Výlet začína v českom Bohumíne. Ľudia vchádzajú a vychádzajú z vietnamskej večierky. Potom stoja s pivom pri domoch z červených tehál. Pripájame sa. Nasajeme ducha sliezskeho mesta a nasadáme na jediný priamy vlak do Wroclawu. Všetko prebieha hladko až do príchodu na miesto. Ups, naše ubytovanie sa nachádza vedľa strojovne výťahu. Mechanické vibrovanie nám v noci veľa spánku neprinieslo, a tak ráno ešte poriešime nové ubytko a vrháme sa prehliadku Benátok východnej Európy.

Začíname v Kawiarenke św. Jadwigi, kde servírujú kávu do šálok s nápismi: Jezus moim panem či Dziękujcie Panu, bo jest dobry. Kaviareň poskytuje skvelý relax najmä v altánku v záhradnej časti. Odtiaľto je to len kúsok na Ostrov Tumski, ktorý je historickou štvrťou wroclawského biskupstva. Nečudujeme sa teda, keď v okolí ostrova nájdeme ulicu Ducha Świętego.


Kawiarenka św. Jadwigi...


...s tematickými šálkami.


Akustické zrkadlá pri wroclawskej univerzite. Vďaka tvaru umožňujú prenos zvuku medzi dvoma ľuďmi na diaľku.


Charakter Wroclawi určuje aj rieka Odra, ktorá sa rozvetvuje v centre. Jej ramená rozdeľujú mesto do viacerých ostrovov spojených mostami. Preto sa Wroclawi zvykne hovoriť aj Mesto stoviek mostov. Ďalším symbolom mesta sú sošky trpaslíkov, ktorých je viac než 800. Odkazujú na „oranžovú alternatívu“, ktorá bola formou odporu proti komunizmu. Ľudia vo Wroclawe oslavovali vymyslené sviatky, pričom sa prezliekali za trpaslíkov.


Parná lokomotíva z roku 1944 ako inštalácia Vlak do neba.


Vodárenská veža z roku 1905 v štvrti Borek.


Instagram spot. Neon Side Gallery s reklamami z čias socializmu.


Môj osobný favorit je štvrť Nadodrze, do ktorej sme zablúdili pri prechádzke (a následne sa viackrát vrátili). V mnohom mi to tu pripomínalo starý Berlín. Široké ulice, vnútrobloky, podobné mierky a výšky budov. Na spoločnú nemeckú históriu upozorňujú aj pozostatky nemeckých nápisov. Takto sa dá zistiť, kde sídlil obuvník, kde bola reštaurácia, a kde sa vyrábal nábytok. Nápisy sa zachovali len vďaka tomu, že severné časti Wroclawu boli počas vojny menej poškodené. V prvých rokoch vojny sa dokonca stala Nadodrze dočasným centrom mesta.


Železničná stanica z roku 1868.


Stanica je zatvorená, v plánovanej rekonštrukcii. Regionálnej doprave slúži ale naďalej.


Berlín? Nie. Wroclaw Nadodrze.


Mural by Blu.


Nadodrze bola od začiatku robotnícka štvrť. V blízkosti továrne a železnice. Po vojne boli Nemci vysídlení a byty obsadené. Nasledovali desaťročia zanedbávania, počas ktorých rástla nezamestnanosť, kriminalita a negatívna povesť štvrte. Až v posledných rokoch sa Nadodrze postupne mení. Kaviarne, umelci, hipsteri. Gentrifikácia v plnom prúde. Stále sa tu však dajú nájsť autentické miesta. Skvelá je vlaková stanica a jej okolie. V parkoch postávajú skupinky chlapov v teplákoch. Na tom istom mieste sme ich našli aj na druhý deň. Zážitok sú vnútrobloky a bytovky, do ktorých sa dá nahliadnuť. Vŕzgajúce drevené schody, opadané omietky, zápražie s rokom výstavy domu 1907. O to väčšiu atmosféru to má v daždi a poobednom tichu.


Ulica s pôvodnými domami. Na budove vľavo zachované logo niekdajšieho pivovaru.


Random chodba v jednom z domov.


Prítomnosť Nemcov pripomínajú staré reklamné maľby. Niektoré sa stratili pod novými fasádami, niektoré sa zachovali aj po rekonštrukcii.


Blízkosť tovární pritiahla do Nadodrze robotníkov. Dnes štvrť prechádza rekonštrukciou.


Boli sme tu 5 nocí a stále sme nevideli všetko. Okrem Wroclawu sme si spravili výlety do okolitých miest. Jeden deň Zgorzelec/Görlitz, druhý Walbrzych. (K tomu sa snáď dostanem v blízkej dobe). Potešila cena mestskej dopravy, ktorá sa drží na 0,75 € za 15 minút. Výhodne sa dalo vyriešiť aj jedlo. Konkrétne v mliečnych baroch Bar Mleczny Miś a Bar Karmazyn Hala Targowa. Celkovo, milé prekvapenie a ukážka toho, ako Poľsko ide hore.

Dovolenka na východe Slovenska a zopár záberov z nej. Motanie sa po miestach, ktoré boli na mape (a niekedy aj nie). Intenzívne a plné prekvapení, ako vždy v týchto končinách.


Železničná stanica Bánovce nad Ondavou.


Prístrešok Kozmodrom pod Morským Okom. Autor sa inšpiroval prístreškom z Vysokých Tatier.


Morské Oko. Okrem pokoja pri vodnej ploche tu možno nájsť aj kaštielik postavený grófkou Szechenyi a bufet, kde plechovka piva stojí 3,50 €.


Remetské Hámre. Motorový rušeň pripomína, že k Morskému Oku kedysi viedla aj železnica.


Vojany. Nápis, ktorý už dlho registrujem a konečne sa podarilo obzrieť si ho zblízka.


Pieskoviská za obcou Beša. V pozadí elektráreň Vojany.


Vstup do domu v obci Beša.


Bývalé kino v Kráľovskom Chlmci. Kúsok od neho nás odchytil Berti Gönczy. Chlapík, čo kúpil miestnu zrúcaninu Csonkavár a opravuje ju spolu s archeológmi. Ak náhodou zablúdite do Chlmca, ozvite sa mu. Možno vám zmení pohľad na mesto, tak ako nám.


Synagóga. V Kráľovskom Chlmci je aj v súčasnosti malá židovská komunita. Ako nám prezradil Berti, ide vlastne o dve rodiny, ktoré sú rozhádané. Jedna rodina má kľúč od synagógy, druhá od cintorína.


Židovský cintorín. V uličkách Chlmca by sme ho ťažko našli. Zaviedol nás sem náš sprievodca a po ceste nám ukázal aj ďalšiu zaujímavosť. Otvárateľné strechy na rodinných domoch, ktorých účelom bolo bližšie spojenie s Bohom.


Niekde medzi Tibavou a Orechovou. Bývalý motorest, benzínka a kamióny smerujúce na Ukrajinu.

Orlické hory vyzerajú dobre už na mape. Tiahne sa nimi pás opevnení vybudovaných v medzivojnovom období a hneď vedľa je hranica s Poľskom. Táto oblasť bola tiež súčasťou Sudet, čo je prísľubom svojskej atmosféry. Základňu sme mali v Rokytnici v Orlických horách, odkiaľ sme si robili výlety.

Mezivrší – Pěticestí – Velká Deštná – Šerlich
Na Mezrivrší jazdí v sobotu len jeden autobus. Vyvezieme sa ním, nech sme bližšie k hrebeňu Orlických hôr. Potom už je to jednoduché, stále po červenej. Vchádzame do chladného a zahmleného lesa. Pri Kunštátskej kaplnke a vrchovisku už kráčame v krátkych tričkách. Tento úsek je zároveň najkrajšou časťou dnešnej turistiky. Čím viac sa blížime k Veľkej Deštnej, tým viac pribúdajú aj ľudia. Vybavíme vyhliadku a ideme na olovrant do Masarykovej chaty, ktorá práve oslavuje 100 rokov. Tu nás pobaví mladá slečna, ktorá sa lúči s personálom slovami Goodbye motherfuckers. Ešte si odskočíme jednou nohou do Poľska, ktoré je pár metrov od chaty a potom začína pršať. Až do rána. Dokonalý timing.


Vstupujeme do lesa.


Kunštátska kaplnka a vrchoviská.


Masarykova chata.


Panské Pole – Tvrz Hanička – Vysoký Kořen – Neratov
Dnes bude poprchať celý deň. Odvezieme sa na Panské pole a prvou našou zastávkou bude tvrz Hanička. Tu nazrieme aj dovnútra. Hanička bola vybudovaná v 30. rokoch ako opevnenie, ktoré malo udržať nápor Nemcov, dokým nepríde pomoc zo zahraničia. Nestalo sa tak. Hanička bola bez boja odovzdaná Wehrmachtu a neskôr ju okupuje sovietske vojsko. Dnes je kultúrna pamiatka a jedným z mnohých objektov, ktoré boli vybudované pozdĺž hranice s Nemeckom. Od Haničky pokračujeme cez les do Neratova. Bývalej vysídlenej dediny, kde sa život vrátil vďaka organizácii Sdružení Neratov. Bola tu zriadená chránená dielna pre ľudí s postihnutím, obnovený kostol, založený pivovar a mnoho ďalšieho. Ak by som mal odporučiť len jedno miesto z Orlických, bol by to práve vďaka svojmu príbehu Neratov. A opäť sme nazreli aj do Poľska, keďže dedina leží takmer na hranici.


Prichádzame do Neratova.


Vo vnútri kostola.


Vrchní Orlice – Bartošovice – Zemská Brána – Klášterec nad Orlicí
Výlet začíname pri kostole vo Vrchnej Orlici, ktorý nás upútal cestou z Neratova. Už na pohľad je to zvláštne miesto. Ani šofér autobusu tú zastávku nepozná, lebo tam vraj stojí len málokedy. Kostol sv. Jana Nepomuckého je pozostatkom nemeckej dediny Hohen-Erlitz. Otvorený je nepretržite a možno v ňom vyjsť na chór, aj do sakristie, kde majú hniezda lastovičky. V okolí kostola sú pozostatky hrobov a poéziomat, ktorý prehráva pesničky od Trabandu, Zuzany Navarovej a tiež informácie o tom, že bývalí obyvatelia Vrchnej Orlice našli svoj nový domov pri Baltskom mori. Od kostola pokračujeme popri Divokej Orlici k hraničnej obci Bartošovice. Tu si spravíme odbočku do poľského Niemojówa, kde nám ďalší kostol pripomína prítomnosť sudetských Nemcov. Ďalej sa zastavíme až v turistickej chate U Rampušáka a následne cez Zemskú bránu prejdeme do Klášterca nad Orlicí.


Kostol sv. Jána Nepomuckého vo Vrchnej Orlici.


Hroby v okolí kostola.


Na ceste k Divokej Orlici.


Pri kostole v poľskej obci Niemojów.


Bunker. Aspoň jeden tu musí byť. Tento konkrétne je niekde pri Zemskej bráne.

Oblasť Orlických hôr je celkovo bohatá na zrážky. Nám pršalo každý deň, čo ale k výletu do hôr patrí. A aspoň sme mali príležitosť využiť saunu na ubytku, ktoré dávam ako budget friendly tip pre tých, čo sa sem vyberú. My sme dovolenku končili so slovami: nemôžeme zostať ešte o pár dní dlhšie?

Pôvodne som sa chcel nechať prekvapiť a ísť do Istanbulu nepripravený. Nakoniec som si prečítal knihu od Orhana Pamuka – Istanbul, spomienky na mesto. Pamuk sa v knihe vracia do minulosti a snaží sa nájsť podstatu, ktorá by definovala jeho rodné mesto. A tu rozmýšľam, ako sa to mne podarí za 5 nocí? Našťastie, našim sprievodcom po meste bol kamarát Ege, Istanbulčan srdcom a historik architektúry, ktorý nám ukázal rôzne tváre Istanbulu.

Istanbul 1: Zoznámenie sa s Bosporom a úvod do histórie.
V prístave Kadıköy nasadáme na loď. Ege rozpráva o železničnej stanici Haydarpaşa, okolo ktorej práve plávame. Navrhli ju nemeckí architekti. Rovnako ako priľahlý vlnolam, ktorý dostal Istanbul do daru od Nemcov. Z vrchného poschodia lode sa pred nami rozprestiera Bospor. Myslím na Pamuka, keď písal o Bospore ako niečom, z čoho Istanbul čerpá silu. A rovnako na bizarný fun fact o zálive Zlatý roh, ktorý prešiel povrazolezec na lane natiahnutom medzi dvoma loďami, aby oslávil obriezku princa Mustafu, syna sultána Ahmeta III.
Na európskej strane nás Ege sprevádza po uliciach a nestíhame vstrebávať informácie. Schody Camondo postavené prominentnou židovskou rodinou. Galéria SALT umiestnená v bývalej budove centrálnej banky Osmanskej ríše. Najstaršia podzemná lanovka v kontinentálnej Európe a presun zo štvrti Karakoy do Beyoğlu. Jeden kostol, druhý kostol a turecká káva v uličke. Odtiaľ rovno do krčmy v pasáži, kde nám Ege prezrádza jedno z gastro pravidel Istanbulu: kde sú k tebe milí, tam to nie je dobré. A má pravdu, krčma má úprimnú atmosféru aj bez úsmevu čašníkov.
Nevynecháme ani známe námestie Taksim. Teraz už aj s mešitou, ktorú nechal postaviť Erdogan neďaleko pamätníka Kemala Atatürka. Prechádzame okolo mužov, ktorí na vozíkoch nesú celý svoj majetok a práve odpočívajú na križovatke. V uličkách nižšie sa pred nami objaví Múzeum nevinnosti, ktoré otvoril Orhan Pamuk. A okruh zakončíme v prístave medzi rybármi pri západe slnka.


Pouliční predavači. Osobitá kapitola Istanbulu. Vlajky, zapaľovače, servítky, zrno pre holuby...


Sobotné popoludnie na schodoch Camondo.


V krčme v pasáži sa stále niečo deje. Stačí si sadnúť a pozorovať.


Odpočinok na križovatke.


Istanbul 2: Spomalenie na ostrove Büyükada.
Druhý deň začína opäť plavbou z prístavu Kadıköy. Tentokrát ideme na Princove Ostrovy. Konkrétne na posledných z nich, ostrov Büyükada. Spolu s nami sa plaví kopec ďalších ľudí, ktorí si idú užiť nedeľu mimo Istanbulu. Tí šikovnejší si môžu pozrieť aj štyri ostrovy za deň, loď zastaví na každom. My ideme výletným tempo a z lode obzeráme drevené stavby na ostrovoch. Spomínam si na Yali z Pamukovej knihy. Skvostné paláce na nábreží, ktoré si nechali postaviť popredné osmanské rodiny. Žiaľ, väčšina z nich zhorela pri požiaroch, ale pri návšteve Princových ostrovoch sa dá stále niečo zachytiť z atmosféry starého Istanbulu.
Väčšina návštevníkov Büyükady ide na najvyšší vrch ostrova. Tu sa nachádza starý kostol a bývalý sirotinec, ktorý je jednou z najväčších drevených stavieb v Európe. Pôvodne bola stavba konštruovaná ako hotel s 206 izbami a kasínom. Ale keďže hazard v Osmanskej ríši neprešiel, budova nakoniec pripadla cirkvi a stal sa z nej sirotinec, ktorý fungoval do roku 1964. Odvtedy je prázdny a chátra v obklopení borovicového lesu a Marmarského mora. Naozaj miesto so silnou atmosférou.
Dole v prístave tiež vládne duch starých čias. Na kávu si sadneme do podniku s názvom Hasan Dede. Ani vlastne nevieme, či je to kaviareň, reštaurácia alebo penzión. Zvnútra vyjde starý pán a začne znášať na stôl. Kozí syr, syr s bylinkami, kurací pilaf, med, chlieb namočený vo vode... A vyúčtuje to tak nejak pocitovo. Rovnako dobrá atmosféra je aj v antikvariáte, kam dolieha spev zo skúšky miestneho súboru. Na Büyükade sa ruch mesta stratil a čas spomalil. V porovnaní s tým, ako plynie v Istanbule, je to naozaj citeľné. Navyše, keď sa vrátime z ostrova, hrá sa práve zápas medzi Galatasaray a Besiktas.


Bývaly sirotinec ukrytý v borovicovom lese ostrova Büyükada.


Posedenie u Hasana Dedeho.


Siluete Istanbulu nedominuje žiadna jednotlivá stavba. Rovnaké miesto v panoráme mesta zaberá Suleymanova mešita, Hagia Sofia či mešita na námestí Beyazit.


Istanbul 3: Od Orient Expressu k židovskej štvrti.
Dnes sa na európsku stranu prepravíme vlakom cez tunel popod Bospor a vystúpime na stanici Sirkeci. Konečnej zastávke slávneho Orient Expressu. Budova stanice sa od roku 1890 nezmenila a cestujúcich púta farebnými okrúhlymi vitrážami. Jej súčasťou je aj reštaurácia s nahodenými čašníkmi, ktorá nadväzuje na staré časy Orient Expressu, ale aj tradičný bufet pre bežných cestujúcich. Dnes sa už do Paríža odviezť nedá, ale reklamy lákajú na nočné vlaky do Sofie.
Zo stanice Sirkeci sa vychádza rovno do rušných ulíc štvrte Fatih. Odporúčam obzrieť si art noveu budovu Vlora Hanı, ktorá je v blízkosti. Naopak, ak sa chcete vyhnúť preplneným miestam, vynechajte Grand Bazaar. Lepším programom je napríklad návšteva Novej mešity alebo malého bistra Serkan Usta, kde sa dá vyriešiť obed za pár lír.
Pri Novej mešite sme si dohodli stretko s Egem. Fascinuje ma tu stánok, v ktorom pán predáva misku zrna za 15 lír. Pre deti, ktoré chcú kŕmiť holubov. Celkovo, pouliční predavači sú pre mňa osobitou kapitolou Istanbulu. Čističov topánok vidno na každom kúsku. Častí sú tiež predavači zapaľovačov alebo vlajok. Najväčší bizár bol pán s váhou, ktorý pozýval ľudí, aby sa odvážili. Fascinujúca je tiež schopnosť zmeniť tovar v prípade zmeny počasia. Napríklad zapaľovače sa vedia v okamihu zmeniť na dáždniky.
Po príchode Egeho berieme električku a ideme do časti Balat, kde nás zase čaká celkom iný Istanbul. Bývalé židovské centrum je dnes plné trojposchodových farebných domov a malebných kaviarní, ktoré pozývajú na posedenie. Svoje miesto si nájdeme v podniku Forno a zostaneme tu až do odchodu poslednej lode, ktorá nás prepraví cez Bospor.


