ked pijem z flase, malicek mi odbehne nahor od ostatnych prstov, ked mam pri upratovani pustenu dobru hudbu, tancujem so stetinou na prach a rurou od vysavaca. Raz mi kamaratka povedala, ze si ma nevie predstavit robit nejaku hnusnu brigadu. Ze by som nevedela vykladat chleby v pekarni, ze by som nevedela dokladat tovar v Bille a ani behat s metlou za vysokozdviznym vozikom po sklade hypermarketu. Vtedy sa vo mne prebudilo zviera. Na svoju prvu brigadu v zivote som si ju zavolala na pomoc. Cele dni som sklbala burinu, presadzala konifery a ginka. Robilo mi to strasnu radost,ze mozem mat spinu za nechtami a po zahradkarstve behat v starom tricku s hlinenymi kolenami. Prvy krat som sa citila ako personal. Okolo pobehovali opaleni zakaznici vo vypasovanych bielych rifliach, puncovych koseliach a v horucich dnoch zacinajuceho leta sa im kade tade ligotali zlate retaze. Prechadzali sa tak, aby neslapli do blata co po mne ostalo. Obcasne zalozili ruky, popripade poskrabkali bradu v tieni okrasnych drevin, ktore by im eventuelne mohlo dotvarat harmonicku atmosferu zahrady. Vtedy, prevesena cez kadu so substratom som sa citila ako pracujuca trieda. A bolo to ozaj velmi fajn, lebo som si dokazala ze nie som fiflena. A kamaratka to videla tiez.
Toto vsetko mi napadlo dnes v Stupave, ked som si mestsky oblecena prezerala malu zemiakovu rolu. Uz par dni tu s mamou strazime cely dom aj so zahradou jej kamaratke. Zvuk klimatizacie potravin co pocuvam pri otvorenom okne uz roky, zamenili sumiace stromy, skaredy velky pes a svorka sliepok na dvore. Je to ozaj uzasne, ze ked mam chut na paradajku, staci vyjst z domu, prejst par metrov, zohnut sa za chodu pod vinicom, prekrocit velky tekvicovy list a jednu si jednoducho vziat od paradajkoveho kricku. Ziadna spotena zelovocarka, ani uzlenie igelitovych sackov pri cakani na odvazenie brigadnikom - vysokym albinom v tesku.
Ludom, co neziju cely zivot niekde v panelovom supliku to moze pripadat podivne, ale dnes som prvy krat za zivot okopavala zemiaky. Najprv som isla len robit spolocnost svojej mame. Vzala motyku opretu o drevenu sopu, zavrela psa do ohrady a zacala kopat. Zrazu mnou presiel pocit nevdacneho detska, co sa ticho prizera ako sa mama v svoj narodeninovy den zapiera motykou do zeme. Nie, ja to dokazem tiez. Aj v bielych teniskach. Skoro do kazdeho som zatala, trochu domacim prerylovala travnik, ale ten prasknuty zlty kybel bol takmer plny a ja som mala hlinu za nechtami. Ked uz lezali teple, nafuknute na alobale nevadila ani farba tenisiek, ani to ze boli trochu osekane.
Len tak pre seba som si zhromazdila zopar veci, ktore ma upokoja ked sa najdem nad niecim ohrnat nos. Rada spim pod holym nebom, nevadia mi toi-toi zachody, nekricim, ked mi pocas spanku vleti do ucha mucha, rada sa valam a posedavam po zemi, nevadi mi burina a konare zamotane do vlasov, v klude prezijem dlhodobejsiu nepristupnost sprch, nedesi ma byt odmalovana, alebo s rozsypanou spiralou pod ocami, nepotrebujem pokojny, dlhy spanok....... a este ktovie co este. V kazdom pripade sa snazim rozsirovat tento rad a pritom neskon..... sakra co to tu ja vobec pisem. Ale ved v denniku moze byt snad hocico