Dve detské nôžky v piesku sa hrajú. Zrnká štastia sa presýpajú pomedzi roztomilé pršteky odmené najsladším úsmevom z jemňunkej tváre die?a?a. Poď poď! Poď sa hra?. Rúčky už sú natiahnuté ku mne a v očiach vidím záblesk radosti. Najkrajšia ponuka akú len môžem v tú chvíľu dosta?. Stojím, váham, nemôžem. Tak rád by som si k tebe pridal môj pár nôh. Tak rád počítal zrnká ktoré sa totkli tvojích. Tak rád sa s tebou hral. Nemôžem. Zrnká piesku premieňam na slzy. Aj tích pár čo na mňa dopadlo v doprovode tvojho smiechu sa vzápätí kotúľalo po tvojej tváry. Tej tváry ktorú mám tak rád. Tvár na ktorej plač je mojím
hriechom. Tvár plná lásky. Tvár plná nenávisti. Rúčky sú schované a v očiach nemá prosba nechaj ma. Čokoľvek. Každú nemú prosbu. Všetko. Nech máš svoj detský pokoj. Pokoj.