Reštaurácia Orient Express. Pre unavených cestujúcich, ktorí prišli napríklad z Paríža.


Grand Bazaar. Tu zoženiete všetko.


V uličkách bývalej židovskej štvrte Balat.


Nočná plavba do ázijskej časti.


Istanbul 4: Za majestátnosťou mešít a posledná loď cez Bospor.
Deň začína, ako inak, plavbou loďou do európskej časti. A vyhláseným kebabom pri Grand Bazaare. Je neskoré poobedie a zdá sa, že dnes už nič nezažijeme. Ale to ešte nevieme, že máme pred sebou návštevu významných mešít. Začíname v Hagia Sofia, pôvodne kresťanskom chráme. Vstup dovnútra stojí 25 eur, aj to len na balkón. Ege má k tomu výhrady a hovorí, že majestátnosť Hagia Sofia treba zažiť zospodu, z koberca. Ale aj napriek tomu nepovažuje chrám za prefláknutú turistickú pamiatku a hovorí o jej architektúre ako o inšpirácii pre ostatné mešity.
Ďalej pokračujeme k Laleli Mosque, kde si obzeráme vtáčí palác na stene mešity. Ornamentálne a detailné „búdky“ pre vtákov sa vraj v Osmanskej ríši stavali z dôvodu získania si priazne Boha. Aj keď je Istanbul rušné miesto, často sa stane, že počuť spev vtákov. Vtáčie paláce sa okrem Laleli Mosque nachádzajú na viacerých mešitách.
Suleymanova mešita je jedna z najväčších postavených v Osmanskej ríši a Egeho srdcovka. Rozpráva nám nepretržite význame každého jej prvku a o tom, čo si máme všímať. Nielen v interiéri, ale aj v priľahlej záhrade. Naozaj zážitok. Poslednou z mešít je Rüstem Pasha, ktorá je zase známa kachličkovým zdobením s kvetinovými vzormi.
Po intenzívnom výklade ideme opäť do bývalej židovskej štvrte Balat. Do krčmy, kde visia tabule o zákaze fajčenia, a aj napriek tomu všetci fajčia. To Ege komentuje stručne: To je Istanbul, no rules. V krčme posedíme dlho, deadline je posledná loď na ázijskú stranu. A keď prechádzame cez galatský most, na ktorom sú rybári aj počas noci, spomeniem si poslednýkrát na Pamuka. Práve týchto rybárov spomína v knihe v súvislosti so slovom hüzün. Pocitom, ktorý znamená vidět scény a vybavovat si vzpomínky, v nichž se město samotné stává věrnou ilustrací. Pocit, ktorý vyjadruje náladu a podstatu Istanbulu ukrytú v melanchólii.


Mešita Rüstem Pasha a kachličkové ornamentálne zdobenie.


Laleli Mosque a vtáčie paláce postavené ako prejav úcty k Bohu.


V záhrade Suleymanovej mešity.


Kniha o Istanbule od Orhana Pamuka vyšla pred dvadsiatimi rokmi a odvtedy sa veľa zmenilo. Pamuk písal o odpadkoch, zápachu a nebezpečenstve bočných uličiek. To sa zmenilo a potvrdil nám to aj Ege. Mesto sa za posledné roky zmodernizovalo, a že ešte donedávna by sme niektoré podchody museli v noci vynechať... Ak je niečo z Pamukovej knihy stále aktuálne, je to rozdelenie mesta na európsku a ázijskú časť: Nejvetší předností Istanbulu je schopnost jeho obyvatel vidět své město očima Západu a Východu současne. Často se už ze způsobu, jakým lidé popisujú určité historické události, pozná, zda stojí na pozici Východu nebo Západu. Pro obyvatele Západu znamená 29. květen 1453 Pád Konstantinopole, pro obyvatele Východu je tento den Dobytím Istanbulu.
A samozrejme aktuálny je aj Bospor: Mít možnosť vidět Bospor, třeba zdálky, je pro rodáka z Istanbulu věcí duchovního významu, což vysvětluje, proč jsou okna s výhledem na moře něčím jako mihráby v mešitách, oltáře v křesťanských kostelech nebo tevany v synagogách, a proč jsou všechny židle, pohovky a jídelní stoly v našich obývacích pokojích situovaných k Bosporu postaveny tak, aby směřovaly k oknu.
Aj pre nás sa stal Bospor a rozdelenie mesta témou výletu, keďže sme každý deň pendlovali medzi Európou a Áziou a pri pokojnej plavbe lode komentovali rozdiely medzi oboma časťami. Navyše, po pár dňoch nás začalo bolieť hrdlo. Aké symbolické! Keďže turecké slovo pre Bospor je totožné slovom označujúcim hrdlo.

V Budapešti vybavíme obed a nasadneme na IC70 do Timisoary. Cesta cez Maďarsko je všedná až nudná. O rozptýlenie sa postará sprievodca, ktorý nás chce vysadiť v Kétegyháze, kde okrem benzínky asi nič nie je. Dôvod? V maďarských vlakoch nemožno kombinovať lístok na vnútroštátnu a medzištátnú dopravu. Zuzka to ale nakoniec vyrapuje a sprievodca nás nechá pokračovať. Nasleduje dlhé čakanie a golden hour v Lőkösháze a potom v rumunskom Curtici, kam pokračujú len dva, kompletne prázdne vozne. Tu nás skontroluje sprievodca so zlatým zubom, ktorý si následne odbalí klobásu. Vlak sa ešte hodinu v tme vlečie až na konečnú. Timisoara Nord.

Prvé mesto s verejným osvetlením
Timisoara je mesto mnohých prvenstiev. Ako v prvom meste v monarchii tu bolo zavedené verejné osvetlenie (z olejových lámp) a ako v prvom v Európe elektrické verejné osvetlenie. Prichádzame po tme a nasvietené budovy na námestí na nás naozaj urobia dojem. Ten pretrvá aj za dňa. Rieka Bega, milión holubov, krásne vnútrobloky, kávová kultúra a výstava obrazov Caravaggia. Timisoaru prezývajú aj „malá Viedeň“, a tejto prezývke nezostáva nič dlžná.


Náhodný vnútroblok.


Caravaggio pod prísnym dohľadom.


Zuzka sa zoznamuje s miestnymi.


Prvé mesto oslobodené od komunizmu
Ďalším prvenstvom Timisoary je jej oslobodenie od komunizmu v rámci Rumunska. Na prechádzke mestom narazíme všade na nápisy, ktoré pripomínajú 30te výročie od revolúcie. Tejto téme je venované celé múzeum - Memorialul Revolutiei. Revolučná nálada vládne aj večer námestí, kde muž púšťa ľudovky z reproduktora a máva rumunskou vlajkou. Do toho kričí niečo ako: polícia, korupcia, polícia, korupcia...


West City Radio. Rádio pre západ Rumunska.


Kostoly a synagógy na každom kroku.


Večer na námestí Piața Unirii.


Prvé mesto s pivovarom
Počas večernej prechádzky sa dá toho objaviť viac. Fascinujú ma úzke uličky so starými domami, popri ktorých jazdí električka. A to, že hocikde sa predo mnou zjaví nejaký kostol. V Timisoare je ich viac než 30. Náhodou som sa zatúlal aj k prvému pivovaru v Rumunsku – Timisoreana, ktorý leží v štvrti Fabric. To je časť mesta, ktorá sa vyhla rekonštrukcii a zachovala si ráz starej Timisoary. Hneď ďalšie ráno tu začíname deň a ideme po stopách štvrte, kde v 19. storočí žila väčšina mesta a miešali sa kultúry. Srbský kostol, maďarská architektúra, židovská synagóga. To všetko v kontraste s priemyslom. Keď po návrate domov myslím na Timisoaru, spomínam si práve na Fabric.


Prechádzka po štvrti Fabric.


Holuby. Všade holuby.


Skoré ráno na stanici Timisoara Nord.


Stojíme na stanici Timisoara Nord a začína svitať. Je strašná kosa a spolu s nami tu stojí pár ďalších ľudí a železničiarov. Všetci čakáme na vlak z Bukurešti. Prichádza pán, ktorý nám po rumunsky naznačí, že ho máme nasledovať. Potom začne niečo rozprávať a zo slova „oră“ vydedukujeme, že vlak bude meškať hodinu. Pán nás zavedie do čakárne a usadí hneď vedľa sbs-kára. S príchodom vlaku nás príde vyzdvihnúť a odprevadí priamo k nášmu vozňu. Mení sa lokomotíva. Stojíme. A toto sa opakuje počas cesty niekoľkokrát. Unaví to aj maďarskú sprievodkyňu, ktorá sa rozhodne, že si zdriemne. Veď okrem nás vo vozni už takmer nikto nie je. A v tejto nálade dorazíme až do stanice Budapest-Keleti.

Jeseň sa ma pýta, kde som bol v lete a ja myslím na Vejprty. Mestečko v Krušných horách, v ktorom to "srší" pohraničnou atmosférou. Prišli sme sem čisto zo zvedavosti, lebo mestá na hranici majú vždy niečo do seba. Platí to aj o Vejprtoch.

Prvou zastávkou je Námestie T.G. Masaryka. Tu sa otvára otázka: Kde sú ľudia? Pozeráme cez výklady do bývalej kaviarne. Na stoloch sú odložené tanieriky s lyžičkami a vo vázach suché kvety. Podobný obraz sa naskytne aj pri pohľade do hotela, řeznictví, obchůdku s krušnohorskou tvorbou... Všade prázdno.

Ďalej si dávame za cieľ budovu železničnej stanice. V minulosti významné a strategické miesto, ktoré spájalo Česko so Saskom. Z pôvodnej budovy, historickej pamiatky, zostala sotva štvrtina. V letných mesiacoch tu zastavuje počas víkendov niekoľko vlakov, ďalej pokračujú do Nemecka.

Najživším miestom, minimálne vizuálne, je hraničný prechod Vejprty-Bärenstein. O pozornosť okoloidúcich tu súperia Asia Shop a Večerka - Nejlevnější ceny ve městě. Ich sortiment je takmer totožný. Fejkové bundy Yakuza, dresy futbalových klubov, záhradné sošky - trpaslíkovia, žabiatka, penisy...


Vizuálne bohaté privítanie.


Večierka na hraničnom prechode. Miesto, kde sa snúbi minulosť s prítomnosťou.


Trpaslíci, žabičky, penisy...

Sedíme v krčme v kultúrnom stredisku. Pán s mulletom započuje slovenčinu a prihovorí sa nám. Pochádza z Oravy a vo Vejprtoch žije od roku 1973. K rozhovoru sa pripojí aj jeho kamarát a začína debata o zlatých časoch v meste: "Jooo kluci, tady to byla kdysi malá Praha. 40 hotelů a hospod. Tady se vyráběli ve velkým textil a pušky." Pýtam sa, čo vo Vejprtoch treba vidieť dneska. Pán po chvíľke premýšľania odpovedá: "Hřište je hezký."

V súčasnosti žije vo Vejprtoch do 3000 ľudí. V časoch pred vojnou to bolo 11 000, z toho Česi tvorili asi 0,1 % obyvateľov, zvyšok boli Nemci. Po vojne prebehol odsun asi polovice Nemcov; neskôr emigrovali z Československa po stovkách. Z nemčiny pochádza aj (pre mnohých úsmevný) názov Vejprty, ktorý vznikol zo slova Wigberht.




Zo zatvorených podnikov by sa dal spraviť samostatný album.


Restaurant Café Böhm. Pozostatky po Nemcoch vidieť dodnes. V nápisoch na budovách, aj architektúre.


Kríž na križovatke.


Neaktualizovaná, no stále aktuálna.


Kino Krušnohor. Neprekvapivo nefunkčné.

Na zastávku autobusu ideme po Moskovskej ulici. Z okien bytovky sa z prvého poschodia vynoria dve hlavy. Jedna suseda hovorí druhej: "Vystrčím palici a koukám. Stále něco nové objevím." To je veta, ktorá sa mi v súvislosti s Vejprtmi zapísala. Mám pocit, že celkom dobre vystihuje mesto a je v nej aj niečo ako návod na život vo Vejprtoch.

...nezomrieť
Atmosféru tohto mesta ťažko zachytiť. Je to všadeprítomný futbal. Pocta Maradonovi na stenách každej ulice. Sú to chlapci s loptou na námestí Piazza del Plebiscito a pes v drese Neapolu. Je to španielska štvrť. Úzke uličky plné trúbiacich skútrov, svätých obrázkov a street artu od Cyop&Kaf. Je to ulička s betlehemami po celý rok, ukrytých dokonca aj v koťogu. Je to káva, sfogliatella a rodné mesto pizze. Sú to graffiti. Strašne veľa graffiti, aj na univerzitách a kostoloch. Špinavé ulice a chlapi, ktorí hrajú karty. Vôňa prádla, kávy, kostolov. Dopravný systém, ktorý sa nedá pochopiť ani po troch dňoch a atmosféra, ktorá neutícha. Treba zažiť.


Street art v Quartieri Spagnoli. Naľavo reprodukcia plagátu od Johna McConnella. Napravo jedna z mnohých prác v tejto štvrti od Cyop & Kaf.


Diego Maradona a.k.a D10S všade a v každej forme.


...spomaliť na Ischii
Po divokom Neapole nasleduje oddych na pokojnej Ischii. Preplavíme sa sem z Pozuolli a rovno sa ideme kúpať na pláž pred Aragónskym hradom. V noci po dlhých horúčavách prší a more sa búri. Na druhý deň sú na pláži Maronti zložené slnečníky a pobrežie s čiernym vulkanickým pieskom máme sami pre seba. Ideme sem autobusom, ako všade na ostrove. Veď prepraviť sa z jedného konca ostrova na druhý trvá sotva 20 minút. Čo vidieť na druhom konci v meste Forio? Okrem pláží aj úžasnú botanickú záhradu La Mortella, ktorú založila Susana Walton.


Najlepšie ihrisko je na námestí Piazza del Plebiscito. Najlepšie rande na pobreží.


Niečo z atmosféry Neapolu aj na Ischii. Napravo pán s tetovaním: I´m from Naples.


...odskočiť si na Procidu
Keď hovoríme o Ischii ako o peknom ostrove, o Procide môžeme povedať, že je malebná. Prichádzame sem na obed, keď študenti na skútroch vyrážajú do úzkych uličiek. Ako pre všetkých turistov, aj pre nás je cieľom Terra Murata, odkiaľ je výhľad na farebnú Corricellu. Rybársku dedinu, na ktorú lákajú letecké spoločnosti, keď propagujú Neapol. Atmosféra Procidy však s Neapolom nemá spoločné vôbec nič. Je to niekoľkokrát spomalená verzia toho, čo sa deje na pevnine. Pohoda, pláže a prechádzka z jedného konci ostrova na druhý za 20 minút. Ako výlet na jeden deň, akurát.


Botanická záhrada La Mortella vo Forio.


Malebný ostrov Procida.


Výlet do Kampánie je výlet kontrastov. Priemyselný juh ponúka živú a na zážitky bohatú atmosféru. Ale tiež veľa histórie, keďže len pol hodinu vlakom od Neapolu sú fascinujúce Pompeje. Ostrovy v okolí sú zase ideálne na spomalenie a oddychovú dovolenku. Pôvodne sme plánovali ťahať smerom na juh, ale nakoniec sme od toho upustili a pobrežie Amalfi celkom vynechali. Aj tak sme nestihli pochodiť všetko. Týždeň by bol akurát tak na samotný Neapol. Čiže lokalita hodná dlhšej návštevy, arrivederci.


Neapol vnútroblokový.


Neapol tajomný.

Po štyroch rokoch sme sa vrátili do toho cípu na mape. Tentoraz sme išli až na poslednú zastávku vlaku - Javorník ve Slezsku. Ako už názov napovedá, bola to dovolenka v Sudetoch s jemne poľským nádychom.


Tančírna v Račím údolí je krásne miesto s atmosférou. Obdivuhodné je, že aj po 100 rokoch stále slúži svojmu pôvodnému účelu - tancovaniu. Okrem toho tu bývajú aj koncerty a výstavy. Vznik Tančírni súvisel s Nemcami a jej chátranie po vojne s ich odsunom. Rekonštrukciu odporúčam pozrieť osobne. Pre mňa jedno z naj miest, čo som videl v českom pohraničí.


Čertovy kazatelny s výhľadom na Račí údolí.


Stúpaním k poľským hraniciam sa dostaneme k dedinke Zálesí. Kedysi tu stál kostel sv. Barbory. Dnes je tu húpačka pro Barborku a tajomná atmosféra, ktorú ponúka blízky nemecký cintorín a minimúzeum v bývalej márnici.


Zuzka píše odkaz Vendule Chalánkové. V kapličke sv. Urbana pri poľských hraniciach sme koláž od nej rozhodne nečakali.


Sanitárny deň v kostole v Travné. V tejto obci určite netreba vynechať návštevu poctivej českej hospody U Oravců.


Nedávna história v podobe nemeckých nápisov vs. dávna história v podobe zámku (za stromom). Návštevu zámecké půdy sme dostali ako tip a tento tip posúvame ďalej tým, ktorí sa chcú prechádzať v bludisku starých krovov a hodinových strojov.


Kostol na Boží hore sa nám zjavil pri turistike pred štyrmi rokmi a neskôr na grafikách od Jaromíra99. Výstup na toto miesto sa odporúča spojiť s posedením v kaviarni Eleanor v neďalekej Žulové.


Oblasť okolo Žulové ponúka kúpanie v zatopených lomoch. Transgranit je štvrtý lom, ktorý sme navštívili. Rovnako pekný ako tie ostatné. S vážkami, kačkami a užovkami, na ktoré spomínali miestni dôchodcovia: "Minule nás tady naháněla užovka obojková".


Najsvetlejšia tma je počas golden hour.

Všetko sa do fotiek nezmestilo. Napríklad návšteva Bíle Vody, ktorú spopularizovala Kateřina Tučková. Kto knihu nečítal, môže sa s príbehom rehoľných sestier oboznámiť v Múzeu izolace, internace a integrace. Za návštevu stojí aj hospoda v Bíle Vode a jazierko za liečebňou. Osobitý zážitok má večierka v Javorníku. Jeden týpek v tričku Silesian Patriot si kupuje salám, druhý si pýta kusovku za 9 korún. Malé detaily, ktoré vytvárajú veľkú atmosféru najzápadnejšej časti Sliezska.

