som slubila sama sebe,ze sa vypishem z myshlienok co hlboko ukaladaju sa hlboko do dushe.ze nezanedbam ocistu.a vlastne ani neviem o com najskor.ci o sebe,ci o druhych co mataju ma,co nedaju mi spat v tejto chvily.neviem.je hlupa vyhovorka,hlupe slovo neurcita,ktore nemam rada a zaroven tak casto pouzivam....ignorovanim sa neda zvitazit a predsa mi to neda pokoj.ruka na ruke polozena,mi sposobuje radost.prstom prechadzat po prstoch...mrazit zamrazene.prezivat prezite...ale aj tak...stale sa vyskitne cosi co ma poteshi...aspon na chvilu,ktoru si pamätam v danej chvily a eshte aj kusok potom.mam to rada.neviem asi zit inak,hlavne nie podla toho ako sa odo mna ocakava.a tak sa asi budem donekonecna ospravedlnovat najprv sama sebe a potom inym za to ako konam-nerozumne-sice najprv s rozvahou ale potom uzkostlivo a zbabelo.co ma vlastne mrzi ale neviem inak.tak dalej sa len veziem v tomto kolotoci,z ktoreho ma boli hlava a obcas aj zvraciam.niekedy,niekedy mam pocit,ze moje telo je uzamknute a srdce v nom uväznene a rozum v nom zmäteny...co sice sedi,ale neosprvedlnuje podstatu toho ako prezivam dane situcie,danych ludi,s ktorymi travim cas.bojim sa sama seba.nie velmi.ale bojim sa.a nikto mi s tym nepomoze.myslela som si,ze lubim viac ako som si mohla co i len predstavit a nakoniec sa mi vidi,ze je to plytke cosi co je umelo vytvorene ako zachranne koleso,ktore nikto nechce ani len do vody hodit.lebo je tak tazke.tak prilish tazke ako podkova.ako shtastie...co unika.