smútku chystá Nebo nočný šat
A ďalší deň máš za sebou
Ďalšiu noc, ďašie mám ?a rád ...tento verš tam už ale nepasuje básniku...nič to za to, básne nie sú holubník, tak ticho a pokračujeme:

Tam kam dovidíš už niet cieľa zraku
Knihy miznú v dave za súmraku
Oheň
Kde ho nájs?

Môžme sa smia? a môžme zahynú?
Môžme sa ma?, môžme sa pominú?
Môžme si dáva? úkryt v náručí
Môžme to preži?, ale kto to zaručí...

Môžme sa vidie?, vníma? farby zvuky
Cíti? sa slobodní a pritom zoba? z ruky
S motýlím ohňom na rozhraní
Sníva? o mieri, padnú? v paľbe daní
Za každý úsmev, každý Slnka jas
Za každý úskok, ústup niekde v nás
Za každú cenu, čo nás navnadí
Vysmieva? život, kým nás nenahradí

Čo bolo bolo, už v rukách máš
Aj pozostatky večných krokov
Čo nesadnú Ti nôh, lebo k tomu Ti chýba už pár rokov
Máš už len predstavu, že aj to je o tomto
Sú v zajatí dní a ciest životom zas

Tam kam dovidíš už niet cieľa zraku
Knihy miznú v dave za súmraku
Oheň
Kde ho nájs?