Železničná trať Chomutov-Vejprty vznikla z dôvodu prepravy hnedého uhlia. Okrem nákladných vlakov po nej jazdili aj osobné vlaky, ktoré prepravovali ľudí do práce a dokonca rýchliky z Prahy. Po vojne a odsune Nemcov začal význam trate upadať a hrozilo ukončenie prepravy. Našťastie, trať pokračuje až do Nemecka a prepravy sa chopila spoločnosť Die Länderbahn, ktorá vypravuje cez víkendy 3 páry vlakov. Výnimočne jazdí tiež historický vlak - Hurvínek.

Vlak vyráža z Chomutova (355 m.n.m.) a stúpa do výšky až 900 m.n.m. Cesta ponúka výhľad na horskú krajinu Krušných hôr s baníckou históriou. Miest, kde by sa dalo zastaviť, je veľa. My sme si zhodou okolností vybrali tie, ktoré súvisia s históriou železnice.


Výtopna Křimov
Na železničnej stanici Křimov sme sa zdržať neplánovali, ale vtiahol nás čulý ruch. Práve tu stál naštartovaný Hurvínek (alebo v železničiarskom slangu - Hurvajs), ktorý vyrážal na svoju prázdninovú jazdu. Dlhšia zastávka v Křimove nebola náhoda. Vláčik prevádzkuje združenie LOKO-MOTIV, ktoré tu zároveň robí prehliadky vo "výtopni Křimov". Partia nadšencov sa môže pochváliť jednou z najstarších parných lokomotív v Česku. Ďalej opravujú Věžák, Bardotku a v starom vagóne ponúkajú občerstvenie a prospekty združenia LOKO-MOTIV. Spolok má plány tak na tri ľudské životy a robí naozaj dobrú robotu. Ako jeden z jej členov povedal: "na tohle musíte bejt praštení kolejí".


Posedenie pri jednej z najstarších parných lokomotív v Česku.


V depe.


Odbočka: Křimov–Reitzenhain
Z Křimova sa vydávame po stopách zaniknutej trate, ktorá spájala Rakúsko-Uhorsko so Saským kráľovstvom. Aj po tejto dráhe sa prepravovalo uhlie a cez vojnu po nej premávali rýchliky do Chemnitzu. Po vojne a odsune Nemcov trať stráca význam a zaniká. Na vyvýšených násypoch dnes rastú stromy a sem-tam vidieť zbytky mostov či koľají. Výrazným pozostatkom je viadukt cez rieku Chomutovka, kde sa dajú ešte vidieť staré pražce. Kúsok ďalej stála aj stanica Hora Svatého Šebestiána, no z nej už nezostalo vôbec nič.


Piliere viaduktu cez Chomutovku.


Pozostatky trate do Reitzenhainu.


Vagony na horách
O tomto projekte som tu písal pred dvomi rokmi. Redaktor z Českého rozhlasu kúpil železničnú stanicu a zachránil ju pred zbúraním. Dotiahol sem tiež staré vagóny (hytláky) a ponúka ich ako horské ubytovanie, keďže práve neďaleko Kovařskej vystúpa vlak do výšky 900 m.n.m. Ako sme sa mohli presvedčiť, projektu sa darí výborne. Ubytovanie vo vagónoch je vybookované aj na mesiace dopredu. Čo sa týka prerábky stanice, pracuje sa aj na interiéri, ktorý má slúžiť tiež verejnosti. Tešíme sa teda na kontrolu v budúcnosti. Hoci partia je názoru, že celé to dokončia "o 250 let."


Stanica Kovařská. S novou strechou a obnoveným nápisom.


"Hytláky", v ktorých sa dá ubytovať.


Nádraží Vejprty
Posledná zastávka, v ktorej vlak zastaví na českej strane sú Vejprty. Mesto, ktoré ma zaujalo svojskou atmosférou, ale aj nádražím. Respektíve tým, čo z neho zostalo. Vejprtské nádraží spájalo Česko so Saskom a sídlila v ňom colná správa, reštaurácia aj pošta. Budovu sa nepodarilo vyhlásiť za kultúrnu pamiatku a bola z veľkej časti zdemolovaná. Koniec koncov, podobne ako ďalšie stanice v Krušných horách (Rusová, Mědenec - zastávka).


Nádraží Vejprty dnes...


...a v čase najväčšej slávy.

Sedeli sme na lavičke na konci dediny a prišla k nám líška. Za nami bol les a Ukrajina. Pred nami krásny výhľad na Užhorod a Zemplín. Sobrance, Kristy, Lekárovce, Sliepkovce, Vojany... Ku všetkým miestam sa dá dostať spojmi. Teda okrem víkendu. Vtedy do dediny nič nejazdí. Ale v pondelok by to išlo. Možno aj do Pribeníku a Čiernej nad Tisou? To budú hlavné destinácie výletu po Dolnom Zemplíne, ktorý bude mať 11 prestupov.

Niečo po siedmej stojím na zastávke v hlúčiku žiakov a dôchodcov. Obzerajú si ma, lebo nevedia, ku ktorému domu ma majú priradiť. Ranné postávanie v tichu preruší pán, ktorý prehovára k okolidúcemu psovi. Prichádza autobus. Po 3 a pol hodine a prestupoch v Sobranciach, Michalovciach, Trebišove a Michaľanoch vystupujem v prvej cieľovej stanici - Pribeník.


Ticho v Pribeníku

Hneď na stanici ma zaujme búda s názvom JC Butik. Okrem nej nie je v okolí žiadny iný obchod. Len zastávka autobusu, na ktorej nikto nečaká. Nazriem do JC Butiku, je otvorený (a prázdny). Niet sa čo čudovať, je predsa pracovný pondelok. Prvých ľudí stretávam v obci pred potravinami. Štyria chlapi pod vínnou révou, pijú pivo a mlčia. Podobne rušno je aj pred synagógou. Tu dnes vetrajú koberce. Synagóga ma inak fascinuje. Je maličká, no zachovalá. Po vojne v nej skladovali hnojivá a obilia. V súčasnosti nesie názov Galéria národov a slúži ako výstavný priestor.

Ďalšou pozoruhodnou pamiatkou obce je Majláthov kaštiel. Nachádza sa v ňom kostol, ale aj stredná škola. Pred školou si možno všimnúť tabuľu o čerpaní eurofondov s cieľom: zvýšenie počtu žiakov. Prechádzam k druhým potravinám, kde stretávam ďalšiu skupinku ľudí. Opäť mlčia a to ticho kričí. Vybavuje sa mi kniha Satanské tango od Krasznahorkaia. Presne s takou atmosférou sa mi spája to, čo vidím v pondelok na obed v Pribeníku. Ticho a čakanie. Dojmy s ktorými sa presúvam na vlakovú stanicu a chcem pokračovať smer Čierna nad Tisou. Zase JC Butik a zastávka, tentokrát s dvomi školákmi. Prichádza autobus a veziem sa do Kráľovského Chlmca, kde mám na prestup sotva 20 minút. Napriek tomu ma toto mesto stíha očariť. Kľukatá ulica a chodníky, ktoré mi pripomínajú Užhorod. Paneláky nad mestom aj ďalšia židovská synagóga? Sem sa musím vrátiť na dlhšie, teraz ale čaká Čierna nad Tisou.


Privítanie v obci.


Synagóga alebo Galéria národov.


Na Hlavnej ulici.


Show Must Go On v Čiernej nad Tisou

Boli sme tu pred niekoľkými rokmi, keď sme išli vlakom do Mukačeva. Bola nedeľa podvečer a od prekladiska sme počúvali zvuk posunovania vlakov, čo vytváralo príjemnú atmosféru. Dnes je pracovný deň. Zvuk zo železnice nepočuť. Strieda ho hlasný škrekot vrán v parku. Je čas obeda, a tak sa najprv rozhodnem niekde najesť. Pani na lavičke ma posiela do Reštaurácie V Centre, čo mi v súvislosti s týmto mestom prichádza ako celkom milý vtip. V reštaurácii sedia okrem mňa dvaja veľkí chlapi. Takých dnes stretnem v meste ešte niekoľko. Všetkých spája jedno, šetria úsmevom. Zato pani čašníčka je milá. Vyberiem si z menu, ktoré odolalo inflácii a pri platení sa s pani dohadujeme ohľadom prijatia tringeltu. Nakoniec sa dohodneme.

Hneď za Reštauráciou V Centre je pozoruhodná budova. Kostol vybudovaný z kotolne. Je ekumenický a slúži pre rímskych a gréckych katolíkov aj pre protestantov. Neďaleko neho je Hotel Družba a Disco Bar Lion, teda ich pozostatky v budovách s vybitými oknami. Na Námestí pionierov postáva pár ľudí a z rozhlasu začne hrať Show Must Go On. Po pesničke pani hlási, že súkromný podnikateľ ponúka na trhovisku priesady po 50 centov.

A v Čiernej nad Tisou je máj. Vidno to na niektorých bytovkách, ktorých okná zdobia halúzky s farebnými stuhami. Pred jednou z bytoviek rozbíja holohlavý pán v tielku s tromi ďetmi orechy. Všetko obrazy, na ktoré budem pri zaspávaní myslieť. Ešte si však treba pozrieť železničnú stanicu, bez nej by výlet sem nemal zmysel. Ako som očakával, na stanici sa nič nezmenilo. Časová kapsula. Nakoniec, ako celé mesto. Nič sa nedeje, a predsa sa deje všetko. Miesto, kde končí Slovensko. Alebo začína? Možno to ma na tomto mieste tak priťahuje a núti sem vracať.


Námestie pionerov v pondelok na obed.


Železničná stanica. Časová kapsula.


Máj.


Na sídlisku.


Sedím sám v autobuse do Lelesu a ideme po ceste, ktorá smeruje ku hranici. Ukrajina a Čop sú na dohľad. Okrem nás sa tu premávajú na štvorkolkách pohraničníci. V Lelese vystupujem z autobusu a mám takmer hodinu čas. Viem, že by som mohol ísť pozrieť Most svätého Gottharda alebo Kláštor premonštrátov. Namiesto toho sedím na zastávke a pozerám ako Rómovia prichádzajú z káričkami k potravinám a odvážajú si zemiaky. Dnes už nechcem nič, len si dať dokopy obrazy, ktoré som videl. Času mám dosť. Čaká má ešte cesta autobusmi a posledné prestupy. Vo Veľkých Kapušanoch, Michalovciach a Sobranciach.


Pred autobusovou stanicou vo Veľkých Kapušanoch.


Vo vnútri autobusovej stanice. Veľké Kapušany.

Alebo 52 kilometrov v Bielych Karpatoch



Je skoré sobotné ráno a teplomer ukazuje 4°C. Prichádzam na ihrisko do Bošáce, kde turistov vítajú organizátori pochodu - bratia Struhárovci. Dáme rýchly pokec a idem sa zapísať. Lenže akosi netuším, na ktorý okruh. Spal som asi hodinu a neviem odhadnúť, na koľko sa cítim. Panej teda hovorím, že nech políčko s počtom kilometrov nechá prázdne. Na ktorý okruh pôjdem, sa rozhodnem až v Zabudišovej. Tam sa rozdeľujú trasy na 30 km a vyššie.

Z ihriska z Bošáce vyrážam o 6:30. Začiatočný úsek je ideálny na rozbeh. Rovinka, ktorá vedie popri potoku Bošáčka a bývalých (prebúdzajúcich sa) mlynov. Stúpanie začína v Trenčianskych Bohuslaviciach smerom k vrchu Hájnica, a aj prvé výhľady - Turecký vrch, Beckov, Inovec... Pokračujem cez lúky smerom k Zabudišovej a stretávam skupinky turistov, ktorí vyrážali predomnou. Nálada je perfektná, prichádza radosť z pohybu a tak sa za Zabudišovou rozhodnem, že pôjdem 52 km okruh. Veľkou motiváciou je pre mňa úsek na českej strane a obľúbená Kykula, hoci k hranici sú to ešte 2 hodiny.

Na Troch chotároch stetávam správnu partiu zo Zabudišovej a potom po žltej ťahám rovno na Kykulu. Na vrchole si dávam krátku pauzu, ako vždy keď sem prídem. Kykula je miesto, na ktoré myslím často. Hlavne v kancli, keď chcem uniknúť a teleportovať sa myšlienkami inde... Teraz v máji ponúka navyše pohľady na rozkvitnuté stromy a kopaničiarov na políčkach, idylka. S Kykulou sa mi spája aj chata Vyškovec, ku ktorej prechádzam okolo zvoničky. Obsluhuje klasicky šenkárka Žaneta. Objednám si pivo a zlú kávu. To pravé kombo pre tento moment s výhľadom na Vršatecké bradlá.

Z Vyškovca pokračujem ďalej po červenej a teda po ceste hrdinov SNP. Je to práve ten jeden úsek SNPéčky, ktorý vedie cez Česko. Nevýhodou je cesta po asfaltke, výhodou možnosť občerstvenia a výhľadov na Moravu. Pri Mikulčinom vrchu si spomínam, ako som tu bol pred niekoľkými rokmi v tom istom čase na bicykli a bol ešte sneh. Dnes je tu čerstvo a vietor, ktorý ustane pri obci Lopeník, kde schádzam z asfaltky k lesnej cestičke. Začína veľmi pekný a kľudný úsek, ktorý pokračuje až k značke Březová, kde musím zísť z červenej značky.

Riadim sa podľa papiera, ktorý mi dali pri štarte. Odhadujem, že môžem byť v 2/3 cesty. So silami som na tom dobre, a tak rovno pokračujem k moravskej Novej Hore. Po pravej strane sa v mrakoch ukazuje vysielač na Javorine a rozhľadňa na Jelenci. S nimi aj klasická otázka: Nie je vážne vyšší Jelenec ako Javorina? Stále nie. Predomnou sa objavuje lúka a s ňou úsek cez slovenskú Novú Horu, ktorý som ešte nikdy nešiel. Dostávam sa k hraničným kameňom a pri vrchole ma dobiehajú chalani z Nového Mesta. Kecáme, zrýchľujeme tempo až postupne prejdeme do behu. Keď uvidím chalupy a kríž v Hornom Kameničnom, odpájam sa. Tu si to chcem pozrieť bližšie.

V Hornom Kameničnom zároveň končí žltá značka a pripája sa tu úsek 30 km okruhu. Stretávam skupinky turistov, ktorí oddychujú a šetria sily do cieľa. Obzvlášť pekné sú zakvitnuté lúky pod Bestinným s výhľadom na Lopeník a Predpolomu. Tiež by som posedel, ale bojím sa, že by som sa už nepostavil. A tak pokračujem k Dorotkovcom a predstavujem si, ako budem večer ležať vo vani. Táto predstava sa dupľuje klesaním po asfaltke z Rolincovej. Ako sa neskôr dozvedám, najťažší úsek pre viacerých. Na ihrisko do Bošáce prichádzam presne o 17:00. Idem sa ohlásiť k pani, u ktorej som sa ráno zapisoval a s radosťou jej oznamujem, že som sa dal nakoniec na 52ku. Zoberiem si pivo a guláš. Sadnem k Jožkovi Struhárovi a môj mozog sa snaží vstrebávať jeho slovný flow... Som šťastne unavený. Po dlhom čase som konečne dobre spal.



Ráno nad Haluzicami.


Poludnie na Vyškovci.


Rozkvinuté Vyškovecké Bošáčky.


Pod zvoničkou.


Za Trojákom.


Cesta na Březovú a odbočka na žltú značku.


Rolincová a pár kilometrov do cieľa.

Po rokoch sme sa opäť stretli vo Vlčí Hore a utužili slovensko-nemecké priateľstvo. Popritom objavili nové miesta a skontrolovali, čo sa zmenilo na starých.

Šluknovský výbežok
Miesto zaujímavé na mape, ale aj "sudetskou" atmosférou. Prichádzame sem z najsevernejšieho mesta v Česku - Šluknova. Náš cieľ je bývalá obec Fukov, ktorá zanikla po odsune Nemcov v roku 1945. Vo Fukove bývalo kedysi vyše 700 obyvateľov a bola najsevernejšou obcou v Československu. V roku 1960 bola kompletne zbúraná a zostala z nej zachovaná len secesná vodáreň a zbytky cintorínu.

Výbežok ponúka aj ďalšie pikošky. Napríklad najsevernejšie položenú trať v Česku, na ktorej však vlak nezastaví. Patrí Nemecku a jazdia po nej vlaky z Zittau do Drážďan. Výbežok je tiež jediným miestom, kde preteká rieka Spréva na českom území. Viac ako rieku však na tom mieste pripomína dedinský potok. Popri Spréve ešte prejdeme do nemeckej obce Taubenheim, ale to už je iná pesnička, uprataná. Tak zase naspäť do Česka.




Bývalá vodáreň. Jediná zachovaná budova z bývalej obce Fukov.


Najsevernejšie položená trať v Česku.


Spréva a za ňou Nemecko.


K Dolskému mlýnu
Druhý deň patril prechádzke v CHKO Labské Pískovce a NP České Švýcarsko. Ten typ výletu, keď je všetko pekné. Kaplnky, výhľady, skalné útvary... Vyrážali sme od hotela Praha v Jetřichoviciach a cez líniu bunkrov prešli k zrúcanine Dolského mlynu. Mlyn patrí k najvyhľadávanejším miestam v lokalite. Oprávnene, romantické miesto, kde sa stretávajú českí a nemeckí turisti, ktorí turistiku zakončia v reštaurácii Lípa vo Vysokej Lípe. Rovnako ako my.


Skalní kaplička Všemily.


Nemecký cintorín. Jeden z mnohých.


Romantický Dolský mlýn.


Okolo chalupy
Aj keď máme okolie Vlčí Hory už celkom pochodené, niektoré miesta pozývajú na návštevu aj viackrát. Napríklad kostelík Panny Marie Sněžné s priľahlým cintorínom, na ktorom zakaždým hľadám pomníky s nemeckými priezviskami. Alebo aj divoké Fritscheho arborétum či kaviareň Nová Perla, ktorú by som hľadal skôr niekde v Prahe ako na okraji Česka. Novinkou tohto výletu bol Louční bar nad Krásnou Lípou. Samoobslužný bar, do ktorého sme prišli, spravili si kávu a sami zaplatili cez terminál. Okrem baru je na mieste otvorená aj prístupná kováčska dielňa s galériou. Dojemný koncept. Treba si dať.


