Stál som na svoju obvyklú trasu plnú ľudí hľadiacich priamo pod zem, plnú každodennej rovnakosti, plnú zabudnutých myšlienok a spomienok na páľavu prebudeného slnka, cestu prázdnu vo vlastnej prázdnote, prázdnu až natoľko, že sa naplnila po okraj možnosti.
Putovanie plte na kolesách a v tom všetkom premietanie človečiny v podobe strachu, miestnych národných výborov, závisti, vypredaných lístkov na vrak, pýche, dokonalej honbe za všetkým.
Stál som na autobus, na miestnej zastávke miestneho davového príznaku. Kto by nechcel ochutna? hrdzu po stenách, kto by nechcel zaži? tlačenicu, kto by nechcel? Bol by blázon.
Stál som popri starej žene, nerešpektovanej teraz mladou dokonalou generáciou, tak ako ona nerešpektovala v minulosti.
Stál, chodil, čakal na vždy presnú davovú dopravu.