(tuto trosku obsiahlejsiu analyzu mozete podla chute povazovat aj za mimoriadne otriasajucu vypovde o stave mojej duse..)

avril lavigne: don’t tell me. under my skin. arista records inc., 2004.
prvý singel nového, v poradí druhého albumu, ktorého vizualizácia býva pri súčasných etablujúcich sa baby-stars už z povinnosti poznačená ambíciou odvážnejnejšie rozvinú? pôvodnú koncepciu, prípadne ju cynickým, hravým, či čoraz častejšie simplicistne sexuálnym spôsobom poprie?. schoolgirl-meets-punk a „ja som kanaďanka!“ – po tom, ako už s dostatočnou ilustratívnos?ou objasnila komickú odľahčenos? svojej mediálnej pozície Disney-rebelky, sa zdá Avril smerova? do prevereného, ale pre oko dnešného diváku už primálo prehnaného a instantne senzačného žánru „emotívnej konfesie“. ako ho zvláda nám nakoniec už predviedla v tre?om videu i‘m with you. s tým je novinka spojená viacerými formálnymi charakteristikami: tzv. kapela bola z pochopiteľných dôvodov zo záberov rituálne vylúčená, štylistický komplex je orientovaný na civilné, aspoň trochu uveriteľné vyznenie („bežné“ prostredie, neokázalý look). na druhej strane sa soundtrack odlišuje mierou hymnickej konfrontačnosti, ktorá je prirodzene odôvodnená len odkazom na akúsi peripetiu zrady, snáď aj zlyhania komunikácie a kolízie morálnych hodnotení vo vz?ahu. och áno; setting úvodných scén zdržanlivo, ale pre pozorného diváka mtv explicitne zobrazuje pokus o sexuálno-emocionálnu spreneveru, ktorému avril (sama seba charakterizuje: did I not tell you that I'm not like that girl / the one who gives it all away) snáď aj fakticky podľahla. zraniteľnos? je podporená dievčenským, nevinne intímnym oblečením, doplneným mimikou a pozíciou smutnej, rezignovanej ublíženosti (ublíženosti vari až fyzickej, ako naznačuje seba-objímajúca, defenzívna reč tela) a textom bedákajúcim nad trpkým odlúčením a ľudovou pravdou, že guys are so hard to trust. starý známy you je prvýkrát v avrilinej kariére v celej svojej anonymite a bezvýznamnosti figurálne na javisku; kompletne oblečený, na kraji postele a práve takpovediac na odchode. vzdor, výzva nekompromisného indivídua (don‘t try to tell me what to do / don‘t try to tell me what to say / you‘re better off that way), je už podľa očakávaní predvedená nepríliš racionálnou demoláciou niečoho, rozvratom systému poriadku a hodnôt – akýchkoľvek. po shopping malle a gitarách padol tentokrát za obe? inventár internátnej izby, ktorú hrdinka vo svojej občianskej všednosti obýva. prechod k fáze 2 predstavujú strihy na rovnako oblečenú avril, sediacu na posteli v izbe a hrajúcu na gitare; interpretácia týchto záberov v zmysle „kreativistického“ znovuzrodenia samostatnej, za seba rozhodujúcej bytosti sa vďaka punkovým konotáciam gitary sama servíruje.