Kostolík na Sněžné.


Pozeranie do vody.


Pondelok pri Fritscheho arboréte.

Medzi Szegedom a Suboticou bolo pre pár mesiacmi obnovené vlakové spojenie. Ako fanúšikovia vlakových výletov sme sa rozhodli, že to preskúmame a strávime pár dní v srbskej Subotici.

Subotica, Zabadka, Szabadka...
Po hraničnej kontrole v Röszke sa dostávame do Srbska. Ako prvé nás upúta neslávny pohraničný plot, ale tiež pekne zrekonštruované vlakové stanice a tabule písané v cyrilike, maďarčine a srbštine. Rovnako pestré je to aj v samotnej Subotici. Tretinu obyvateľov tvoria Maďari, potom Srbi a následne ďalšie národnosti. Zaujímavosťou je etnická skupina Bunjevci, ktorej jazyk sa v Subotici oficiálne používa (my sme sa s ním stretli pri návšteve synagógy).

V minulosti bola Subotica na hranici Uhorska s Osmanskou ríšou. Často sa tu menilo obyvateľstvo, ale aj názov mesta. Okrem pôvodného Zabadka mala Subotica ďalších 200 názvov. Počas obdobia Uhorska tu bolo vystavaných mnoho budov v štýle maďarskej secesie, ktoré dnes do Subotice lákajú turistov.

My sme začali prehliadku mesta nedeľným trhoviskom, kde dalo za bagateľ kúpiť všetko od oblečenia až po microgreens. Z trhoviska je len na skok do synagógy a tu nás čakal jeden z najkrajších zážitkov výletu. Synagóga mi silno pripomínala tú v Oradei, ale táto subotická bola ešte zachovalejšia a v spojení s hudbou ponúkala priestor na dlhé rozjímanie a obdivovanie štýlu art noveau. Ak teda niečo netreba vynechať v Subotici, je to práve synagóga. A kúsok od nej je cukráreň, ktorá láka výkladom so zákuskami a nápisom Kolači 150 DIN. Priestory cukrárne sú pomerne strohé, ale ako sme sa dozvedeli od pani, cukráreň ma už 105 rokov dlhú tradíciu.


Nedeľný trh.


Krásna synagóga.


Zo synagógy do cukrárne.


"Guys, you´re in Balkan!"
Pokojné nedeľné poobedie pozývalo k obdivovaniu secesnej architektúry, ktorá je na každom kroku a nedá sa prehliadnuť. Nazreli sme aj do múzea porcelánu, kde nás pán Nikola previedol rodinným múzeom a Zuzku odmenil darčekom. V rámci objavovania sme nazerali aj do dvorov, v ktorých sa atmosféra vracala späť v čase. Celkovo, Subotica sa mení z mesta na "dedinu" doslova za centrom. Staré korene stromov nadvihujú široké chodníky a autá sa natriasajú na ošúchaných dlažobných kockách. Výklady a vitrínky majú často najlepšie časy za sebou alebo v nich možno vidieť skutočné rarity, napríklad obchod vareškára. Čo je ale v Subotici náročné nájsť, sú reštaurácie bez fajčenia. Keď sme sa pýtali na nefajčiarske tipy domáceho, odpovedal: Guys, you´re in Balkan! Miesto, kde sa nefajčilo sme nakoniec našli - McDonald's. Aj ten bol však netradičný. Ako jediný na svete je umiestnený v budove v štýle Art Nouveau.


V múzeu porcelánu.


Raichle Palace a námestie.


Radnica a v nej McDonald´s.


V uličkách.


Palić
Subotica nie je veľké mesto. Hlavné pamiatky sa dajú prezrieť aj za jeden deň. Preto sme ďalšie ráno pokračovali v prehliadke maďarskej secesie v mestečku Palić, kam sme sa doviezli vlakom. Všetky pamiatky sú situované v parku pri jazere Palić, ktoré je najväčším prírodným jazerom v Srbsku. V komornej, priam kúpeľnej atmosfére sme korzovali popri vilách, fontánach, hudobnom salóne, ženskom štrande a idylku zakončili vyprážaným obedom v lokálnej pizzérii.


The Grand Terrace.


Ženski štrand.

Juh Albánska. Pekné pláže, národný park, plno histórie. Ako sa tam dostať? Najjednoduchšie cez Korfu. A tak prilietame do Kerkyry a rovno nasadáme na autobus, ktorý nás privezie do prístavu, kde nastúpime na loď do Albánska.

TO ALBANIA
Prichádzame do haly a vidíme nápis: TO ALBANIA. Má vyplávať viacero lodí naraz, tak tu vládne zmätok. Ľudia čakajú na pasovú kontrolu a ja si spomínam na staršiu reportáž Andreja Stasiuka: Čakajúci dav bol nehybný a tesne natlačený pri mostíku. Mali kartóny, škatule, do kruhu zvinuté záhradné hadice, v Európe i v celom svete preslávené plastové tašky s červeno-modrým mriežkovaním, fóliové vaky oblepené leukoplastom, obyčajné vrecia, reklamné igelitky s dávno zotretými nápismi a všetci vyzerali veľmi vyčerpane, ale tá vyčerpanosť nebola včerajšia ani spred mesiaca. Bola podstatne staršia. Zaujímavé, ako sa tu veci rýchlo menia. Jediné, čo zostalo, bola masa ľudí. Tá teraz pozostáva z turistov z celého sveta. Z nadšených mladých párikov a influenceriek s taškami Lacoste, ktoré budú pridávať storky z Ksamil Islands.

Po rýchlej kontrole nás privolajú na loď Ionian Sun a začína hodinová plavba do Albánska. Grécku mobilnú sieť postupne nahradí albánska a pred nami sa začínajú črtať obrysy Sarandy. Opäť sa vynárajú slová Stasiuka: Začala odrazu, bez varovania. Na nahých úbočiach sa z ničoho nič objavili kostry domov. Z diaľky vyzerali ako po požiari, ale boli to rozkopané a nedokončené stavby. V tomto prípade sa veľa nezmenilo. Rozostavené budovy pribúdajú a naozaj z diaľky vyzerajú ako po požiari. Saranda sa postupne približuje a mesto naberá jasné obrysy. O chvíľu sa objaví červená vlajka s orlom a po pasovej kontrole nás víta Shqipëria (alebo teda Albánsko).


Bunkre, jeden zo symbolov Albánska. Vybudoval ich Enver Hodža a je ich približne 600 000.


Saranda
Hneď za colnicou čakajú na turistov taxikári. Odmietame niekoľko ponúk a ideme k ubytku, ktoré je pár minút od prístavu. Všade vládne čulý život, trúbenie áut a hlasná hudba. Rozostavanou a neosvetlenou ulicou sa dostávame k nášmu bytu. Tu to vyzerá podobne. Počuť pesničky z rádií, vravu z balkónov, pískajúce bojlery. A tak je to aj v noci, vždy sa tu niečo deje. V denných hodinách sa k tomu všetkému pridávajú navyše aj vŕtačky, ktoré sa ozývajú z budúcich hotelov.

K zvukovému chaosu sa pridáva aj vizuálny. Budovy sú postavené jedna vedľa druhej a celkom bežne sa stáva, že pohľad z okna smeruje rovno na stenu. Kam sa pozrieme, vidno klimatizácie a naťahané elektrické vedenie, jedno cez druhé. Atmosféru dotvárajú všadeprítomné mercedesy, ktoré sú v Albánsku jednoznačne najpoužívanejším autom a pre domácich sú znakom sociálneho statusu. Viac ako Európu mi tento zhluk pripomína Blízky východ.

V Sarande sa život sústreďuje v podstate všade. Na pláži, kde predávajú dedkovia slnečnicové semienka. V kaviarňach, kde sa vysedáva od rána do večera. V kaderníctve, kde sa jeden strihá a traja ostatní pozerajú. A čím sa viac blíži večer, tým to viac pulzuje. Zvykneme preto sedávať na balkóne a len tak pozerať naokolo; vždy sa niečo deje. Ale ešte predtým večera. Lebo jedlo bolo najväčšie prekvapenie Albánska a tohto výletu. Čakali sme pleskavice, čevapy a tráviace problémy. Namiesto toho boli plnené baklažány, papriky, okra a podobné dobroty. Celkovo mi prišlo gastro v Sarande ako podarený mix albánskej, gréckej a talianskej kuchyne.


Káble všade a na balkónoch chladničky.


Na pláži
Ďalším milým prekvapením bolo more a pláže. Keďže má Albánsko dosť výrazný problém s odpadom, dalo sa očakávať čokoľvek. Ale pravda je, že nami navštívené pláže boli upratané a more čisté. Svoje čaro mali hlavne Mirror Beach, okolo ktorej sa nachádzajú bunkre z čias studenej vojny a Heaven Beach. Druhá menovaná sa namiesto 500 metrov nachádzala od tabule 1,5 km a v prezliekarni ukrývala hrable a lopatu. Mala aj svoju complet private beach, ktorá bola prázdna až na moment, keď k nej zacúval Merecedes s partiou mladých Albáncov. Auto ale "nečakane" zapadne v štrku a pozornosť pláže sa sústreďuje k tomu, ako Mercedes vyhrabať. Keď sa to po polhodine podarí, všetci zase zaľahnú k lehátkam s popolníčkami a albánska idylka pokračuje ďalej.

V súvislosti s plážami treba spomenúť aj negatívnu skúsenosť. Tá sa nám spája so Ksamilom a okolitými ostrovmi. Tou časťou, ktorú zvyknú v cestopisoch označovať ako Maledivy Európy a na Instagrame odtiaľ pochádzajú najkrajšie videá z Albánska. Ksamil je ale sklamanie. Všade hlasná hudba, hluk vodných skútrov a preplnené pláže. Nechcem si predstaviť, ako to vyzerá v Ksamili počas hlavnej sezóny, aj v septembri to bolo peklíčko. Pre introvertov a ľudí, čo si chcú oddýchnuť pri mori, odporúčam vynechať. Keď sa kúpať v Ksamile, tak mimo hlavných pláží.

Osobitou kapitolou je preprava k plážam. Ku všetkým premáva mestská doprava, ktorá vyzerá nasledovne: Autobus vyráža z prvej zastávky plný. Na druhej zastávke sa dotlačia ďalší ľudia a vyberač peňazí. Autobus vyráža do ulíc Sarandy a trúbi na autá, ktoré blokujú ulicu. Keď je čakanie dlhšie, začnú vykrikovať miestni, že čo sa deje? Do toho sa pridá aj vyberač peňazí, ktorý vykrikuje hlášky typu "bravó", "bambino free" a oznamuje ľudom, koľko majú platiť. S postupným pohybom autobusu kričí aj názvy zastávok ako Chicago alebo Las Vegas. Keď sa prederie autobusom nakoniec a má v ruke niekoľkocentimetrovú guču peňazí, vystúpi.


Idylka pri mori.


Cestou od mora.


Gjirokastër
Saranda je mesto skôr turistické a ponúka more. Za históriou sa chodí do Gjirokastry, ktorá je od Sarandy vzdialená niečo cez hodinu. Myslím, že Gjirokastru najlepšie vystihol spisovateľ Ismail Kadare: Všetko v tomto meste bolo staré a kamenné, počnúc ulicami a studňami až po strechy jeho veľkých, stáročných domov, ktoré boli pokryté kamennými dlaždicami sivej farby a ponášali sa na gigantické šupiny. (...) Bolo to naozaj neuveriteľné mesto. Môžeš kráčať po ulici, a keby si chcel, mohol by si trochu natiahnuť ruku a nastoknúť svoju čiapku na hrot minaretu.

Gjirokastra je naozaj čarovné mesto. Ak by som ho mal k niečomu prirovnať, je to taká Banská Štiavnica Albánska. Narodil sa tu aj spomínaný Ismail Kadare, ktorého knihu Kronika v kameni som si prečítal pred výletom. Opisuje v nej pomery v Gjirokastre počas vojny (Vo štvrtok ráno o desiatej, v hustom daždi, vstupujú do mesta znova Taliani. Ostanú len tridsaťjeden hodín. Šesť hodín po ich odchode vstúpia znova Gréci.), ale vracia sa aj k bežnému životu či poverám (Hodili tam kúzlo, - povedala Džedžoja. - Zaraz vymeňte vodu, ináč vám narobí zle.). Ak existuje ideálny sprievodca po histórii tohto mesta, je to práve Kronika v kameni.

Prvá naša zastávka v Gjirokastre je rodný dom Kadareho, ktorý teraz slúži ako múzeum. Okrem toho je dom aj dobrou ukážkou osmanskej architektúry. Podobne ako Zekate house s nádherným výhľadom a pokojným posedením pod vínnou révou. Naopak, najrušnejšou časťou mesta je Old Bazaar, kde sa sústreďujú reštaurácie a trh s kobercami a všeličím iným. Gjirokastra toho ponúka ale oveľa viac, čo by sa dalo pozrieť. Jednodenný výlet zo Sarandy je fajn, ale dobrý nápad je tu aj prenocovať. V porovnaním s prímorskou časťou je toto mesto príjemným spomalením.


Pred múzeum a v múzeu Ismaila Kadareho.


Osmanská architektúra a interiér Kadareho múzea.


Qafa e Pazarit alebo Old Bazaar.

Po spomalení prichádza cesta naspäť a s ňou trochu adrenalínu. Stojíme oproti benzínke Kastrati, kam má doraziť náš autobus. Ten neprichádza. Stojí tu viacero minibusov a zmätení ľudia. Z bytovky od vedľa vyteká do kríkov voda z pračky. Pomedzi ľudí pobehuje taxikár s vytetovanou orlicou na zátylku a hovorí, že bus to Saranda is shut down. Čas odchodu autobusu sa blíži, zmätok sa stupňuje. Z baru začnú na autobusárov vykrikovať dvaja chlapíci; svoj komentár zakričí aj nejaký človek z bytovky. Prichádza ku nám neznámy turista a povie, do ktorého minibusu máme ísť. Vodič berie lístok a niekam telefonuje. Nakoniec nás púšta do autobusu, ale ten je plný. Tak vyťahuje tapacírované latky, ktoré umiestni medzi sedadlá. Ok, máme miesto, vyrážame. Lenže na ďalšej zastávke berieme ďalších ľudí a mám si vystúpiť. Nastupujem ako posledný a nezostáva už žiadne voľné miesto. Mám si teda sadnúť na zem, ale musím byť prikrčený, kvôli policajnej kontrole. A tak z tejto perspektívy pozerám cez čelné sklo na ubiehajúcu cestu. Vodič fajčí, telefonuje a prehadzuje riadiacu páku obalenú lepiacou páskou. Prechádzame cez serpentíny a občas musíme pribrzdiť, lebo nám cestu skríži krava či koza. Cestu si krátim počítaním bunkrov, ktoré nechal po celom Albánsku vybudovať paranoidný diktátor Enver Hodža. Mimochodom, tiež rodák z Gjirokastri.


Gjirokastra.


Ulička v Gjirokastre dnes vs. rok 1943 (Talianske tanky mieria k zámku).


Butrint
Ďaľším miestom s bohatou históriou je Butrint. Pôvodne rybárska osada, teraz historické mestečko. Butrint je najnavštevovanejšia albánska pamiatka a jej návšteva zaberie niekoľko hodín. Zaujímavá je aj poloha Butrintu. Je to v podstate polostrov a končí tu aj cesta. Kto chce ísť ďalej, musí nasadnúť na kompu a preplaviť sa cez kanál. Potom nasleduje pár dedín a za nimi Grécko. Taký malý koniec sveta.

Do Butrintu premáva pravidelná linka zo Sarandy. Keďže je na trase aj Ksamil, rozhodli sme sa cestou späť ešte okúpať. Čakáme na zastávke na autobus a všímame si otvorený kanál pred ňou. Po týždni v Albánsku nás to už neprekvapuje. Príde autobus a zastaví priamo pred kanálom. Keďže si chcú ľudia chytiť flek v buse, rozbehnú sa k nemu. Kanál si pýta svoju obeť a ani sa nenazdáme, vyťahujeme z neho pána. Keď je vonku, začína sa hľadať jeho šľapka. Tá sa nenašla, tak pán cestuje bez nej, ale je okey, okey. Netradičná, no už neprekvapivá bodka dovolenky.


Historické mesto Butrint - najnavštevovanejšia albánska pamiatka.


Bývalá (aj súčasná) rybárska osada.

Komu by som dovolenku v Albánsku odporúčal? Asi nikomu. Tých premenných, ktoré vedia neočakávane zmeniť výlet je milión. Od ignorovania v reštaurácii po cestovanie dopravou. Napriek tomu môže byť dovolenka v Albánsku dobrá a my sme si ju užili. More super, jedlo výborné, a k tomu kopec zážitkov, ku ktorými sa stále vraciame. Už teraz sme zvedaví, ako to bude na juhu Albánska vyzerať o desať rokov.


Zopár poznámok a praktických info (ktoré budúci rok nemusia platiť):
- Mena je albánsky lek, ale všade sa dá platiť eurom.
- Ceny jedla sú podobné, možno o niečo nižšie ako u nás. Výborné reštiky: Taverna Laberia, Taverna Rrapo a jedáleň Taste of Tradition.
- Káva začína na 60 centoch, fľaša vína cca. 10 €. V reštauráciách rozlievajú domáce víno a všade majú vínovicu - raki.
- Vodu z vodovodu radšej nepiť, skôr balenú.
- Zo Sarandy sa dá spraviť výlet na otočku do gréckej Kerkyry. Premáva niekoľko spoločností po celý deň.

Po roku opäť na východe. Tentoraz viac južne. Srdečný pozdrav putuje spolucestujúcemu Michalovi (a.k.a Smutok Zapijam Votkou), ktorý nám vo vlaku pripravil najlepšie intro k dovolenke. V trojhodinovom rozhovore nám odprezentoval svoju kapelu Gipsy Oxx či naučil rómskym slovíčkam. Zvyšok už bol na nás a z množstva atraktívnych miest Dolného Zemplínu vyberáme:

Vtáčí raj
Na Senianskych rybníkoch sme boli pozrieť už minulý rok. Keďže sa stmievalo a cestu nám krížili hady, dostali sme sa len k vahadlovej studni. Teraz sme si na rybníky vyhradili poobedie, ale ani to nestačilo. Záver (inak úžasného zážitku) nám teraz prekazil lov kačíc, ktorý začína práve 1. septembra. Palec dole!




