Sedel som za počítačom a pozeral sa na záznam z bezpečnostnej kamery jednej vzdialenej farmy
na planéte AH-229. Už ani presne neviem, čo som tam robil a prečo som to robil, každopádne som
tam zazrel moju "obľúbenú" mimozemskú bytos? (známu ako Votrelec), ako si pochutnáva na
zvieratkách na farme.

Myšlienka stretnú? sa s úplne neznámou mimozemskou bytos?ou, ktorá je
inteligentnejšia ako my a zároveň velmi nebezpečná, sa mi pozdávala. Naš?astie, zvieratiek
na farme bolo celkom dos? a tak som mal čas pripravi? si "videopozvánku na večeru", ktorú som
zobrazil na displejoch ukazujúcich stav jednotlivých častí. Musel som ju prehra? niekoľkokrát,
každopádne moje pozvanie bolo prijaté.

Nastala fáza prípravy. Transport Votrelcov na Zem je samozrejme ilegálny a aj keby nebol, nemal
som chu? pozva? si takéto zvieratko domov. Zároveň sa mi však nepozdával výlet na danú neznámu
planétu. Možno by som sa stal potravou niektorého iného jedinca ešte predtým, ako by som dorazil
na miesto. Naš?astie tu bola možnos? prenaja? si čistý kus planéty s umelým kyslíkom a bez života.
Tam sme svoje stretnutie dohodli.

Samozrejme, nie je dobré lozi? hladnému tigrovi do klietky, preto som ešte pred odletom nechal
transportova? na miesto určenia veľkú, tučnú a určite chutnú kravu. Pozvanie na spoločnú večeru
bolo teda viac-menej formálne, no o to zaujímavejšie. Zbohatlíci by si určite prichystali celý
muničný sklad, videokamery a ochranku. Ja som skôr vsadil na večné zákony chémie.

Keď som Votrelcovi prvýkrát navrhol spoločné posedenie po požití nehalucinogénnej drogy
MDMA, trošku sa bál. Aj ja by som sa bál, kebyže ma niekto chce pozva? na večeru a chce ma
nadopova? nejakými chemikáliami. Takže som mu dopredu poslal malú vzorku. Aspoň aby som vedel,
či nebude pre neho toxická a či bude pôsobi? aspoň trošku podobne ako na ľudí. Hos? sa nes?ažoval,
tak sme našu spoločnú večeru začali kryštalickým MDMA (Votrelec si dal 400mg, čo je aj napriek
jeho váhe celkom dos?, mne postačilo 100mg). Zároveň som ho ubezpečil, že som si nechal v krvi
rozpusti? látku, ktorá je pre neho jedovatá, takže v prípade, že by dostal na mňa chu?, nebolo
by to pre neho zrovna príjemné.

Votrelci však nie sú krvilačné beštie, ktoré žerú čo vidia. Teda, keby vás zobrala banda
maníkov do vesmírnej lode, o ktorej nič neviete a snažila sa vás zavraždi?, určite by ste si
na nich pochutili, to je pravda. Votrelec však tiež z niečoho musí ži? a vysvetľujte kravám, ktoré
konzumujete, že aj vy z niečoho musíte ži?. Krava sa tiež bojí, keď ju vraždia a tiež sa jej to
veľmi nepáči.

Večera prebiehala zozačiatku celkom "nútene", keďže sme boli obaja trošku zvedaví a trošku sme
sa báli. Po chvíli, keď začalo MDMA pôsobi? to už išlo celkom fajn. Moja prvá otázka bola o
tom, či by si dokázali predstavi? život s ľudmi inak, ako s ich potravou. Odpoveď ma celkom
prekvapila: "Ľudia nie sú veľmi dobrý druh potravy. Jeme ich len v núdzi a v princípe nám veľmi
nechutia. Ale na druhej strane, neberte to zle, na ľuďoch nám veľmi nezáleží." Trošku som preglgol,
ale na druhej strane sa tón hlasu môjho hos?a zmenil a trošku skľudnil. MDMA začalo pôsobi?.
"Život s nimi by sme si vedeli predstavi?. Celkom sa nám pozdávajú vaše vesmírne lode a
schopnosti genetického inžinierstva. Nám na technológiách nikdy veľmi nezáležalo. Sme paraziti
a distribuujú nás civilizácie, ktoré nájdeme."

Nebol to humanista. Prvý inteligentný tvor, ktorému boli všetky humánne princípy úplne ukradnuté,
ale nerozprával z cesty. Malo to celkom logiku. Myslím však, že je lepšie sa týmto tvorom nemieša?
do života. Vesmír je dos? veľký.