nasleduje radikálny prechod: avril v podobe uhrančivého, a predsa nenápadného, fatálneho, a predsa neviditeľného goth démona nasleduje svojho you. je to polo-výsmešný, odvážny tieň jeho čierneho svedomia, adekvátne zahalený do pôsobivo minimalistického dark kompletu a horúčkovitého svetločerveného make-upu. oproti všetkým predchádzajúcim videám musíme subjektívne prizna? istý posun na vyššiu kvalitatívnu úroveň celkového dojmu, ktorý medzičasom dospelšia a sebaistejšia avril (resp. jej producentský tím) zanecháva. fáza 2, setting 1 – sliepňavo osvetlená a vyľudnená internátna chodba, trochu preexponované mláky na podlahe, avril lepiaca sa na steny v teatrálnej uvoľnenosti nikým nepozorovanej zariekavačky. sekvencia vrcholí verbalizáciou, ktorá mu radí, aby vypadol z jej hlavy a následne postele. fáza 2, setting 2 – soundtrackom triumfálne vypointovaný vstup lietacími dvermi na ulicu. ulicu dos? netrblietavú a bežnú, teda ak si nevšimnete, že „náhodný okoloidúci“ sú v pozoruhodnom počte zastúpení mládežou (niekedy aj dos? coolerskou – nuž, targeting si žiada svoje), a ak si narozdiel od neš?astného you nakoniec nepripustíte, že v znásobenej epifánii avril je kus znepokojujúceho panteizmu. veru, avril je ku koncu ako skutočné božstvo naozaj takmer všade a navyše naraz, ale pekne poporiadku. ešte predtým nám stihne obnaži? fakt svojej hypertrofovanej afektovanosti (či skôr nemateriálnej podstaty svojho bytia) nedbalos?ou, s akou sa takmer nechá na prechode zrazi? autom. settingom 3 a súčasne vrcholom mikro-narácie sú napokon sekvencie, v ktorom si doteraz celkom nevšímavý you ku svojej zmätenosti uvedomí, že ho zo všetkých strán obklopuje avril: alebo skôr jej obrazy. dôležitým kľúčom ku kódu tejto časti sú zábery avril na obrazovkách televízorov vo výklade, v ktorých avril naďalej performuje don‘t tell me a celkom evidentne sa prihovára svojmu podlému zvodcovi. tieto zábery sú veľmi silnou metaforou, ak nie priamym prehovorom o ontologickej hyperreálnosti (Baudrillardovými slovami) avrilinho bytia tou avril, ktorá leží v hraniciach poznateľnosti nás, divákov MTV a bežných smrteľníkov, akým je ostatne aj you. zatiaľ čo sa k nám dostáva komplexný význam avril-punkerky, avril-adolescentky, avril-poprebelky etc. v podobe simulácie, mediálne konvencionalizovaných znakov (v Peirceovej klasifikácii znakov zrejme indexov), ktoré disponujú schopnos?ou efektívne zakry? a prekry? „realitu“ jej každodenného bytia (ak takýto druh bytia vôbec vyznáva), vo virtuálnej realite klipu avril obracia svoju masku naruby a necháva sa zastúpi? svojím znakom na druhú, simuláciou simulácie, čím sa pochopiteľne dosahuje naturalizácia primárnej úrovne simulácie. tento zdanlivý paradox sa stáva celkom logickým, keď si uvedomíme, že vďaka tejto symbolickej deliacej čiare získava avril v roli podvedenej študentky razom kredit „reálnosti“; za svetom televízie, do ktorého navyše prenikla, ba priam ho ovládla vlastnou vôľou a za vlastnými zámermi, existuje ešte motivačné zákulisie jej skutočného ľudského života. zároveň ale nemôžeme prehliadnu?, že synchrónne s ovládnutím média/technológie sa vo videu jediný krát ocitajú fenomény nadprirodzena: spomínaná multiplikovaná prítomnos? avril v inak nezmenenom svete (TV vo výklade, vyklonená z taxíku, vo voyeurskej pozícii za nejakým oknom a celkom nakoniec vo svojej spektakulárnej bezprostrednosti priamo za you). máme to snáď chápa? ako mimoriadne zjednodušenú výpoveď o masovosti a pervazívnosti médií, ako halucinačné delírium výčitkami svedomia kváreného mladíka (tomu nič nenasvedčuje), alebo ako hravú narážku na fluidnos? a modularitu avrilinho bytia, v tomto konkrétnom kontexte rozšírenú o aspekt moci? ?ažko poveda?, rozsah scén je dostatočne otvorený voľnej hre s interpretáciou a preto ich nie je treba bra? nejak príliš vážne.
nič zaujímavé nás už nečaká: k nejakému zmysluplnému vyústeniu s výnimkou toho, že hlavné posolstvo bolo nakoniec novodobému Vilánimu odovzdané, sa dejová zložka neprepracuje. nakoniec, ani avril, ktorá v záverečnom zábere „stúpa“ nad úroveň ulice (pri tomto postupe by už bolo naozaj zbytočné sa pristavova? s nádejou na nejaké implicitné významy, keďže evidentne ide o celkom prázdné manieristické gesto), nezostáva nič iné, ako skrúšene konštatova?: i‘m better of alone anyway...