94,3 m.n.m
Šípky s týmto nápisom nás smerujú k najnižšiemu bodu na Slovensku. Dostávame sa na príjemné miesto s osadeným stĺpikom, ruinou kostolíka a leknami zarasteného Bodrogu. Celkom iné miesto, aké si pamätám spred 15 rokov. Vtedy sme kráčali po lúke a dostali sa k obrovskému kameňu. Ako sa neskôr dozvedám, stĺpik s určením bodu bol presťahovaný. Práve ku kostolíku, ktorý je najnižšie položenou sakrálnou stavbou na Slovensku.




V tomto dome žije 12 labutí a 2 chrty
O Borši písal Andrzej Stasiuk v Ceste do Babadagu. Vždy tam chcel odbočiť a pozrieť si rodisko Rákócziho. Zatiaľ sa mu to nepodarilo... My sme mali Boršu po ceste a odbočili sme ku zrekonštruovanému kaštieľu. Atmosféra na mieste by potešila aj Stasiuka.
Práve prebiehalo hasičské cvičenie a z reprákov hrali nahlas vypalovačky. Na nádvorí sme sa dozvedeli, že podľa inventáru z roku 1638 žilo v kaštieli 12 labutí a 2 chrty. Keby obetujeme 15 €, mohli sme sa zabaviť v escape room alebo si vyskúšať virtuálnu realitu, pri ktorej sa hráči premenia na pomocníkov pri pôrode Rákócziho. My sme si ale spravili prechádzku do priľahlého Boršianskeho lesa, ktorá končila pri hasičskej penovej párty pre deti.




Cestujem so šialenou predstavou spustenej ruky
Z Borše je to len na skok do maďarského mesta Sátoraljaújhely (alebo tiež Nové Mesto pod Šiatrom). Ako bonus si môžeme obzrieť cestou Varehaland a pumpu Agent 007. V sobotu na obed je v Sátoraljaújhely celkom prázdno, aj v reštaurácii, kde si dávame pizzu.
Na pešej zóne prechádzame okolo pamätnej tabule venovanej Franzovi Kafkovi, ktorý 24. apríla 1915 prenocoval v hoteli Lovecký roh. Kafka sprevádzal sestru na ceste do Michaloviec, kde bol jej manžel na vojenskom cvičení. Zo Sátoraljaújhely napísal Franz dokonca pohľadnicu snúbenici: Srdečné pozdravy. Aj keď dôjde iba časť týchto lístkov, všetky majú rovnaký zmysel. Cestujem so šialenou predstavou spustenej ruky, ktorú dvíham a bozkávam.




V pivniciach v Tokaji
Keď už sme boli v Tokaji, bola by škoda vynechať vínnu turistiku. Trasu sme zvolili klasickú: Malá Tŕňa, Veľká Tŕňa a na záver degustácia. Z ponuky tufových pivníc sme si vybrali tie u Ostrožoviča. 80 000 litrov zrejúceho vína stráži socha kráľa Bela IV. a pre nás vinárov-amatérov bol tento priestor veľký zážitok. Rovnako ako vína, ktoré sme mali možnosť ochutnať.




VÝCHO_O_LOVENSKÉ _ÚZEU_ KO___E
V nedeľu poobede na hraničnom prechode Vyšné Nemecké nečaká žiadne auto. Vynárajú sa mi spomienky na kontroly, keď sme tam v aute alebo autobuse čakali na ceste do Užhorodu. Teraz stojí na parkovisku jedno auto a pri ňom fajčí pani. Do reštaurácie Enar prichádzajú chalani z dediny na bajkoch. Nakuknem do reštaurácie, nikde nikto, ani obsluha. Za plotom si ešte všímam monument s nápisom Východoslovenské múzeum Košice. Prečo tu je, netuším.




POZOR! Štátna hranica
Na internete sme sa dočítali, že v Lekárovciach vzniklo múzeum pašovania a prevádzania Na Čiare. Volali sme ohľadom prehliadky, ale nedalo sa; múzeum ešte nie je dokončené. Zato funguje kaviareň Na Čiare, kde sa možno občerstviť a pozrieť si jeden z exponátov múzea - ukrajinské lietadlo, ktoré malo slúžiť na pašovanie cigariet. Pár dní po návšteve kaviarne nás čakalo prekvapenie. Pán, ktorý rieši projekt Na čiare je členom strany Princíp a reklamu mu robí aj Zomri.




Váš domov mimo domova
Koncom 90. rokov sme boli na Zemplínskej Šírave osláviť nový rok. Striedavo sme sa korčuľovali na zamrznutej nádrži alebo plávali v hotelovom bazéne. Ako to na Medvedej hore vyzerá teraz? Z bazéna a hotela sa stáva ruina. Akurát nad vstupnými dverami nás vítal nápis Váš domov mimo domova.

Výlet do Čiech sa stal už tradíciou a nemohol chýbať ani tento rok. Oproti minulému roku sme sa posunuli o "dolinu" ďalej, do Lužických hôr s ubytkom v Novom Bore. Ako vždy bolo z čoho vyberať a vedeli by sme zostať aj o pár dní dlhšie.

V Novom Bore výborne
Útulné mestečko s príjemnou atmosférou a bohatou sklárskou históriou. Dielne fungujú doteraz a bizarné inštalácie zo skla zdobia ulice. Čo nás ale zaujalo v Novom Bore najviac, bol lesný cintorín. Jedno z tých miest, ktorého atmosféru ťažko zachytiť do fotiek. Džungľa za mestom s rozkvitnutými rododendrónmi. Vzduch po búrke, spev vtákov, golden hour a hrobky sklárskych rodín. Highlight výletu a zážitok, ktorý sme si museli zopakovať aj druhýkrát.


Krásny Lesní hřbitov


Pozostatky Starého hřbitova


Najskôr Kaufhaus, neskôr Obchodní dům


Tajomný Sloup
Najvychytenejším miestom v okolí je skalný hrad Sloup. Hrady ma zvlášť neberú, ale toto je pecka. Zrejme kvôli tomu, že celý objekt pôsobí ako labyrint chodieb a rôznych miestností. Okrem toho je Sloup inšpiratívne miesto, ktoré v minulosti lákalo zádumčivých pútnikov:

Máš mylně smrt za nepřítele.
Kdo lepší přítel muže být?
Ta smýva křivdy na tvém těle
a v hrob tě spěchá uložit.
Dál od falše tě světa vzdálí,
a když si přeješ odejít,
do nebe kroky tvoje vede.
Řekni, kto lepší přítel může být?

"Poustevnícka výsernice" ponúka na odľahčenie niečo z pera Francoisa Rebelaisa (1483-1553):

Když jsem sral onehdy, ja čil
lejno, jež z řiti své měl jsem.
Puch jiný byl, než myslil jsem,
jím cele jsem se zasmradil.
Kýž někdo byl by souhlasil
přivésti tu, již čekal jsem,
když jsem sral.

Skalnými útvarmi je poprepletaná celá lokalita a všetko je na dohľad. Od Sloupu pokračuje cesta k lesnému divadlu, odtiaľ na rozhľadňu na Stráži a potom k Samuelovej jaskyni. Dá sa tam byť celý deň, a aj tak nevidieť všetko (v našom prípade Modlivý důl).


Fotospot v rákosí


Tajomstvá hradu Sloup


Samuelova jeskyně


Na pivo do Cvikova
Nemenej zaujímavá je cesta z Nového Boru do Cvikova. Začína na obľúbenom lesnom cintoríne a pokračuje vyhliadkami Jelení skok a Havraní skály. Popritom sa mihne nejaká tá jaskyňa, jazierko, socha v skale... Veľa pekného na krátkom úseku. Na záver obed v pivovare Cvikov a čas zvýšil aj na fotogenickú Pánsku skálu v Kamenickom Šenove. Zase raz dobre!


Vyhľad na Jelením skoku


Šlofíček v Kamenickom Šenove


Pánska skála, výnimočne bez turistov

Kamaráti sa nám na nejaký čas usadili na severe Španielska a pozvali nás na návštevu. Po malátnej zime a dlhom hľadaní leteniek sme sa nakoniec stretli na letisku v Santanderi a strávili spolu týždeň po Veľkej noci.

Rovno z letiska sme pokračovali na drink do San Vicente de la Barquera, kde práve prebiehal nácvik na námorný sprievod La Folía a mladí „námorníci“ v skupinkách spievali. Odtiaľ na prírodnú atrakciu Bufones de Pría, čo sú vlastne trhliny na súši, cez ktoré vplyvom vlnobitia prúdi voda. Aj keď bol oceán celkom rozbúrený, prúdy boli pomerne malé. Ako to vyzerá v plnej paráde, sa dá vidieť tu.


Bufones de Pría


Pastvinami na Pico Pienzu
Astúria je čarovná aj vďaka horám, ktoré sú neďaleko oceánu. Na druhý deň sme využili pekné počasie a vybrali sa na vrch Pico Pienzu. Trasa prechádza cez horské pasienky a postupným stúpaním odhaľuje výhľady. Z jednej strany na Biskajský záliv a mestá Astúrie. Z druhej na pohorie Picos de Europa. Bohužiaľ sa dal vidieť aj dym z množstva požiarov. Počas týždňa našej návštevy ich vraj bolo až 70.


Pastviny pod Pico Pienzu


Picos de Europa a požiare


Centrá Astúrie
Z veľkých miest sme si pozreli Gijón (alebo po astúrsky Xixón) a Oviedo. Gijón je najväčším mestom Astúrie a je viac priemyselný. Zároveň leží pri oceáne, čo mu dodáva pohodovú atmošku. Oviedo je síce menšie, bez oceánu, ale je hlavným centrom Astúrie. V jeho uliciach sa dobre prechádza a má moc pekný park Campo de San Francisco. Gijón a Oviedo sú tiež mestami, kde sa dá zohnať jedlo bez mäsa (v menších mestách je to takmer nemožné). A to v pankáčskych bistrách Puzzle v Gijóne a La Raposa v Oviedo.


Pláž San Lorenzo v Gijóne


Elogio del horizonte v Gijóne


Camino del Norte
Kúsok od miesta, kde sme bývali (Prado) vedie trasa Camino del Norte. My sme si z tejto trasy prešli len pár kilometrov, ale popravde, v apríli to ešte nebola celkom sranda. Jednak silný vietor od oceánu a k tomu premenlivé počasie, raz slnko, raz dážď. Možno aj preto sme stretli len pár pútnikov, cca štyroch. Ale ako trasa je Camino del Norte fakt moc pekná a musí byť zážitok, dať si tých 800+ kilometrov do Compostely. Čo som si všimol reklamy, tak aj ceny ubytka pre pútnikov sú stále priaznivé.


Oceán a Camino del Norte


V apríli sme veľa pútnikov ešte nestretli


Aspoň nejaké živé duše


Rybárske mestečká
Astúriu si budem spájať aj s malými (a malebnými) rybárskymi mestečkami. Do Ribadeselly sme prišli vyhladovaní po celodennej turistike. Večera v jedinej otvorenej reštaurácii bola odmenou. Potom sme chodili súmernými uličkami, prešli okolo večerného kurzu flamenca, okolo školy a zrazu, z ničoho nič... oceán!

V Llannes sme boli počas upršaného dňa. Zaliezli sme na „menu del dia“ do reštaurácie Uria s perfektnou prístavnou atmosférou. V telke bežal western. Pod telkou spal pán. Za barom obsluhoval čašník s vystreleným okom. Od baru sa k telke premiestnil ďalší pán a začal spievať. No v tomto podniku treba pochváliť aj jedlo. Na ich astúrsku fabadu myslím doteraz.

Tazones je spomedzi nami navštívených mestečiek najmenšie a najturisickejšie. Natrvalo tu žije okolo 200 ľudí a určite tu často býva viac turistov ako domácich. Okrem pokojnej atmosféry sem láka aj história. Pred vyše 500 rokmi sa tu vylodil Carlos V. Táto udalosť Tazones výrazne poznačila. Na obed sme išli do reštaurácie Carlos V. a dali sme si šalát Carlos V.

Llastres bola čistá romantika. Domy na kopci, labyrint z uličiek, mačky v prístave. Stará loď a pred ňou rybársky dom Casa del Pescador.


Upršaný deň v Llanes


Tazones. Miesto vylodenia Carlosa V.


Lastres

"Príďte, bude to stáť za to." Hovorili kamoši a mali pravdu. Astúria je super a je tam fakt „všetko“. Voda, hory, mestá, mestečká. Určite by sme ale toľko toho nevideli bez auta a kamarátov, ktorí si Astúriu zmapovali už predtým a ukázali nám miesta, ktoré sa im páčili najviac.

Desiaty týždeň v roku sa niesol v znamení čerpania starej dovolenky a problémov so zubami. Tieto dve nesúvisiace okolnosti sa spojili do návštevy východného Slovenska. S tým, že keď bude nálada, pôjdem vlakom aj niekam ďalej. Nálada prišla a nakoniec bol z toho príjemný výlet.

Čo nové na východe?
V Michalovciach na železničnej stanici naštastie všetko po starom. Zelený interiér vo vestibule by už mohol hádam ašpirovať aj na botanickú záhradu. Novinkou bol pre mňa prehľadný autobusový terminál. Autobusy odchádzajú tak, ako je uvedené na tabuliach a vozia ľudí do obcí ako Koromľa, Tašuľa či Husák.

Z terminálu v Michalovciach som vyrážal aj do Vranova nad Topľou. Tu ma zaujala hlavne časť za bývalým obchodným domom a projekt Antižihadielko. Ak som správne pochopil, Antižihadielko je odpoveďou na súťaž o ihrisko, ktorú organizoval Lidl. Vo Vranove sa rozhodli, že vyzbierajú peniaze a postavia si ihrisko sami, pričom si z Lidlu ponechali kompletný dizajn.

V Strážskom ma najviac potešilo, že som jedlo vyriešil už vo Vranove. Plánoval som navštíviť reštauráciu Aztéka, ale ako som na mieste zistil, svoju existenciu už má za sebou. Rovnako ako objekt, v ktorom sídlila a priľahlý panelák bez okien. Napriek tomu vo mne zanechalo Strážske dojem pokojného mesta, dalo by povedať, že bez života. Ten prebieha zrejme v noci v GoGo night klube, ktorý ako jedna z mála prevádzok v meste funguje.


Zelená železničná stanica Michalovce


V centre diania vo Vranove a v Strážskom


Prelet Maďarskom
Z východu som sa rozhodol pokračovať smerom na juh, keďže okrem Budapešti a pár pohraničných miest som z Maďarsku takmer nič nevidel. Nainštaloval som si appku maďarských železníc a z Košíc som pokračoval vlakom cez Miškolc do Debrecénu. Vďaka výluke na trati som si mohol pozrieť aj okolie železničných staníc v Tokaji (stálo by aj za dlhšiu návštevu) a Nyíregyháze.

V Debrecéne som sa ubytoval v penzióne Stop Panzio, ktorý si ma na bookingu získal fotkou recepcie s vysvietenou reklamou Marlboro a sedením ako z cukrárne z 90. rokov. Cowboy na recepcii mi k izbe pribalil diaľkové ovládanie od televízora, a ja som v tom momente tušil, že ako prvé bude treba v izbe vyvetrať. Tak aj bolo. Osobne som mal doposiaľ k Debrecénu len jednu asociáciu - šunka, a preto ma pobavilo aj heslo na wi-fi: hamburger1.

A čo vidieť v Debrecéne? Úprimne, mne sa najviac páčil vestibul železničnej stanice s mozaikou a železničiarskou výzdobou. Debrecén je druhé najväčšie maďarské mesto, ale v porovnaní s Budapešťou pôsobí celkom pokojným dojmom. Nie žeby tu nebolo čo objavovať, ale oveľa viac ma očarilo jeho partnerské mesto na rumunskej strane.


Svojráz maďarských železníc


Debrecén v interiéri a exteriéri


Farebná Oradea
Ráno som odovzdal ovládač od telky a vydal sa na vlak do Püspökladány. Z tohto železničného uzla je to na skok do národného parku Hortobágy, ale ja som pokračoval na opačnú stranu, do rumunskej Oradey. Vlak zložený z troch vozňov sa vliekol na trati dlhej 70 km vyše dve hodiny. Trať má jednu koľaj a je momentálne v rekonštrukcii. Okrem toho slimačie tempo spôsobuje aj pasová kontrola na maďarskej aj rumunskej strane. Našťastie nás bolo vo vlaku pár kusov a po rýchlej kontrole v Episcopia Bihor sa začalo odhaľovať industriálne predmestie Oradey.

Po vizuálnej stránke som si predstavoval Oradeu ako "50 shades of gray". Mesto ale prekvapilo presným opakom. Od pestrých rómskych sukní až po farebnú secesnú architektúru. S týmto pocitom som sa zdôveril aj pani sprievodkyni v židovskej synagóge. Tá mi vysvetlila, že v Oradey to takto farebne vyzerá po dlhoročnej rekonštrukcii. Keby sa ale vyberiem viac do bočných uličiek, tak pocítim odkaz komunizmu a Oradea mi odhalí "gray part of town".

Naspäť ale k farbám. Oradea je plná secesných domov s pestrými fasádami. Na pešej zóne je to palác Sternovcov a Moskovitsovcov. Na námestí zase palác Čierny orol, ktorý bol odjakživa živou nákupnou pásažou (teraz skôr poloprázdnou turistickou atrakciou). Najväčším zážitkom bolo pre mňa Art Nouveau Museum - Casa Darvas-La Roche. Múzeum, ktoré som si obehol viackrát a nevedel sa nabažiť atmosféry. Každá jedna miestnosť mi za sprievodu hudby otvárala nový príbeh. Do toho pán rozkladal v salóniku šálky na večerné pohostenie a za riekou sa týčila synagóga.

Oradea sa mi spája aj s niekdajšou početnou židovskou komunitou, na odkaz ktorej sa dá naraziť na mnohých miestach. Ale tiež s večernou prechádzkou popri rieke a so stánkami s palacinkami pri vlakovej stanici. Jeden deň je na Oradeu málo. Zaslúžila by si aj dva plné dni, aby ukázala aj svoju "gray part", ktorá je určite rovnako zaujímavá ako tá farebná.


Casa Darvas-La Roche


Palác Čierny orol


Židovská synagóga


Rôzne podoby Oradey

Z Oradey už len cez Püspökladány a Budapešť na Slovensko. Lístky som riešil vždy online, cez stránku maďarských železníc. Všetko super fungovalo, dokonca dávalo zľavy za nákup cez internet. Treba pochváliť. To, čo sa na ZSSK tvári ako výhodná ponuka Europa Expres, sa dá cez MÁV poriešiť za nižšiu cenu. Čiže celkovo dobrá skúsenosť.