Ďalšia moja otázka bola o kultúre. Majú príslušníci jeho druhu nejakú literatúru, hudbu alebo
niečo podobné? Rozvíja sa druh ako taký? Ako si predávajú poznatky? "Máme istú formu genetickej
dedičnosti poznatkov. Isté dôležité informácie, napr. o jednotlivých druhoch živých
bytostí vo vesmíre a iné dôležité veci si prenášame v genetickom kóde. Pamä?ové bloky, ktoré
boli najužitočnejšie sa automaticky zakódujú do genetického kódu a nový jedinec si ich v istom
stupni vývoja automaticky uvedomí. Neviem, čo si presne predstavuješ pod kultúrou, ale
toto je náš spôsob predávania poznatkov." Praktické. Nasledovala otázka pre mňa, čomu som bol
prekvapený, lebo to vyzeralo, že môj hos? sa o ľudstvo ako také vôbec nezaujíma. "Je vám k niečomu
tá civilizácia? Veľké lietajúce stroje, rôzne zvláštne činnosti, ktoré vykonávate, veľké
obrazovky, komunikačné zariadenia, ..." Obsah otázky ma zaskočil ešte viac ako otázka samotná.
Chvíľu som sa zamyslel... "Neviem. Pravdupovediac som nad tým nikdy nerozmýšľal. Narodil som sa
a všetko tu už bolo. Možno je to práve niečo, čo obsahuje náš genetický kód -- nutnos? vytvára? a
rozvíja?. Pravdupovediac, vynálezy ako peniaze, zbrane a podobne nám veľmi neprospeli. Najprv
sa používali na lov, ale potom sme začali bojova? medzi sebou. Nie len na život a na smr?.
Sme veľmi sú?aživé tvory. Každý chce by? lepší ako tí ostatní. Boj prebieha na rôznych úrovniach.
Možno preto stále tvoríme a rozvíjame -- aby sme svetu ukázali, že sme lepší. Možno práve
toto poháňa našu civilizáciu k vynaliezaniu stále zložitejších strojov."

Votrelec sa ešte viac vtlačil do vankúša, na ktorom sedel, čo bol príjemný znak toho, že sa
cíti dobre. Nemám však pocit, že by mi rozumel. Nie že by som tomu môjmu bľabotaniu sám nejak
extra rozumel. "A čo skúmanie životných otázok. Prečo sme tu, ako vznikol vesmír a čo sa s ním
stane, čo bude po smrti a pod. ?" Votrelec spravil niečo, čo by sme u človeka možno nazvali
povzdychnutím, ale v takom obrovskom tele to skôr pripomínalo ako keď pustíte spod hladiny bójku.
Tá vypláva a potom zase klesne. "Na tieto otázky nemám žiadne odpovede. Snažíme sa preži?
a nie je to ľahké. Sme tam, kde sme a nad takýmito vecami som aspoň ja nikdy nerozmýšľal. A
medzi sebou sa veľmi nerozprávame. Neviem ti odpoveda?."

Povzdychol som si aj ja, trošku sklamane, pretože som dúfal, že sa mi pri tomto rozhovore
podarí rozlúšti? aspoň jeden z mnohých rébusov života, ktoré mnohých z nás trápia. Ostávala
mi už len jedna jediná otázka: "Je život vo vesmíre bežný? Koľko je nám podobných bytostí?"
Votrelec otvoril ústa, ako keby dostal chu? na jedlo. Prehnal sa mi mráz po chrbte. "To je
relatívne. Ak chceš vedie?, koľko jedla sa dá nájs?, je to biedne. Môžeš precestova? mnoho
planét, prehľada? celé galaxie a život tak ľahko nenájdeš. Preto náš druh zvolil inú taktiku.
Čakáme, kým nás najdú samé. Vo forme vajíčka naše mláďatá dokážu zotrva? niekoľko
stoviek až tisícok ľudských životov. Reagujeme len na teplé formy života, kedy sa aktivuje
náš parazitujúci mechanizmus. Nevieme, koľko je iných foriem. Ale ako bytos?, ktorá sa prvýraz
stretla s nami ako s mimozemskou civilizáciou bude pre teba asi potešujúce, že ich je pomerne
dos?. Vo svojej genetickej pamäti mám okolo stotridsa? druhov inteligentných bytostí -- takých,
čo dokážu postavi? loď, ktorá sa doplaví až na miesto, na ktorom žijeme. Mnohé z nich sa nám
určite vyhli, lebo vedeli, čo sme zač. Určite je mnoho takých, ktoré ešte nevedia cestova?
vesmírom. Pokiaľ viem, väčšina z nich sa však stará o seba a o nejakú mimozemskú komunikáciu
nemajú záujem. Predsalen, je tu istá komunikačná bariéra." Chápal som o čom hovorí. Nie je to
ľahké bavi? sa s niekým z úplne iného sveta. Na druhej strane, mám pocit, že nám toto stretnutie
bolo obom prospešné. A prebudilo vo mne ešte väčšiu zvedavos?. Stretnem ešte nejakého mimozemš?ana?