Mesto so zvučným menom (hlavne vďaka hodinám dejepisu). Ale tiež so zaujímavou polohou na mape. Tak blízko pri Bratislave, a predsa tak ďaleko, že som tam bol prvýkrát až teraz.

Ako sa dostať do Šoprone?
Napríklad aj vlakom. Zo stanice Bratislava- Petržalka premáva priamy spoj. Keď sa ale opýtate na informáciách ZSSK, nevedia o tom a ponúkajú cestu s prestupom vo Viedni za 40 €. Dá sa to ale hacknúť. Trasu treba rozdeliť na časti: BA - Parndorf Ort - Wulkaprodersdorf - Sopron. Takto sa dostanete do Šoprone za 12 €. Druhá, ešte lacnejšia alternatíva je cesta cez Maďarsko a Hegyeshalom.

My sme si vybrali cestu cez Rakúsko, ktorá prechádza okolo Neusiedler See. Čarovný je prestup vo Wulkaprodersdorf, kde okrem občasného závanu hnoja nič nie je, ale zato vás všetci miestni radi pozdravia. Z Wulkaprodersdorf vlak pokračuje do rakúskeho Deutschkreutzu, pričom si spraví jednu zastávku v Maďarsku - v Šoproni.


9 + 1 dôvod, prečo navštíviť Šopron


Je to mesto s históriou (podobne ako mnohé iné). V pozadí možno vidieť dominantu - požiarnu vežu. Z nej sa ohlasovali požiare a keď chcel niekto priniesť do mesta cudzie víno.


Vo svojich uličkách ukrýva rôzne prekvapenia. Napríklad tabuľu o stave vody v minulých storočiach.


Môžete sa ubytovať v hoteli Pannonia s atmosférou pripomínajúcou Grandhotel Budapešť. V pompéznom foyeri si zahrať vo večerných hodinách biliard a ráno si dať raňajky. Úplnou špecialitou je hotelový zubár Dental Pannonia. Btw. zubná turistika je zrejme pre Šopron typická. Na každom rohu vidieť tabuľu Zahnarztpraxis.


Šopron má úžasné výklady a kalapy už od 2 990 huf.


V meste nájdete ešte telefónne búdky.


Počas fašiangov môžete stretnúť ľudí v originálnych maskách. Napríklad chlapca prezlečeného za Rubikovú kocku.


Šopron má vlastný berlínsky múr.


Asi najväčšou bizarnosťou v meste je hrad Taródi-vár z 20. storočia. Staval ho Taródi István s rodinou skoro 50 rokov. Z materiálu, ktorý by sa zmestil do 150 vagónov. Takto to môže vyzerať, že hrad je niekde na samote, ale nie, je postavený priamo vo vilovej štvrti.


Cestou späť vám možno vlakvedúca oznámi: Vážení cestujúci, keď sa pozriete doprava, budete vidieť dvojitú dúhu.

A desiaty dôvod? Všetky ostatné dôvody, ku ktorým nie je fotka. Oplatí sa napríklad navštíviť vegánsku kuchyňu Bojtarina a ísť na nedeľný obed do reštaurácie Deák za sprievodu keybordových tónov Alberta Váradiho. Na ochutnávku šopronských vín je výborný bar Koffer a na kávu zase Kultúrpresszó. Alebo len tak pozorovať a všimnúť si, že šopronskí mládenci radi nosia červené tepláky.

Konečne, prvýkrát.
Viac na návšteve, ako na výlete. Viac v interiéri, ako vonku.
Mínusové teploty nás presúvali z tepla do tepla.
Z fotoplastikonu do krčmy bez názvu.
Z geologického múzea do mliečneho baru.
Z múzea domčekov pre bábiky (creepy) na výstavu Chrisa Niedenthala.
Z atď. do atď. pozdravujú szczypiorek, grozsek a wróbelek.

Spomienky a kecy z dovolenky v Čiernej Hore. Pôvodne som ani nechcel dávať public, ale hovorím si, že možno niekoho inšpiruje k rovnako dobrému výletu :)


Pri mori v Šušanj a v Budve.


Bar a kormorány na Skadarskom jazere
Už prílet do Podgorice nám dáva najavo, že sme na Balkáne. Z letiska nepremáva žiadna doprava. Tak sa presúvame popri hlavnej ceste na vlakovú zastávku Aerodrom, ktorá je zážitkom už po vizuálnej stránke. Na zastávke sa pomaly zhromažďujú ľudia, čo je dobrým signálom, že vlak by mohol naozaj prísť. Po pár minútach meškania vlak skutočne prichádza, akurát nezastaví na zastávke. To využívajú taxikári, ktorí sa hneď chopia situácie. Cez koľaje k nám prichádza jeden z nich a začína organizovať, koho zoberie k sebe do auta. Vyberie nás so Zuzkou, dvoch chalanov z Rumunska a jedného Maďara. Keď namietame, že sme piati, hovorí, že on to s políciou vybaví. A tak sa presúvame do Podgorice s tým, že tam počkáme na vlak do Baru.

Na stanici sa dozvedáme, že vlak bude meškať hodinu. Prihovorí sa nám milý chalan, že "to sa tu stáva" a pozýva nás na kávu. Semir pracuje na úseku verejného dlhu Čiernej Hory a dáva nám super intro do tejto krajiny. Zvezieme sa s ním až do Baru, po trati, ktorú slávnostne otvoril Josip Broz Tito vo svojom plavom voze. Hneď za Podgoricou nás čaká najväčšia súvislá vinica v Európe, následne vchádzame do údolia s rybárskymi osadami a prechádzame okolo Skadarského jazera. Za 6-kilometrovým tunel Sozina prichádza výhľad na more! Lúčime sa so Semirom a večer kupujeme Plantaže - víno z viníc, ktoré sme videli cestou vlakom. Keď ho kupujem a pýtam sa predavača na jeho chuť, s prekvapeným výrazom sa ma pýta, či "kupujem Ferrari".

Ďalší deň začína burekom na balkóne a kúpaním v pokojnom mori. Začína trochu pršať a my sa presúvame vlakom k Skadarskému jazeru, ktoré "je za dažďa ešte krajšie", ako nám hovorí sprievodkyňa. Naozaj, prší a my sa plavíme pomedzi lekná, kormoránov a hory. Postupne sa začína vyjasňovať. Popíjame Plantaže a v diaľke sa pozeráme na kopce v Albánsku. Skadarské jazero leží na území dvoch krajín - vraj 70% patrí Čiernej Hore a 30% Albánsku. Zážitok, toto jazero určite pri návšteve Čiernej Hory netreba vynechať.

Gastrotip: V okolí pláže je veľa reštaurácií s takmer rovnakým menu. Pár minút od mora je v jednej z uličiek skvelá reštaurácia Mediteran, ktorá ponúka rodinnú atmosféru, bohatý výber jedál a dobré ceny.


Niečo málo z architektúry. Verejné toalety v Podgorici, budova Jugopetrolu v Kotore.


Poobedie na Skadarskom jazere.


Budva a po stopách Beckhamovcov
Po dvoch dňoch v Bare sa presúvame do Budvy, ďalšieho prímorského mesta. Pred odchodom si chceme dať ešte raňajky pri mori, čo sa ukáže ako problém. Hoci sú v podniku ľudia, barman nám oznamuje, že mu začína polhodinová pauza. Ideme teda ku konkurencii, kde vybavíme jedlo a potom čakáme na autobus. Po skúsenostiach s vlakom, ktoré vždy meškali, očakávam niečo podobné aj pri autobusoch. Lenže autobus prichádza na minútu presne a my sa popri pobreží s nádhernými výhľadmi presúvame do Budvy.

Budva už na prvý pohľad pôsobí turistickejšie. Je po sezóne a v ponuke je naozaj veľa ubytovaní. To naše je zaujímavé napríklad tým, že v ňom postupne odchádzalo všetko vybavenie. To nám ale nekazilo radosť z výletu. Kúsok od nás bolo naozaj čo obdivovať.
Najprv sa ideme osviežiť na pláž Mogren, ktorá je niekoľko minút na pešo a nachádza sa v krásnom skalnatom prostredí. Potom sa vraciame do historického centra Budvy. Prechádzame sa úzkymi uličkami a obdivujeme mesto, ktoré bolo vybudované pred viac ako 2000 rokmi. V jednej z budov začína skúšať mestský orchester, čo pridáva miestu na ešte väčšej atmoške. Je teplý večer, ozývajú sa hudobné nástroje, okolo nás sa motajú mačky a my to všetko pozorujeme s pivom v ruke.

Ďalší deň v Budve sa nesie v znamení kúpania na pomerne zvláštnom mieste, ktoré sa ocitlo aj v zozname atlas obscura. Príbeh polostrova Sveti Stefan začal niekedy v 15 storočí. Slúžil ako pevnosť pred turkami a bol zastavaný do posledného centimetra. Po nástupe socializmu prešiel transformáciou. Bolo z neho vysťahovaných 400 ľudí a z polostrova sa stala turistická destinácia. Po roku 2000 je zmenený na uzavretý rezort, ktorý navštevujú celebrity typu Beckhamovci a Novak Djokovic.
My sme Beckhamovcov nestretli, stretli sme jedine mníchov vychádzajúcich z objektu. Počas pandémie sa prevádzka rezortu prerušila a obe pláže pred ním boli sprístupnené pre plebs. Teraz je Sveti Stefan vyhľadávaným a príjemným miestom na kúpanie s čistou vodou a plážou. Pomedzi dovolenkárov chodia tety, ktoré ponúkajú "sladki kukurus kovani a mini fini". Autobus sem z Budvy jazdí každých 20 minút.
Po návrate do Budvy ideme na námestíčko v starom meste, kde mal včera večer skúšku orchester. Teraz sa tam naháňajú miestne deti. V uličkách tohto "labyrintu" sa túlame až do tmy. Cestou na ubytko ešte kúpime rakiju od dedka pred poštou a deň končí koštovkou na balkóne.

Gastrotip: V Budve je reštaurácii dosť, hlavne tie pri mori si vedia tiež zapýtať. Nie drahá a atmosférou zaujímavá je reštaurácia v centre s názvom L&M (Lazo a Milan). Jej vybavenie je úsporné, jedlo tradičné a chutné, a personál má spôsoby. Keď som išiel na WC, tak čašník s uterákom prehodením cez ruku mi išiel zasvietiť svetlo. Ak by som to mal k niečomu prirovnať, cítil som sa ako vo filme od Kaurismäkiho. Ďalším "obyčajným" miestom je Poslasticara Branka. Cukráreň, v ktorej predávajú za fajn ceny šamrole a podobné klasiky.


V uličkách Budvy, uličky Kotoru.


Okolie Mogren plaža v Budve.


Kotor a milión mačiek
Ráno si dávame raňajky v Branke a ideme na autobusovú stanicu chytiť spoj do Kotoru. Hoci je vzdialený len 20 km, ideme tam hodinu. Všetko ide ale podľa cestovného poriadku, čakanie v zápchach je zahrnuté do času príchodu. Zo stanice kráčame smerom k ubytku a okamžite nás pohlcuje atmosféra mesta. Zachovalé stredoveké centrum ukrýva labyrint uličiek, v ktorých sa dá stratiť aj po troch dňoch. Atmosféru dopĺňajú všadeprítomné zvuky: šum reštaurácií, hudobné nástroje, mletie kávy a trúbenie lodí z Kotorskej boky. Práve v tomto zálive kotvia obrovské výletné lode s nemeckými turistami, ktorí na jeden deň zaplavia mesto a potom sa presúvajú do ďalšej destinácie.

Najčastejším cieľom turistov sú okrem centra aj mestské hradby. Po zdolaní 1350 schodov sa dostávame k Tvrdave Sveti Ivan, odkiaľ je najkrajší výhľad na záliv. Táto trasa je inak spoplatnená; pozrieť si záliv zvrchu sa dá aj vystúpaním kľukatej turistickej značky, ktorá vedie poza hradby. V zálive sa dá tiež kúpať, hoci je to už kúpanie iné ako v Budve. Štrková pláž vedľa cesty je skôr provizórna, no kúpať sa s výhľadom na hory obklopujúce záliv je celkom zážitok. Atmosféra Kotoru je predsalen väčšia v jeho uličkách, ako pri vode.

Ďalším špecifikom Kotoru sú mačky, ktoré sú naozaj všade. Nech sme prišli do ktorejkoľvek uličky, boli tam. Mačky tu majú dokonca svoje cats museum, ktoré z výťažku prispieva na krmivo mačkám na ulici. Hoci je múzeum malé a prejdete ho zachvíľu, oplatí sa ho navštíviť. Pozerať sa na mačky, ktoré vykonávajú ľudské činnosti je celkom creepy.
Po týždni slnka začína pršať a Kotor zahaľuje hmla. Znamenie, že treba ísť domov. Dovolenka pri mori dopadla nad očakávania.

Gastrotip: Resto Bar Taraca sa skladbou menu vymyká klasickým čiernohorským reštauráciám. Na svoje si prídu všetci, ale myslia tu hlavne na vegetariánov a vegánov. V Tarace bolo tak dobre, že sme sa tam museli vrátiť. V pomere cena výkon odporúčam určite BBQ Tanjga, kde za "pár" eur naložia obed a rovno aj večeru.


Pohľad z mestských hradieb v Kotore.


Mačky všade. Naľavo v Budve, napravo v Kotore.

Ak by ste sa niekto rozhodli vydať na podobnú trasu, odporúčam: 2 dni Bar (s odbočkou na Skadarské Jazera), 2 dni Budva, 2 dni Kotor. To je myslím ideálny itinerár v prípade dobrého počasia spojeného s kúpaním. Možno ešte jedno praktické info: Na autobusy sa nedá kúpiť lístok dopredu, len 15 minút pred odchodom. Takto sa nám stalo, že sme museli ísť až na tretí autobus, predošlé dva boli už plné. Existuje možnosť booknuť si rezerváciu online, ale môže sa stať, že si autobusár vypýta peniaze znova. Batožina do autobusu sa platí zvlášť a peniaze idú rovno vodičovi, konkrétne 1 € za batoh. A to je myslím už všetko.

Dokým som sa rozhýbal, aj jeseň prišla. Ešte trochu slnka z východu, kde je stále čo objavovať :)


Beňatinské veľryby


Inovce


Kalná Roztoka


Oborín


Laborec


Senianske rybníky

Po pamätnom výlete v Ústí nad Labem sme sa s Tomášom rozhodli preskúmať ďalšiu oblasť na hraniciach.

Děčín-Podmokly
Po príchode do Děčína sledujeme živú atmosféru pred Billou. Miestni rómovia kričia a niečo riešia (podobná atmosféra tu bude vždy. keď prechádzame okolo). Kúsok odtiaľ sa nachádza aj naše ubytko. Pani domáca mi odovzdáva kľúče a rozpráva, že pre Dánov a Nemcov, ktorí u nej bývali, bola táto štvrť kultúrny šok. Pani mi ešte prezradí, že v poslednom období sa do Děčína presťahovalo veľa rómov zo Slovenska. Veru, Podmokly sú autentická časť Děčína.

Podmokly, nemecky Bodenbach boli pôvodne samostatnou obcou. Rozvíjať sa začali s vybudovaním trate do Drážďan a stali sa centrom priemyslu. Postupne prerástli počtom obyvateľov susedný Děčín (Tetschen). K spojeniu týchto dvoch častí došlo cez vojnu a vytvorili mesto Tetschen-Bodenbach. Děčín, ten na pravej strane Labe, bol pôvodne kráľovské mesto. Vystavaný tu bol zámok so záhradami. Vďaka tomu je táto časť mesta navštevovaná turistami a považovaná za ten "krajší Děčín".

Obyvateľstvo Děčína bolo vo veľkej prevahe nemecké, československú národnosť malo len 8 % miestnych. Podobne ako vo všetkých sudetských mestách, boli po vojne Nemci odsunutí. Chýbajúce obyvateľstvo bolo dosídlené umelo a celkom zmenilo charakter mesta. Dosídlenie sa samozrejme nepodarilo naplniť, a tak do dnešných dní možno v Děčíne vidieť množstvo chátrajúcich víl a domov. Nočná prechádzka Děčínom zahŕňa (polo)prázdne krčmy, zvuk padajúceho skla a niekoľko pikerov pýtajúcich si cigu.


Děti pojídající meloun, 1984.


Prázdna vila Elbhof, jedna z mnohých v meste.


Budova Rakouské severo-západní dráhy. Vo svojej dobe konečná na trati Viedeň-Dečín, dnes na predaj.


Vyhoretý Starokatolícky kostol na Šibeničnom vrchu.


Vyhliadka so sochou Bohemie na mieste niekdajšieho popraviska.


Císařský výhled, v 30. rokoch guľometné hniezdo.


Koncentračný tábor Rabštejn
Na druhý deň si požičiavame bicykle a ideme preskúmať okolie. Dlhšiu zastávku si spravíme pri obci Janská, kde bol kedysi koncentračný tábor Rabštejn. Do pieskovcových skál tu väzni vyhĺbili 17 500 m3 pre podzemné továrne, v ktorých sa vyrábali hlavne súčiastky pre lietadlá. Vstup do jednej z tovární je otvorený a dá sa voľne ísť dovnútra. v druhej podzemnej továrni je zriadená expozícia (žiaľ počas našej návštevy zavorená). Súčasťou tábora boli aj skonfiškované textilné továrne Franza Preidla. Do komplexu tovární sa dá voľne dostať; veľká časť je zbúraná, ale v niektorých budovách prebieha zase výroba (už nie textilná) alebo sa hrá paintball.


Vstup do podzemnej továrne.


Česká Kamenice
Z Rabštejna prichádzame do Českej Kamenice, príjemného mestečka sudetského typu. Do hlavy sa mi zapísal predovšetkým jeden vizuálny moment: Miestni rómovia na námestí, ktorí si z otvorených okien obzerajú turistov. A veru, je sa na čo pozerať. Česká Kamenica leží na pomedzí troch chránených krajinných oblastí; čomu inak zodpovedá aj pekné informačné centrum. Trošku horšie je to so službami. Vybrať si nejakú reštauráciu nie je celkom ľahké, ale zato sa dá kratochvíľa stráviť v bazárku Pavouček, kde sa dá kúpiť racio strava, vyčistiť perie či ostrihať pes.


Pozostatok nemeckej histórie.


Kamenický Šenov
Lesom prechádzame do ešte menšieho mestečka Kamenický Šenov. Známe by mohlo byť hlavne divákom Toulavé Kamery. Nachádza sa tu čadičová Pánska skála, zvaná tiež Varhany, a s ňou veľa turistov. Okrem toho je Šenov známy aj výrobou ikonických lustrov, ktoré sa vo veľkom predávajú po bazároch. Tristoročnú výrobu lustrov si mesto pripomenulo festivalom Lustrfest, ktorý odprezentoval okrem histórie aj výrobu nových moderných svietidiel. Dôkazom prítomnosti tohto remesla je tiež Muzeum skla, v čase našej návštevy žiaľ zatvorené, či sklársky cintorín so zaujímavými náhrobkami sklárskych rodín. Pozornosť si zaslúži aj miestne kino, ktoré sa vyníma už z diaľky. Svojím tvarom nám na prvý pohľad pripomínalo skôr krematórium.


Kino alebo krematórium?


Panská skála.

Dovolenka v Česku sa tuším už stáva tradíciou. Po Jeseníkoch a Šumave sme vyskúšali Český ráj, konkrétne oblasť Malá Skála.

Železný Brod
Ubytko sme riešili trochu neskoro. Nakoniec sme vsadili na Železný Brod a spravili sme dobre. Príjemné mestečko s komornou atmosférou a pamiatkovou zónou v centre. Taký ten typ mesta, že jedna cukráreň, jedno kníhkupectvo, jedny potraviny. Po pár dňoch sme stretali tých istých ľudí a našli si svoje miesto aj v lokálnych podnikoch. Hlavne v kaviarni Pro100r s veľmi milou majiteľkou - "Chcete navštivit hezká místa a vidět hezký věci".
Rovnako milí boli aj naši domáci. Hneď po privítaní nám pán s úsmevom povedal "ale tady nic nenííí", čo celkom pravda nebola. Okrem prírody v okolí je Brod známy napríklad svojou sklárskou históriou. Nachádza sa tu napríklad múzeum sklenených betlehémov, ktoré boli strašne cute (ok, do bytu by som to ale nechcel). A bonusom ubytka bolo aj to, že sa nachádzalo vo vile niekdajšieho riaditeľa sklárskej školy a architekta Aloisa Meteláka.


Pamiatková zóna v Železnom Brode


Jizera a skalné mestá
V okolí Brodu je naozaj čo pozerať. Keďže boli horúce dni, vybrali sme niečo na schladenie - splav po Jizere. Vody bolo pomenej, ale zážitok to bol super. Nebyť tých častí, kde sa musela loďka prenášať, prišli by sme asi až do Svijan. Nakoniec sme skončili v Přepeřich. Ak tam niekto náhodou pôjdete, skončite už v Dolánkach. Je to najkrajší úsek a netreba loďku nikde prenášať.
Super miestom na schladenie boli aj Besedické skály. Pôvodne sme mysleli, že to prejdeme raz-dva, ale tie skalné mestečká nás tak chytili, že sme sa tam premotali niekoľko hodín.


Na Jizere


Suché skály z vyhliadky Sokol


V uličkách skalného mesta


Modlitebňa Kalich


Tyršova skála


Riegrova stezka a upršaný Liberec
Nedeľa patrila prechádzke po Riegrovej stezke. Je to síce krátka trasa, ale plná zaujímavostí. Visutá lávka, ferraty, technické pamiatky, pramene, vyhliadky... Jedinou nevýhodou tejto stezky je asi len to, že končí v priemyselnej časti mesta Semily. Celkom kontrast s tým, čo sa dá vidieť na stezke. Všetko ale vynahradil Ábelův mlýn v Dolankách, kam sme sa presunuli zo Semíl. Výborná, a na lokálne gastro pomery netradičná reštika, vhodná napríklad aj na oslavu výročí ;)
Po horúcich dňoch prišlo schladenie v podobe búrok. Na pláne bol panteón v Malej Skále, ale kvôli počasiu sme to zvrtli mimo Český ráj do aquaparku Liberec; s odbočkou na hrádzu Starý Harcov.


Prameň Antala Staška


Niečo z technických pamiatok


Nad Jizerou, pred ferratou

Keď sme bookli ubytku v Železnom Brode, nebol som si výberom vôbec istý. Nakoniec sa to ukázalo ako najlepšia voľba. Zuzka ten vibe okomentovala celkom trefne "Zastavil sa tu čas." No nuda nehrozila. Keď sme sa lúčili s domácimi, tak sme vymenovali resty (Pantheon Vranov, Frýdštejn, Ferrata Vodní Brána, Klokočí, Valdštejn...), ktoré by vydali minimálne na ďalší týždeň dovolenky. Nj, Český ráj umí.


Tak na ďalšie roky!

Na túto oblasť v Krušných horách som na mape dlho poškuľoval. Fascinoval ma ten kontrast dvoch svetov. Zelenej krajiny plnej turistických trás a pamiatok, a šedej vyťaženej plochy Lomu Československej Armády.

Hora sv. Kateřiny
Rozhodol som sa, že k tomuto miestu budem schádzať z Hory sv. Katěriny, kam som sa vyviezol autobusom z Litvínova. Prekvapilo ma, že Hora sv. Kateřiny nie je obec, ale mesto, jedno z najmenších v Česku. Leží na hranici s Nemeckom a žije tu do 500 ľudí. Funguje škola, škôlka a zaujímavosťou je Horské kino Kateřina, ktoré stále premieta (na pláne mali akurát film Grinch). Nad mestečkom je kostol a rozhľadňa, ktorú navštíviť nemalo zmysel kvôli hmle. Rozhľadňu som teda obišiel a pokračoval do prírody Krušných hôr, kde sa hmla dokonale hodila a dotvárala novembrovú atmosféru.






Zámek Jezeří
Na Josefinine skále som si spravil malú pauzu a prvýkrát začul rachot z Lomu Československej armády, hoci som ho ešte nevidel. Po chvíli som dokráčal k zámku Jezeří, ktorý má toho za sebou celkom dosť. Niekoľkokrát vyhorel, menil majiteľov, prežil vojny a nacistami bol premaľovaný na zeleno. Najväčšie ohrozenie ho ale čakalo po roku 1948. Pripadol armáde a začal postupne chátrať. S rozširujúcou sa ťažbou v Lome Československé armády bol dokonca vyhlásený k demolácii. Zachránil ho výskum, v dôsledku ktorého bol zmenený smer ťažby. Dnes je zámok zaradený medzi najohrozenejšie pamiatky Európy.
Kúsok nad zámkom je vyhliadka, ktorá ponúka naozaj bizarný pohľad. Zámok Jezeří v popredí a za ním zničená krajina Lomu ČSA - najväčšej povrchovej uhoľnej bane v Čechách. V dôsledku ťažby zmizlo niekoľko kilometrov štvorcových pôvodnej krajiny, ale tiež niekoľko obcí a došlo ku kompletnej zmene dopravy. V najbližších rokoch by ťažba mala byť ukončená a na mieste lomu vzniknúť jazero.




Bývalé vodárne
V okolí bolo vybudovaných niekoľko stavieb, ktoré súviseli so životom na zámku. Bývalá zámecká vodárna leží v kopcoch za zámkom a na prvý pohľad pôsobí ako lesná kaplnka. Zásobovala zámok pitnou vodou a je zdrojom vody dodnes. Patrí medzi najstaršie krušnohorské vodné diela. Na jej priečelí je zachovaný nápis SCHLOSSWASSERWERK.
Kúsok od zámku je ešte jedna menšia bývalá vodárnička. Tá zásobovala zaniknuté obce Dřínov a Jezeří. Nad jej dverami vidieť pozostatky nápisu RESERVOIR. Kúsok od nej je aj Stará štola Jezeří.






Hraběcí kaple
Mimo značky, medzi stromami, sa nachádza nedostavaná Hraběcí kaple. Podľa povesti nebola dostavaná kvôli smrti majiteľa zámku Ferdinanda Lobkowicza, ku ktorej došlo počas výstavby. V stavbe pokračoval brat Oldřich, ktorý bol tiež smrteľne zranený. Potom sa už nikto nesnažil pokračovať a Hraběcí kaple stojí v tomto stave už niekoľko storočí. Vyhlásená je za kultúrnu pamiatku, rovnako ako malá kaplnka kúsok nad ňou. S tým jesenným počasím mega zážitok toto miesto!








Vodní nádrž Jezeří
Od Hraběcí kaple som pokračoval cestou, ktorá viedla po hranici Lomu ČSA. Tabule oznamovali zákaz vstupu a plochy bez stromov ponúkali "výhľad" na ťažbou zaniknuté obce. Po pravej strane však stále bolo čo obdivovať. Kúsok od Žeberskej lípy som si spravil zachádzku za ďalšou kultúrnou pamiatkou spojenou s rodom Lobkowitz.
Vodná nádrž Jezeří bola vybudovaná za účelom zásobovania panstva Lobkowitzových a niekoľkých priľahlých obcí, ktoré boli zlikvidované v dôsledku rozširovania ťažby v Lome ČSA. Stavba bola dostavaná v roku 1904 a jej vodárenské využitie trvalo takmer sto rokov. Chránená je ako národná technická pamiatka, ale stále plní funkciu rezervy pre prípadné budúce použitie. Rodinu Lobkowitz pripomína erb s rokom ukončenia výstavby MCMIV.





Tento výlet bol pre mňa zároveň introm do Krušných hôr. Myslím, že to celkom klaplo a očakávania sa naplnili. Krušné hory, konkrétne táto oblasť, mi prišli viac surovejšie a menej upravenejšie ako iné časti Čiech, v ktorých som bol doteraz. Podobné to bolo aj v mestách pod horami. Skôr priemysel, ako malebné námestičká. Celkom intenzívna a príjemná skúsenosť.

Niekde som čítal, že nech sa na Šumave vyberiete hocikam, bude tam pekne. My sme sa vybrali do jej západnej časti a pravda, pekne tam bolo.

Špičácky tunel a "Barabi"
Krajina sa mení, koľajnice kľukatia a vlak vchádza do CHKO Šumava. Za stanicou Hojsova Stráž - Brčálnik prechádza dlhým tunelom, ktorý vedie až po zastávku Špičák. Ešte donedávna to bol najdlhší tunel v Česku a v čase svojho dokončenia aj v Rakúsko-Uhorsku. Jeho úlohou bolo vtedy prepojiť Česko s Bavorskom a zabezpečiť prepravu uhlia do Nemecka.
Na stavbe Špičáckeho tunelu pracovalo vyše tisíc robotníkov z Talianska, Chorvátska, Korutánska, Srbska a Dalmácie. Bývali v okolí stanice Špičák v nevábnych drevených chatrčiach - barabizniach. Preto ich aj ľudia začali volať Barabi.
Dnes je na informačných tabuliach písané o baraboch v dobrom, ale počas stavby tunela v obľube neboli. Kvôli strachu z výtržnosti a epidémií boli vytláčaní na okraj. V kostole stávali vzadu pri stene a ani v ňom nemohli byť slúžené obrady pre mŕtvych. Pre účel pohrebov (okrem moslimov) bola postavená za Železnou Rudou kaplnka sv. Antonína a sv. Barbory. Kúsok od nej je aj miesto, kde boli barabi pochovávaní. Dnes na pohřebišti Barabů stojí kríž, ktorý pripomína tých, čo zomreli pri stavbe Špičáckeho tunelu.


Kaplnka sv. Antonína a sv. Barbory. Boli v nej slúžené obrady za Barabov, ktorí zomreli pri stavbe tunela.


Rozhľadne a ľadovcové jazerá
Tradíciu tu majú tiež rozhľadne. Výborná je napríklad tá na Pancíři. Na jej mieste bola v roku 1880 postavená prvá rozhľadňa na Šumave vôbec. Tá dnešná je echt socialistická a vyviesť sa k nej dá echt socialistickou jednosedačkovou lanovkou. Výhľad z Pancířu je mega, hlavne do Nemecka. A to rovno na najvyšší vrchol Šumavy Großer Arber. Ďalšia, omnoho mladšia rozhľadňa je priamo na Špičáku.


Cesta na Pancíř a Zámeček v Hojsovej Stráži. Kedysi chudobinec, dnes turistická ubytovňa.


Rozhľadňa Pancíř. Miesto, na ktorom bola v roku 1880 postavená prvá rozhľadňa na Šumave.

Táto oblasť je zaujímavá aj tým, že sa v nej nachádza viacero ľahko dostupných ľadovcových jazier. A každé z nich je v niečom naj. Čertovo jazero ako jediné zo šumavských ľadovcových jazier náleží k povodiu Dunaja. Černé jazero je najväčšie a zároveň aj najväčšie prirodzené jazero v Česku. Laka je zase najmenšie a najvyššie položené šumavské jazero.


Čertovo jazero. Ako jediné zo šumavských prináleží Dunaju.


Černé jazero. Najväčšie na Šumave.


Stanica, ktorá patrí dvom štátom
Okrem prírodných krás sa tu nachádza aj jeden železničný unikát - stanica Železná Ruda-Alžbětín / Bayerisch Eisenstein, cez stred ktorej vedie štátna hranica.
Postavená bola medzi Rakúsko-Uhorskom a Bavorskom a otvorená v roku 1877. Na slávnostnom ceremoniáli sa zúčastnili dokonca rakúsky cisár Franz Josef I. a bavorský kráľ Ludvík II. Vďaka priľahlým kopcom sa rýchlo stala vyhľadávanou lokalitou pre turistov a lyžiarov. Najprv pre zámožných mešťanov a neskôr aj pre robotnícku triedu.


Hranica prechádzajúca stredom budovy.

Obrat nastal v roku 1948, kedy sa prevádzka stanice začala obmedzovať. Ako prvá bola vyradená nákladná doprava, neskôr aj osobná. Spoločná čakáreň pre Čechov aj Nemcov bola predelená reťazou a českému personálu zakázané rozprávať sa s nemeckým. Aby sa obmedzil kontakt na minimum, boli českí pracovníci presunutí až na koniec budovy.
Ešte väčší obrat nastal v 1951, kedy osobný vlak v Aši prerazil drevenú závoru a 34 ľudí emigrovalo do Nemecka. Po tomto dni nastali veľké reštrikcie. Bola zosilnená pohraničná stráž, na stanici zabetónované dvere medzi kanceláriami a pozdĺž hranice postavená 6 metrová stena, aby nikto nevidel na nemeckú stranu. Koľajnice boli postupne zasypávané a vytrhané. Posledná koľaj bola zlikvidovaná v roku 1953. V Bayerisch Eisenstein fungovala prevádzka normálne. Stanica sa stala obľúbenou turistickou destináciou pre všetkých, ktorí chceli vidieť železnú oponu zblízka.


Čakáreň dnes. Do Nemecka je to na skok.

Uzavretá hranica spôsobila komplikácie aj železničiarom. Poslednou stanicou, do ktorej jazdil vlak, bola Železná Ruda - město. Lenže trať bola len jednokoľajová a nemohli sa na nej vlaky otáčať. Po tom, čo vystúpili turisti a lyžiari, začal vlak cúvať do stanice Špičák, kde bolo možné presunúť lokomotívu na druhú stranu vlaku. Následne vlak opäť cúval do Železnej Rudy - město.
Dnes už prebieha premávka bez obmedzení a z Prahy jazdí do Železnej Rudy niekoľko rýchlikov denne. Stanica predáva viac ako lístky na vlak lístky do múzea. Na nemeckej strane vzniklo na 4. poschodiach niekoľko rôznych expozícií (netopiere, bavorský les, lyžiarstvo, železnice). Obzvlášť super je najvrchnejšie poschodie, kde sú na 260m² umiestnené modely vlakov.
V čakárni na spodnom poschodí je expozícia venovaná železnej opone. Príjemným bonusom a dobrým zážitkom je tiež historická reštaurácia. Treba povedať, že nebyť tej nemeckej časti, tak by to bola návšteva na otočku, ale takto sa tam dá v pohode premotať aj na pol dňa. A že nekecám, táto stanica vyhrala v roku 2017 v súťaži o najkrajšiu nemeckú stanicu :)


Čakáreň kedysi. Aby sa zamedzilo kontaktu s nemeckým personálom, bola čakáreň predelená reťazou.


Girglhof, Hurkenthal a tanec s mŕtvolami
Napriek tomu, že je táto oblasť výrazne turistická, stále sa tu dajú nájsť miesta, ktoré pripomínajú odsun Nemcov. Girglhof (Jiříkův dvůr) bol jedným z najstarších a najväčších železnorudských sedliackych dvorov. Svoj názov dostal pravdepodobne podľa toho, že sedliak, ktorý tento dvor vlastnil, mal troch synov s menom Jiří. Pozemky Girglgofu siahali až k Čertovmu jazeru. Usadlosť zaniká v roku 1945, kedy bol jej posledný majiteľ vyvlastnený a odsunutý. Z miesta sa stal družstevný kravín a všetky objekty začali chátrať. Dnes je Girglhof opäť v súkromnom vlastníctve. Slúži ako farma a pán majiteľ postupne pracuje na obnove kaplnky.


Girglhof. Kaplnka sa pomaly rekonštruuje, hlavný panský dom si na obnovu bude musieť ešte počkať.

Pozostatky nemeckej obce sa nachádzajú aj cestou k jazeru Laka. Hurkenthal alebo česky Hůrka bola významná sklárska obec, ktorá vyvážala zrkadlá do celého sveta. Zlikvidovala ju 2. svetová vojna a blízkosť hranice. Všetci obyvatelia z nej boli odsunutí. Domy rozostrieľané a zrovnané vojakmi armády. Zachovala sa len kaplnka, ktorá prežila vďaka svojej polohe - slúžila ako pozorovateľna s výhľadom na štátnu hranicu.
Počas našej návštevy bola kaplnka práve otvorená a jeden pán v nej robil prednášku o Hůrke. Mimo iného spomenul tiež dosť drsnú príhodu viažucu sa k vojakom a tomuto miestu. V krypte kaplnky bol pochovaný bohatý sklársky rod Ábelovcov. V roku 1952 sa do krypty vlámali opití vojaci a na povel veliteľa mali vyniesť rakvy von a oprieť ich o stenu kostola. Vojaci sklenené rakvy rozstrieľali a tí najviac opití s mŕtvolami dokonca tancovali. Za niekoľko mesiacov niektorí z vojakov zomreli na infekciu pochádzajúcu od mŕtvych.
Touto príhodou sa drsný osud tohto miesta ešte neskončil. Keďže je Hůrka blízko hranice, snažilo sa cez toto miesto emigrovať na západ veľa ľudí. Niektorí z nich sa stali obeťami pohraničníkov a ich pamiatku pripomína tabuľa na stene kaplnky. Spomienku na vojakov ľudovo demokratickej armády pripomínajú názvy miest a počty dní zostávajúcich do civilu, ktoré sú vyryté na stene v kaplnke.


Zaniknutá sklárska obec Hůrka. Vpredu ruiny kostola, vzadu kaplnka, ktorá vojakom slúžila ako pozorovateľňa.


Ale miest, kde sa oplatí ísť je oveľa viac. Zaujímavá obec je napríklad Hojsova Stráž. Keby viem fotiť, tak sem dám aj fotky z Úhlavského luhu a Brčálnickych mokřadů. A keby viem preniesť atmosféru, tak by som tu dal dlhé a príjemné posedenia v Café Rozhlas. Pre tento výlet dosť zásadné miesto!


Radosť zo Šumavy.


Pá, nabudúce vo Vimperku a Boubínskom pralese.

Chřiby sme mali naplánované počas jedného z cyklovýletov. Lenže polovica výpravy si vtedy vyvrtla členky... V sobotu som sa rozhodol, že si to dám aspoň sólo. 4,5 h cesty vlakom, 4 prestupy, ale stálo za to. Zaujali hlavne tieto dve miesta:


Nedokončená Baťova diaľnica
O diaľnici, ktorá by prepojila Česko-Slovensko-Podkarpatskú Rus, sa uvažovalo už od 20. rokov. Kvôli peniazom sa ale žiadny z projektov nerealizoval. Koncom 30. rokov prichádza s novým ambicióznym plánom diaľnice Jan Antonín Baťa a onedlho sa začína s výstavbou pri Prahe a v moravskom pohorí Chřiby.

Stavba pokračuje aj počas vojny. Zastavuje sa asi v roku 1941 s tým, že všetka práca a materiál sa sústreďuje práve na vojnu. Po nej sa projekt ešte nachvíľu rozbehne, ale výstavbu definitívne stopne február 1948.

Z veľkého plánu zostali v Chřiboch torzá mostov a prechody pre zver a prienik vody. Nižšie na fotkách sú piliere nedostavaného mostu na Salárně; obrasteného stromami a machom. Je to kúsok od turistickej značky a občas sem niekto zíde. Keď som tam bol, jeden pán vysvetľoval deťom, že tak jako teď Andrej Babiš, tak i Ján Baťa napsal knižku. Jmenovala se Budujeme stát pro 40 milionů lidí a píše v ní i o této dálnici. (...)

Asi kilometer od tohto mostu je rázcestie Bunč. Dnes tu stojí penzión, ale kedysi tu boli ubytovaní robotníci, ktorí stavali diaľnicu. Výstavbu pripomína jediný dochovaný vozík, ktorý bol len nedávno objavený na záhrade v dedine Zástřizly. Btw. v Zástřizlech sa nachádza niekoľko ďalších nedokončených mostov. V podstate všetky pozostatky plánovanej diaľnice v Chřibech sa dajú pohodlne prejsť na bajku, vraj ich je okolo 30.














Stará Cihelka
Zaujímavé (a trochu záhadné) je tiež miesto, ktoré sa na mape volá Stará Cihelka. Na internete sa mi o nej nepodarilo nájsť takmer nič; akurát, že miestnosť, ktorá sa v Cihelke nachádza, slúžila v 50. rokoch ako ubytovňa pre lesných robotníkov.

Ale teda, ide o starý tehlový most, ktorý podľa dátumu na jednej z tehál, pochádza z roku 1895. V klenbe mostu je miestnosť asi 3x3 metre. Z jednej strany do nej viedli dvere, z druhej strany je okno. Popod Cihelkou preteká potok, ktorý sa vlieva do rieky Litava prameniacej asi o kilometer vyššie. K Cihelke vedie neudržiavaná, málo frekventovaná cesta. Nebyť mapy, ani by som ju nenašiel. Je to presne to miesto, pri ktorom som si povedal, že škoda, že tú atmosféru neviem zachytiť. V lese, v tichu. Tým robotníkom sa tam muselo dobre spať :)

(Keby niekto viete o tejto stavbe viac alebo tušíte, aké mohlo byť jej využitie, napíšte pls.)





Chřiby sú teda zaujímavé tým, že cez ne nevedie diaľnica a dá sa v nich čo-to objaviť. Okrem týchto "technických pamiatok" sa oplatí vybehnúť aj na rozhľadňu Brdo alebo do parku vo Velehrade. Prípadne z druhej strany môžu byť fajn Buchlovice a zrúcaniny hradov. Každopádne, milé prekvapenie toto pohorie (a okolie).

V Těšíne som bol na otočku pred pár rokmi. Poprechádzal som sa, pofotil si, ale to mesto som celkom nepochopil. Česká časť bola od poľskej odlišná nielen atmosférou, ale aj po vizuálnej stránke. Chcel som si dať ešte jednu návštevu, aby som zistil, či to nebola len náhoda. Filmový festival Kino na hranici bol ideálnym termínom, kedy toto mesto navštíviť. Mal som pocit, že tá atmosféra miest sa ukázala ešte viac.

Mesto rozdelené riekou
Odpoveď, prečo je poľská časť tak odlišná od českej, je v podstate jednoduchá. Těšín bol kedysi jedno mesto, ktoré zmenil v roku 1919 česko-slovensko-poľský konflikt. Po sedemdňovej vojne bol Těšín rozdelený podľa toku rieky Olše na česko-slovenskú a poľskú stranu. S tým, že poľskej strane pripadla historická časť a česko-slovenskej priemyselná so železničnou stanicou. Zdá sa, že ani 100 rokov nestačilo na to, aby sa tieto rozdiely zotreli.


Rieka Olsza/Olša predeľujúca Těšín na dve mestá. Červená budova napravo patrí Těšínskej tiskárni, ktorá možno vytlačila aj knižky do vašej knižnice. Fotené z Góry Zamkovej, odkiaľ je naj výhľad, hlavne na českú stranu.

Český Těšín
V hociktorú hodinu sme prišli na českú stranu, mali sme pocit, že bola prázdna. Sem-tam prešiel ulicou nejaký (dosť často podivný) človek. Z okien bytoviek bolo cítiť cigaretový dym a často počuť výkriky. Na stenách nasprejované nápisy Baník Ostrava. Strašne ma prekvapilo, že v tomto meste by malo žiť 25 000 ľudí. Keď sa v rámci festivalu premietal večer na námestí film, prišlo doslova 10 ľudí. Poľská strana bola naplnená do posledného miesta.

"Priemyselná" česká strana pôsobí skôr temnejšie, ale určite má svoje zaujímavé miesta. Peknou časťou sú napríklad Masarykovy sady, ktoré majú architektúrou blízko k tej historickej poľskej strane. Je tu viacero budov z konca 19. storočia. Nás zaujala hlavne Fuldova vila, v ktorej je dnes škôlka a bývalý Dělnický dům, v ktorom sa schádzali robotnícke organizácie a spolky. V tejto časti sa nachádza aj najstarší dochovaný dom v meste.

Česká strana poteší tiež špacírkami po uličkách v okolí námestia. V jednej z nich sa dá dokonca objaviť zachovalá budova synagógy Schomre-Schabos. Zaujímavé je aj striedanie budov a prvkov, ktoré pochádzajú z rôznych období. Od konca 19. storočia, cez 30. roky až po sorelu. Kúsok od poľskej hranice zaujme tiež kaviareň Avion postavená vo funkcionalistickom slohu.



Výhľad z izby hotela Piast a železničná stanica, ktorá v roku 1920 pripadla česko-slovenskej strane. V pozadí vežička evanjelického kostola.


Najlepšia kaviareň Kamerlik na českej strane. Kúsok od legendárnej Dobrej čajovne, ktorú kedysi vlastnil aj Jarek.


Výhľad z najlepšej českej kaviarne.


Všetky ulice na českej strane sú dvojjazyčné, na poľskej to tak nie je. Rovnako v poľštine sú uvádzané aj nápisy na obchodoch. K Poliakom sa pri sčítaní obyvateľstva prihlásilo vyše 16 % obyvateľov Českého Těšína.


Prvé obchody pri prechode cez hranicu lákajú hlavne na alkohol. Na poľskej strane sú to pánske obleky.


Cieszyn
Poľská časť sa od českej líši tým, že žije. Ľudia sa korzujú po uliciach a sedia na terasách na Rynku. Počas festivalu bolo všade plno a dobrá nálada. V jednej krčme som čakal v rade na WC. Chalan, ktorý stál predomnou ma volal dovnútra so slovami: Ja do pisoaru, ty do kybla. Kurwa, mame to samo.

Ako už bolo spomenuté, poľská strana je tá historická. Najstaršie objekty sú z 11. storočia a dajú sa vidieť na Gore Zamkovej. Napríklad románska rotunda má pre poliakov taký význam, že si ju dali aj na 20 zlotých. Veľmi peknou časťou je ulica Przykopa, ktorou preteká potok a je v nej viacero historických domov. Nazývaná je tiež Těšínske Benátky. Mimo historickej časti sa oplatí pozrieť starý a nový židovský cintorín (mne sa páčil hlavne ten nový).

V podstate sme sa počas festivalu motali hlavne po poľskej strane a tým pádom tam riešili aj všetko gastro. Radi sme sa vrátili do Vinárne u Čecha, kde mali (nielen) dobré pivo. Btw. v Těšíne sídli najdlhšie fungujúci pivovar v Poľsku - Browar Zamkovy Ciezsyn. V dolnej časti ulice Gleboka sa oplatí zastaviť v pekárni, kde robia fakt poctivé šišky.



Najlepšia kaviareň Kornel i Przyjaciele na poľskej strane. Dobré je posedieť si vo vnútri medzi knihami, ale tiež vonku s atmoškou tmavej "sliezskej" uličky.


Výhľad z najlepšej kaviarne na poľskej strane.


Podľa legendy založili Těšín bratia Bolko, Leszko, Cieszko. Miesto, kde sa mali stretnúť, pripomína Studňa Troch bratov.


Na prechádzke po uličkách Cieszyna. Hore kaviareň, dole vináreň.


Złota godzina.

Jedna cestovateľka napísala o Těšíne ako o The most confusing place I´ve ever visited. Mne Těšín pripomenul miestami Görlitz, ktorý je tiež rozdelený hranicou. Zuzka si občas pripadala ako vo filme Wesa Andersona. Spraviť si sem výlet je dobrý nápad. Možno celkom stačí aj na jeden deň. Ak sa práve koná skvelý festival Kino na hranici, dá sa tu dobre zabaviť aj na dlhšie.

V skvelých Dúbravských novinách vychádza sprievodca sochami. Spolu so Zuzkou (id donutella erekcionova) sme spoznali Dúbravku aj z tejto stránky. V kombinácii s pivom/kávou parádna nedeľná prechádzka.
Ak by ste náhodou nevedeli, čo so sebou počas sviatkov, nahodil som do mapy :)


Dlhý, široký a bystrozraký (1984)


Pozdrav vesmíru (1982)


Kvet (1983)


Detská preliezačka (1983)


Klik

Info o sochách 1-10
Info o sochách 11-20
(str.14-15)

e:
Všimol som si, že už vyšiel aj tretí diel. Keď prejdeme, dám update :)

Na záver roka sme sa rozhodli presunúť do Volovských vrchov. Konkrétne do kúpeľov Štós, ktoré sú teraz neprekvapivo zatvorené (ale o to možno viac romantické). V samotných kúpeloch je asi 15 objektov, vrátane kostola a liečebných a administratívnych budov. Na ich okraji stojí ešte bytovka z roku 1978; postavená pre zamestnancov kúpeľov. V nej sme s výhľadom na Pipitku na pár dní zotrvali.


Kúpele Štós
Kúpele Štós založil roku 1881 Robert Komparday. Bol síce nožiarsky majster, ale vycítil potenciál kúpeľov a vodoliečby: Prírodná poloha baníckeho mesta Štósu a jeho okolia je na uvedené tak výhodná, že dokonale vyhovuje účelu, naše obyvateľstvo je sympatické voči cudzincom, ochotné a prívetivé. Našou najhlavnejšou snahou bude hoci aj za cenu obetí, prilákať tých, ktorí hľadajú zotavenie a zábavu - a tak zabezpečiť budúcnosť liečebných kúpeľov.



Do roku 1914 boli jediným dopravným prostriedkom koče a vozy. V roku 1925 majú kúpele vlasté auto, telegraf a telefón. Od roku 1948 fungovala ľudová škola pre liečené deti a materská škola pre deti zamestnancov. V roku 1963 bola v Kúpeľoch Štós daná do prevádzky prvá klasická fínska sauna na území bývalého Česko-Slovenska (!).



Kúpeľom Štós sa naštastie vyhol osud Sobraniec či Korytnice. Svoje najlepšie časy majú pravdepodobne za sebou, no stále fungujú. Niektoré objekty sú už opustené a chátrajú, ale hlavné liečebné domy stále fičia.





Z kúpeľov Štós vedie značka Cesty Hrdinov SNP. Smerom na západ križuje Štósske sedlo s kaplnkou, o ktorej naša suseda rozprávala ako o najväčšom cestovateľskom zážitku (btw. fakt pekné miesto). Od kaplnky vedie lesom duchovná cesta priamo do centra Smolníka.






Smolník
Google definuje Smolník ako obec, ale pravdupovediac, na jazyk mi to moc nejde. Smolník pôsobí skôr ako mestečko, ktorého obyvatelia sa pred nami schovali. Na konci 18. storočia tu žilo viac ako 10 000 ľudí (pre porovnanie, v Košiciach 6 000). Dnes je to okolo tisícky.





Smolník živilo baníctvo a mincovňa. Bol jedným z najlepšie zarábajúcich banských miest v Uhorsku. Ťažila sa hlavne meď a striebro. Neskôr to bol pyrit, ktorého zásoby sa vyčerpali po prvej svetovej vojne. S ťažbou sa skončilo v roku 1989, čo pripomína aj banský vozík na námestí.



Výraznou budovou je bývalá tabaková fabrika zriadená v roku 1787. Vyrástla v čase, keď sa nedarilo celkom baníctvu a suplovala pracovné miesta. V jej areáli bolo postavené prvé divadelné javisko(!), dokonca s možnosťou otáčania. V továrni sa ako jedinej v Európe ručne spracovávali brazílske viržinky. Napriek tomu svoju výrobu v roku 2009 ukončila a je doteraz prázdna.



Pozornosť púta tiež penzión Mach, v ktorom si dávame kávu. Na stránke píšu, že ubytovaním sa v tomto penzióne dávate tiež prácu ome a opovi. Kúsok vyššie je Marianna café s veľkou tabuľou ZIMMER. V uličke vidíme auto s nemeckou špz... Potomstvo dolnospiššských Nemcov - Mantákov, je tu stále prítomné. Niektorí sa k nemeckej národnosti prihlásia v sčítaní obyvateľstva aj dnes. V roku 1880 to bolo až vyše 85 % obyvateľov Smolníka.






Štós
Ešte viac ľudí sa v roku 1880 prihlásilo k Mantákom v obci Štós (91,82 %). Z nemčiny údajne pochádza aj samotný názov obce - zusammenstoßen. Po Tureckých vojnách boli vraj obyvatelia rozptýlení po lesoch. Keď nebezpečie pominulo, zišli z vrchov, a tak vraj vznikol názov obce.



O Štóse sa píše ako o pravdpodobne najstaršej osídlenej obci v údolí Bodvy. Podobne ako Smolník, aj Štós bol povýšený na banícke kráľovské mesto. Okrem baníctva ho preslávilo tiež nožiarstvo. Na začiatku 19. storočia založili v obci firmu, ktorá bola nakoniec najväčšou nožiarskou továrňou v Uhorsku. Na tradíciu nožov nadviazala firma Sandrik Štós, ktorá svoju činnosť ukončila v roku 2000 a jej slávu pripomína už len názov autobusovej zastávky.



Na spoznávanie východu sa vždy teším. V tejto časti som bol prvýkrát, a ako vždy, bolo super a miestami trochu divoko. Ako to už býva, zostalo tiež kopa restov, ktoré si by si zaslúžili návštevu (Medzev, Gelnica, Slovenský kras...). Vidíme sa teda nabudúce.



A na záver veľké poďakovanie pre najlepšiu parťáčku Zuzku! :)

S mojou drahou Donutellou sme sa na pár dní presunuli do Jeseníkov. Tam, kde sa odohráva časť románu Konec punku v Helsinkách, ktorý sme spoločne čítali. Na miesto, kde vypravoval vlaky Alois Nebel, ktorého vytvorili Rudiš s Jaromírom99. A kde ľudia verili, že v horách žijú draci a nymfy, a neskôr do nich chodili hľadať poklady.


Železničná zastávka, na ktorej "pôsobil" Alois Nebel.


Kratochvíle u pana Priessnitze
Oblasť Jeseníkov je ale najviac spájaná s menom Vincencza Priessnitza, ktorý založil kúpele Jeseník (Gräfenberk). Priessnitz vyháňal svojich pacientov do hôr po lesných prameňoch, ktorých je tu všade milión a obrastajú machom (takže najväčší fail je kúpiť si pred cestou do lesa minerálku v obchode, že jo).


Golden hour, hrobka (a čierna mačka mimo záber).


Flexenie pri Priessnitzovom prameni (1842, kolorované).


Mecklenburgský pramen a mach.


Donie a smrkový pramen.


Touha spatřit neznáme
Kde končia pramene, začínajú lomy. V okolí Vápennej a Žulovej je ich niekoľko a dá sa v nich kúpať; niektoré sú údajne hlboké aj 30 metrov. My sme si naplánovali trasu cez tri z nich - Vycpálek, Arcibiskupský, Brankopy. Každý zaujímavý niečim iným.


Lom Vycpálek, v ktorom sa roztopil arktický ľadovec.


Arcibiskupský lom. Môj hajlajt výletu. Vážky, ticho, ona. (Údajne aj raci.)


Brankopy. Tu býva vodník a komáre.


Zhodli sme sa, že ako intro do Jeseníkov, to bolo moc príjemné. Našli sme si svoju kaviareň, piváreň, obľúbené domy a chodili sa korzovať do lázní. Zostalo nám ale veľa restov; minimálne tak ešte na týždeň. Takže návraty budú (dokým nám nepostavia prameň)!